Epileptický záchvat je niekedy nespozorovateľný, inokedy človeka zvalí na zem a trápi kŕčmi. Existuje viacero typov epileptických záchvatov, do povedomia verejnosti sa však dostal predovšetkým ten najviditeľnejší – keď sa pacient zviera v kŕčoch a silnými údermi si môže rozbiť hlavu, vybiť zuby, dorezať ruky a niekedy sa aj pomočí. A napriek tomu, že ide o jednu z veľmi mála vecí, ktoré verejnosť o epilepsii vie, aj tak si o ľuďoch s takýmto záchvatom často myslí, že sú opití.
„Áno, mýlia si nás s alkoholikmi. Aj mňa už prekročili na ulici. Namiesto prvej pomoci na mňa len hlúpo civeli a vlastne sa zabávali a rozhorčovali, ako som sa mohla tak na mol spiť. Záchvaty síce po desiatich-pätnástich minútach prejdú, ale za ten čas, pri tak veľkej kŕčovitej sile, sa vieme doráňať jedna radosť. Pritom pri prvej pomoci stačí tak málo,“ uviedla na tlačovej konferencii pacientka a jedna zo zakladateliek občianskeho združenia EpiKlub Zuzana Dobošová.
Základom prvej pomoci je dať preč všetky ostré predmety, o ktoré by sa mohol človek udrieť, dať pod hlavu niečo mäkké a rýchlo zavolať záchranku. V žiadnom prípade neplatia mýty, podľa ktorých treba vkladať do úst niečo tvrdé, alebo vyťahovať jazyk, upozornila detská neurologička Soňa Ostrihoňová.
Uvedenými generalizovanými príznakmi však trpí len časť epileptikov, ostatní môžu zažívať parciálne záchvaty, ktoré postihujú len určitú časť mozgu a nespôsobujú bezvedomie. S epilepsiou sa dá žiť aj plnohodnotný život. Dve tretiny ľudí s týmto ochorením sa podarí kompenzovať pomocou liekov a len jedna tretina aj napriek liečbe trpí opakovanými záchvatmi. Vyvíjajú sa stále nové lieky, ktoré sa snažia pomôcť ľuďom odolným voči doterajším medikamentom.
To, čo spôsobuje pacientom s epilepsiou najväčšie problémy, je diskriminácia. „O epilepsii treba hovoriť bez zábran, nahlas diskutovať o konkrétnych situáciách, aby sa nás druhí nestránili, neodsudzovali nás, nebáli sa nás napríklad zamestnať. Nikto akoby nechcel počuť, že pri správnej liečbe pacienti môžu fungovať na nerozoznanie od zdravých,“ vysvetlila Zuzana Dobošová. Ľudia trpiaci epilepsiou môžu vykonávať až na pár výnimiek väčšinu zamestnaní, závisí to vždy od konkrétneho zdravotného stavu a odporúčania lekárov. Predsudky však spôsobujú, že je medzi nimi vyššia nezamestnanosť, sú nútení vykonávať prácu, ktorá nezodpovedá ich kvalifikácii, a zamestnávatelia považujú ich ochorenie za príťaž a výrazne ich znevýhodňujú.
„Problematická nebýva samotná právna úprava, ale jej výklad a aplikácia,“ upozornil právnik Pavol Cvik. „Základnou podstatou akejkoľvek diskriminácie je, že v prípade, ak nie sú právom stanovené špeciálne požiadavky alebo podmienky, tak tieto špeciálne požiadavky a podmienky nemám a nemôžem vyžadovať; ak ich vyžadujem a na základe ich nesplnenia odmietnem poskytnúť službu – odmietnem zobrať dieťa do škôlky, dospelého do zamestnania, nedám vodičák –, konám diskriminačne,“ vysvetlil. V takom prípade sa môže znevýhodnená osoba obrátiť na súd, inšpektorát práce alebo iné orgány zriadené pri rôznych úradoch a brániť sa zákonníkom práce alebo antidiskriminačným zákonom.
Epilepsia je najčastejšie vážne neurologické ochorenie, ktoré na Slovensku postihuje približne jedného zo sto ľudí. Každý rok pribúda 2,5– až 3-tisíc nových prípadov. Nie je to nákazlivá choroba a vo väčšine prípadov ani dedičná. V žiadnom prípade nejde o mentálne postihnutie, nezasahuje inteligenciu, vzdelanie ani schopnosti človeka.
Viac informácií:
www.zivotsepilepsiou.sk
www.epiklub.sk
www.epilepsia-sk.sk