Zubný lekár by mal vyšetriť už ročné dieťa. Ten vie, ako si ho „kúpi“ – odmení ho kefkou, prípadne omaľovánkou. Čo však odporúčate rodičom vy? Ako ho pripraviť na prehliadku, ktorú bude absolvovať?
Navštíviť prvýkrát zubára s dieťaťom bezprostredne po prvom roku je podľa mňa príliš skoro. Ak má zúbky v poriadku, nie je to potrebné. Rodič dieťa predsa učí, aj svojim osobným príkladom, ako sa čistia a kedy (ráno, po jedle a večer). Dieťa má svoju zubnú kefku a pastu. Prípadne, ak idú rodičia k zubárovi (sami so sebou), po dohode s lekárom vezmú i dieťa. V takom prípade ide iba o zoznámenie sa s prostredím ambulancie a s lekárom. Na ošetrenie má ísť ročné dieťa iba vtedy, ak má úraz a poškodili sa mu zúbky, alebo ak si rodič všimne na jeho zúbkoch kaz. Už doma ho treba pripraviť na to, že ide na ošetrenie. Matka alebo otec by si s ním mali sadnúť do kresla, držať ho za ruku, hladkať ho a upokojovať. Vysvetliť mu, že ak bude poslúchať príkazy lekára, o to menej ho to bude bolieť a o to kratšie bude zákrok trvať. To, že sa bojí, je logické. Preňho je to neznáma situácia. Takých sa bojíme aj my, dospelí. A ešte jedna poznámka. Sú mnohí dobrí detskí zubári, ktorí si vedia vytvoriť pozitívny vzťah k deťom, ale aj takí, ktorí k nim nemajú adekvátny psychologický prístup.
Pediatra navštívi dieťa ešte skôr ako zubára. Čo všetko má rodič spraviť preto, aby k nemu dieťa nešlo s nechuťou?
Reakcie detí sú individuálne. Ak je dieťa často alebo dlhodobo choré, bojí sa každého pichnutia injekcie, výteru hrdla a podobných vyšetrení. Deti sa všeobecne boja aj očkovania. Môžeme sa s nimi doma hrať na doktora, mať k tomu patričné hračkárske lekárske nástroje, ale to je pre dieťa rolová hra „na niečo“. Pichnutie injekciou pri hre nebolí, resp. dieťa to nepociťuje ako bolesť. Ale naučí sa akceptovať pokyny lekára, a tak bolesť bude trvať iba chvíľu.
Ak už je dieťa väčšie a lekárov sa vyslovene bojí. Čo sa dá ešte v tomto smere spraviť, aby sa to, povedzme, zmenilo?
Je dôležité, aby si dieťa k lekárovi vytváralo pozitívny vzťah. Aby malo svojho stabilného lekára, aby vždy bol pri vyšetrení jeden z rodičov, aby malo dieťa pocit istoty, bezpečia a zázemia. Snažme sa tiež zabezpečiť, aby sme v čakárni nečakali dlho, pretože pocit napätia a stresu sa dieťaťu predlžuje.
Kde robia podľa vás rodičia najčastejšie chyby?
Veľakrát sú nervózni z toho, že dieťa plače, reve a vykrikuje, že „nikam nepôjde“ a podobne. V takých prípadoch zvyknú na ubolené a ustrašené dieťa nakričať, prípadne mu dajú jedno výchovné zaucho, udrú ho po zadku alebo mu povedia: „Však ja ti ukážem!“ … a dieťa sa bojí ešte viac. Odporúčam rodičom, aby to nerobili. Dieťa potrebuje cítiť rodičovskú lásku. K lekárovi je potrebné vziať mu jeho obľúbené hračky alebo knihu, z ktorej mu v čakárni prečítate. A nejaké tekutiny, aby malo zachovaný pitný režim. Vezmite si papier a pastelky a kreslite si. A ak sa u lekára správalo podľa vašich a lekárových pokynov, odmeňte ho. Nemusí to byť sladkosť, alebo nejaká veľká hračka. Stačí bublifuk, balón či farebné kriedy. Ak vás dieťa neakceptovalo, hračky odložte a dieťaťu vysvetlite, že ich dostane, ak sa bude správať tak, ako od neho očakávame.