K tomu, aby sa jej darilo, potrebuje mierne a teplé podnebie. Úroda hrušiek je slušná aj v strednej Európe a podľa toho, kedy dozrievajú, delia sa na letné, jesenné a zimné. Tzv. hrušky-hniličky dostali svoj patričný názov – treba ich rýchlo zjesť, inak začnú skoro hniť.
Hrušky sa k nám aj dovážajú, najčastejšie zo Španielska, Portugalska, Talianska a južného Francúzska. Podľa toho, kedy a kde dozreli, aj chutia. Môžu mať maslovú chuť, šťavnatú, ale aj kyslastú.
Hrušky sa neodporúčajú len tehotným ženám a pri ochoreniach, ktoré sprevádzajú hnačky. (Paradoxne však, sušené hrušky hnačky liečia). Inak treba po hruške z času na čas siahnúť. Ocenia ju najmä deti, na desiatu či olovrant.
Má veľa účinných látok. Podobne ako melón obsahuje veľa vody (a tým pádom je močopudná) a keďže čistí črevá a detoxikuje organizmus, preventívne bojuje proti zápche. (Vďačí za to vláknine, ktorá podporuje trávenie).
Vďaka vitamínu C, ktorého síce nemá veľa, ale predsa ho obsahuje, posilňuje imunitný systém – kyselina listová obsiahnutá v hruškách má zas priaznivý vplyv na krvotvorbu a v kombinácii s vitamínom B vytvára hormón šťastia.
Treba pripomenúť, že vitamíny, bielkoviny a minerálne látky sa nachádzajú v hruške rovnomerne. Rovnako zdravá je dužina aj šupka. Obsahujú draslík, sodík, meď, zinok, vápnik a fosfor.
Hruška chutí nielen samotná (zahryznúť do nej), ale aj so syrom, najmä plesnivým. Nemala by chýbať v ovocnom či zeleninovom šaláte, známa je aj flambovaná či pečená hruška aj jemný ovocný destilát a likér nesúci jej meno. Nielen chutí, ale aj lieči. Napríklad obezitu, močové kamene, kašeľ a vysoký krvný tlak.
Zaujímavosť
Napriek všetkým cenným vitamínom, ktoré hruška obsahuje, podľa štatistiky dávame prednosť jablkám. V Európe skonzumujeme až trikrát viac jabĺk ako hrušiek.