No dobre, tak kúsok niečoho sladkého by som ešte zvládol. Možno ste si to niekedy povedali aj vy – napríklad počas nedávnych Vianoc.
Profesorka anatómie na Univerzite v Bristole Michelle Spear vysvetľuje, že „miesto pre sladké“ v žalúdku nie je žiadny výmysel, tento pocit odráža sériu fyziologických a psychologických procesov, ktoré spolu robia dezert výnimočne lákavým – aj vtedy, keď sa hlavné jedlo zdalo byť absolútnym limitom.
Ak si totiž predstavujete žalúdok ako vak s pevnou veľkosťou, ktorý sa postupne zaplní, až kým sa doň nič viac nezmestí, nie je to tak.
Čítajte viac Trumpovci postavili na hlavu aj výživové odporúčania. Prerobili potravinovú pyramídu, vyvoláva to vážne obavy
„V skutočnosti je žalúdok navrhnutý tak, aby sa roztiahol a prispôsobil. Keď začneme jesť, prebieha proces nazývaný „gastrická akomodácia“: hladké svalstvo sa uvoľní a vytvorí dodatočnú kapacitu bez výrazného zvýšenia tlaku. Rozhodujúce je, že mäkké a sladké jedlá si vyžadujú len minimálne mechanické trávenie. Ťažké hlavné jedlo môže vyvolať pocit plnosti a rozpínania žalúdka, no ľahký dezert, ako je zmrzlina či pena, jeho záťaž takmer nezvyšuje, takže žalúdok sa môže ešte viac uvoľniť a vytvoriť priestor,“ priblížila Spear v článku pre The Conversation.
Doplnila, že veľká časť túžby po dezerte pochádza z mozgu, konkrétne z nervových dráh spojených s odmenou a potešením. Chuť do jedla nie je riadená iba fyzickým hladom. Existuje aj „hedonický hlad“ – túžba jesť preto, že je to príjemné alebo upokojujúce.
„Sladké jedlá sú v tomto ohľade obzvlášť silné. Aktivujú mezolimbický dopamínový systém mozgu, čím zvyšujú motiváciu jesť a dočasne oslabujú signály sýtosti. Po sýtom hlavnom chode môže byť fyziologický hlad preč, no očakávanie sladkej maškrty vytvára samostatnú, odmenou poháňanú túžbu pokračovať v jedení,“ konštatuje odborníčka.
Čítajte viac Ste najaktívnejší ráno alebo až popoludní? Nová štúdia zistila, ktorú skupinu ľudí ohrozuje demencia výrazne viac
„Ďalším mechanizmom je senzoricky špecifická sýtosť. Ako jeme, reakcia mozgu na chute a textúry na tanieri sa postupne znižuje, a jedlo sa stáva menej zaujímavým. Zavedenie iného chuťového profilu – niečoho sladkého, kyselkavého alebo krémového – túto odmeňujúcu reakciu obnoví,“ dodala.
A tak mnohí ľudia, ktorí úprimne cítia, že už hlavné jedlo nedokážu dojesť, zrazu zistia, že „by si ešte trochu dezertu dali“, pretože novosť sladkého opäť prebudí ich chuť do jedla. Dezerty sa správajú odlišne aj po tom, čo sa dostanú do tráviaceho traktu. V porovnaní s potravinami bohatými na bielkoviny či tuky sa sladké a sacharidové jedlá zo žalúdka vyprázdňujú rýchlejšie a vyžadujú si menej počiatočného rozkladu, čo prispieva k pocitu, že sa „ľahšie zmestia“, aj keď ste už sýti. Úlohu zohráva aj načasovanie. Signály medzi črevom a mozgom, ktoré vytvárajú pocit sýtosti, nereagujú okamžite.
„Hormóny ako cholecystokinín, GLP-1 a peptid YY stúpajú postupne a zvyčajne potrebujú 20 až 40 minút, aby navodili trvalý pocit nasýtenia. Mnohí ľudia sa rozhodujú o dezerte ešte predtým, než sa tento hormonálny posun plne prejaví, čo dáva priestor odmeňovaciemu systému ovplyvniť správanie. Reštaurácie – vedome či nevedome – často ponúkajú dezert práve v tomto časovom okne,“ objasňuje Spear.
Čítajte viac Väčšina ľudí užíva tento vitamín nesprávne. Zvýšiť môže nežiadúco hladinu vápnika v krvi a spôsobiť problémy s obličkami
„Na tieto biologické procesy sa navyše nabaľuje vplyv sociálneho učenia. Pre mnohých ľudí je dezert spojený s oslavou, štedrosťou alebo pocitom pohody. Už od detstva sa učíme vnímať sladké ako odmenu alebo prirodzenú súčasť sviatočných jedál,“ hovorí ďalej odborníčka.
Štúdie opakovane ukazujú, že ľudia jedia viac v spoločnosti, keď je jedlo voľne ponúkané alebo pri výnimočných príležitostiach – teda v situáciách, kde dezert zvyčajne nechýba.
„Takže nabudúce, keď niekto tvrdí, že je príliš sýty na ďalšie sústo večere, no predsa si nájde miesto na kúsok koláča, buďte pokojní: nejde o rozpor. Je to len dokonale normálna – a vlastne aj elegantná – vlastnosť ľudského tela,“ uzavrela Michelle Spear.
