Najskôr pociťoval jemné tŕpnutie dlaní a chodidiel. Keď mal asi 10 až 13 rokov, pridali sa k tomu tráviace ťažkosti a bolesti. Boli tupé aj ostré, pálivé, trhajúce. Zle znášal teplo aj chlad. Navštívil desiatky ambulancií a lekárov, no nikto mu nevedel pomôcť a čo bolo ešte horšie, postupne mu prestávali veriť a dávali mu najavo, že ich len otravuje. Trápenie, bezmocnosť a neistota ho priviedli až na oddelenie psychiatrie. Bludný kruh okolo hľadania diagnózy sa podarilo uzavrieť až po dvadsiatich rokoch, kedy mu lekári oznámili, že trpí zriedkavou Fabryho chorobou.
"Aj keď to znie zvláštne, ale keď mi lekári konečne diagnostikovali chorobu, vydýchol som si. Nevedel som o tomto ochorení vôbec nič, netušil som, čo ma čaká,“ spomína Rado. „Dvadsať rokov som vedel, že sa so mnou niečo deje, že niečo nie je v poriadku. Bral som množstvo utišujúcich liekov, ktoré už prestávali účinkovať, a lekári mi nevedeli povedať, čo je so mnou.“
Keďže chcel vidieť svet, odišiel do Ameriky. „V rámci programu som sa dostal na Harvardovu univerzitu, kde som študoval angličtinu. Využil som príležitosť a trénoval som tam tenis s profesionálnymi športovcami. Potrebovali totiž spoluhráča na tréningy, tak si ma na základe mojej praxe vybrali,“ rozpráva.
Pre chorobu sa však musel vrátiť domov a začal sa liečiť v Centre dedičných metabolických porúch na 2. detskej klinike na Kramároch v Bratislave. Musí pravidelne navštevovať kliniku, kde absolvuje enzýmovú substitučnú liečbu. Nevzdáva sa však. Je zamestnaný, popri práci vyučuje aj angličtinu a napriek chorobe športuje.