Mišpuľa obyčajná na liečivé víno a lekvár: Mišpuľa pochádza z Orientu a Malej Ázie. Nachádza sa aj v lesoch juhovýchodnej Európy, ale najmä v Nemecku. Tu bola vysádzaná tak často, až zostala planá a Carl von Linné sa mylne domnieval, že je v Nemecku pôvodná. Odtiaľ pochádza aj jej druhové meno germanica. Mišpuľa rastie ako krík, prípadne menší strom. Dorastá do výšky päť metrov. Kvitne neskoro, koncom mája až začiatkom júna. Plody sú malvice, ktoré vnútri obsahujú štyri tvrdé semená. Dužina plodu je pred dozretím tvrdá, zelenohnedá, neskôr je hnedá. Mišpuľa patrí medzi teplomilné druhy, ale je veľmi odolná proti mrazom. Jeden dospelý strom môže vyprodukovať až 30 kg plodov. Najčastejšie sa mišpule štepia do hrušky alebo hlohu. Plody mišpule sú vhodné na priamy konzum, ale sú jedlé, iba keď zmäkne ich dužina. Chutné sú aj sušené a možno ich použiť dokonca na prípravu vína. Pre vysoký obsah vlákniny a minerálnych látok sú vhodné tiež na prípravu marmelády, lekváru a nátierok. Ak sa plody zberajú v novembri, je dobré ich skladovať až do zmäknutia niekoľko týždňov. Musíme však počítať s tým, že nebudú také aromatické, ako keď prirodzene zmäknú zmrznutím na strome. Mišpuliam sa už v minulosti pripisovali liečivé účinky, obsahujú minerálne látky ako vápnik, horčík, draslík, sodík a vitamíny C a B2. Popritom obsahujú aj vlákninu a organické kyseliny – predovšetkým jablčnú. Z liečebného hľadiska mišpuľa priaznivo účinkuje na kardiovaskulárne choroby a choroby obehového systému.
Foto: SHUTTERSTOCK
Dula podlhovastá – rituálny dar na plodnosť: Je menší opadavý strom a pochádza z teplých oblastí Juhozápadnej Ázie. Dule sa bežne pestujú najmä v teplých oblastiach strednej a južnej Európy, kde sú letá dostatočne dlhé a horúce, aby plody mohli dozrieť. U nás je ich pestovanie rozšírené predovšetkým v južnejších okresoch Slovenska. Môžete ich nájsť zasadené v starých záhradách alebo vo vinohradoch. Možno ich poznáte skôr pod ľudovými názvami ako gdula, guňa alebo bižalma. Dule ľudia pestovali ešte pred jabloňami a u starovekých Grékov bola dula rituálnym darom na svadbách ako symbol zdravia a plodnosti. Latinské rodové meno dule pochádza z jej gréckeho názvu kydónske jablko podľa starovekého krétskeho prístavu Kydonia. Dula je príbuzná jabloní a hrušiek. Strom nezvykne trpieť žiadnymi chorobami ani škodcami. Dula kvitne až v druhej polovici mája, takže neskoré jarné mrazy ju zvyčajne nepoškodia. Mladé stromčeky začínajú rodiť veľmi rýchlo, prakticky už druhý rok po výsadbe. Plody majú v závislosti od kultivaru hruškovitý alebo jablkovitý tvar a za surova sú prakticky nejedlé, pretože sú veľmi tvrdé a trpké. Dule jablkovitého tvaru sú považované za chutnejšie a majú jemnejšiu dužinu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Oskoruša – pre budúce generácie: Oskoruša alebo jarabina oskorušová sa pestuje skôr ako rarita, netradičná ovocná drevina. Jej plody – malvice – môžu vyzerať ako minihrušky alebo minijabĺčka, majú priemer približne 3 cm. Dozrievajú koncom septembra až začiatkom októbra. Spočiatku sú žltočervené s kožovitou šupkou a majú trpkú chuť. Oveľa chutnejšie sú po namrznutí alebo po týždňovom odležaní, trochu zmäknú, po uhniličení má šupka tmavohnedú farbu s bielymi bodkami, hovorí sa im lenticely. Chutia sladkokyslo a osviežujúco. Oskoruša dorastá do výšky 15 (ako solitér v záhrade) až 30 metrov (v lese). Dospelý strom má teda mohutný vzrast a dožíva sa až 200 rokov! Naši starí rodičia tvrdia, že oskoruša sa sadí pre budúce generácie, plody totiž prináša až po tridsiatich rokoch! Je teplomilná, ale vydrží aj mrazy až do mínus 30 stupňov Celzia. Plody oskoruše majú rovnaké využitie ako plody iných ovocných stromov. Sú vhodné na výrobu lekváru, sušenie aj pálenie jemnej oskorušovice. Dospelý strom môže dať v dobrom roku 500 až 1 200 kg úrody! Ak z plodov neuvaríme lekvár, môžeme ich mraziť alebo sušené pomlieť – poslúžia ako vynikajúca posýpka na koláče či šúľance. Okrem pálenky je lahodný aj oskorušový likér, čaj, mušt a kompót. Plody sú vhodné aj pre diabetikov, na liečenie nechutenstva a porúch trávenia.
Foto: SHUTTERSTOCK
Moruša čierna/biela – nielen pre priadky: Za vlády Márie Terézie sadili moruše biele popri cestách, aby pocestní mali poruke mimoriadne svieže ovocie, ktoré si môžu vychutnať v tieni košatých stromov. Plody moruše sú podobné malinám, preto sa jej hovorí aj stromová malina. Moruše čierne sa zas udomácnili vo viniciach, kde poskytovali občerstvenie vinohradníkom v podobe sladkokyslých plodov. Naši starí rodičia sadili dva druhy moruší. Morušu bielu a morušu čiernu. Obe moruše pochádzajú z východu. Moruša čierna pochádza z oblasti od Sýrie až po Irán a Afganistan, moruša biela až z ďalekej Číny. Oba stromy boli privezené spolu s priadkou morušovou za účelom produkcie hodvábu. Priadka morušová, samozrejme, uprednostnila mäkšie listy moruše bielej, ktoré jej chutili viac. To ovplyvňovalo pomer pestovania moruší v prospech bielej moruše. Ľudia si uvedomili, že tento strom ponúka omnoho viac ako potravu pre húsenice priadky morušovej. Presvedčili ich vynikajúce plody a morušové drevo, ktoré sa vyznačuje vynikajúcou výhrevnosťou. Z plodov sa dajú vyrábať vynikajúce marmelády, víno či destiláty. Čierna moruša obsahuje mnoho organických kyselín ako kyselinu citrónovú, jablčnú, z vitamínov vitamín C, B, K, A a E, železo a mnoho ďalších. Hovorí sa, že spomaľuje starnutie a pomáha pri mnohých chorobách.
(Zdroj: Výlety do ríše flóry, Holíč)