Vyhľadať logopéda by mal rodič s dieťaťom aj v prípade, že sa zajakáva alebo v období okolo troch rokov stále nerozpráva, resp. nerozumie reči svojho okolia.
Klinická logopédka Barbara Králiková lieči vo svojej bratislavskej ambulancii rôzne narušenia komunikačnej schopnosti a komunikačné bariéry. „Je zvláštne, že v dnešnej dobe ešte nie je zriedkavosťou, že k nám zavíta rodič až s trojročným dieťaťom, ktoré vôbec nerozpráva,“ poukazuje logopédka na realitu. Kedysi bol logopedický trend pracovať len s predškolákmi, z dôvodu lepšej spolupráce. „Poviem to otvorene, nácvik výslovnosti je niekedy mechanický, tvrdý dril. Veľa detí to nebaví, napriek tomu, že to skúšame hravou formou. S trojročným dieťaťom sa mi to aj hravou formou zdá príliš skoro.“ Doktorka odporúča počkať ešte pol či trištvrte roka, až potom venovať pozornosť nesprávnej výslovnosti. Aj preto, že hovoridlá, resp. rečový aparát nie je ešte v troch rokoch dozretý. V literatúre sa dokonca uvádza, že chybnú výslovnosť (ak nie je sprievodný znakom nejakého vážneho postihnutia) sa odporúča začať korigovať hravou formou až okolo piateho roka.
Preventívne je dobré veľa s dieťaťom rozprávať, čítať mu a všetko komentovať už od útleho detstva. V zdravej miere sú v ranom veku povolené aj občasné detské slová typu pá, havko, hajať a aj zdrobneniny. Pozor však na šušlanie. To je absolútne nevhodné a škodlivé. Tejto chyby sa najčastejšie dopúšťajú starí rodičia. „Dieťa je ako špongia – všetko nasáva. Keď sa s ním budeme rozprávať šušlavo, nemôžeme od neho očakávať, že šušlať nebude“, spresnila Králiková a doplnila, že dieťa preberá nielen náš prízvuk, ale aj intonáciu reči. Ak rozprávame príliš rýchlo, tiež má tendenciu kopírovať nás. „Dieťa od nás odzerá, napodobňuje nás. Môj osobný názor je zlatá stredná cesta. Nemyslím si, že je vhodné rozprávať sa s malým dieťaťom ako s dospelým, no aj zdrobnenín a detských slov by sme mali vzhľadom na vek dieťaťa používať čoraz menej,“ myslí si B. Králiková. Svojho naučeného (odpozorovaného) prízvuku sa rodič v dospelosti ťažko zbaví, z pohľadu logopéda je však dôležité, aby sa s dieťaťom rozprával spisovne.
Račkuje alebo šušle ten, kto sa danú hlásku nenaučil správne tvoriť. Tejto zafixovanej poruchy sa dá zbaviť aj v dospelosti, no trvá to oveľa dlhšie ako u malých detí, upozornila logopédka, no zároveň dodala, že ani to nie je jednoznačné, pretože dospelí sú inak motivovaní ako deti. Za všetko hovorí príklad z praxe. „Pred polrokom som pomáhala štrnásťročnej slečne, ktorá račkovala a chcela ísť na konzervatórium. Myslela som si, že to bude trvať dlhšie, ale ona na sebe tak poctivo pracovala, že to r sa naučila správne vyslovovať do dvoch mesiacov.“
Najkomplikovanejšie zo všetkých našich hlások je predsa len r. Sú ľudia, ktorí sa ho nikdy nenaučia na sto percent. Zvlášť ak je rodič netrpezlivý a strieda jedného terapeuta za druhým, môže sa stať, že jeho dieťa sa problematickú hlásku nikdy správne nenaučí.
PhDr. Barbara Králiková
je klinická logopédka, špecializuje sa na prácu so zajakavými. Má svoju ambulanciu v zdravotnom stredisku na Tbiliskej ulici v Bratislave.