„Najstarší dochovaný návod na liečbu astmy je na slávnom Ebersovom papyruse, ktorý je starý viac ako 2 500 rokov. V liečbe sa odporúča zmes fíg, hrozna, plodov sykomory, kadidla, rasce, borievky, vína, husacej masti a sladkého piva – toľko, čo sa týka perorálnej liečby. Starí Egypťania však položili aj základy inhalačnej liečby astmy: na horúcu tehlu položiť za hrsť bylín blenu a inhalovať,“ rozpráva docent Martin Brezina, hlavný odborník pre detskú pneumológiu. „Výraz astma pochádza z gréčtiny, starí Gréci ním mysleli „ťažký dych“, „chrčanie“ a výraz použil aj Homéros vo svojich dielach. Hippokrates zas vyslovil domnienku, ktorá bola v 20. storočí aj vedecky dokázaná, že náchylnosť na astmu je dedičná a vyslovil predpoklad, že je vyvolaná „kakochýmiou“, čiže nerovnováhou štiav. Dnešné vedecké teórie o astme hovoria v princípe to isté.“
Aulus Cornelius Celsus napísal dielo De Medecina. Výrazy ako dyspnoea, asthma a orthopnoea sa v lekárskej terminológii, aj keď s inými významovými odtieňmi ako u Celsa, zachovali dodnes. Z Celsovej knihy opisovali autori medicínskych návodov a učebníc až do 17. storočia. „Niektoré recepty sa však zrejme už jeho súčasníkom zdali dosť „uletené“, lebo napríklad pri recepte na liečbu astmy považuje za potrebné najprv zdôrazniť, že: „Nie je pobláznená idea, že treba vysušiť pľúca líšky a vyrobiť z nôh prášok, alebo pľúca tohto zvieraťa v čo najčerstvejšom stave upiecť a zjesť“, približuje docent Brezina.
V stredoveku posúvali poznanie najmä perzskí lekári, ktorí kriticky testovali liečebné postupy starých Rimanov, Galena a Celsa, a na základe získaných skúseností zavrhli medicínske dogmy, ako napr. Rhazes v 10. storočí, keď napísal: „Sovia krv pri astme nepomáha.“ Známy tadžický lekár Ibn-Sína (Avicenna) pôsobiaci na univerzite v Isfaháne vo svojej učebnici (ktorá sa na európskych univerzitách používala až do r. 1650) označil astmu – podobne ako v minulosti aj Hippokrates – za pľúcnu padúcnicu. Liekom prvej voľby bol hydromel: zmes medu a vody.
Židovský filozof a lekár Inb-Maymún – Maimonides, dvorný lekár sultána Saladina, priznával: „Nemám žiadny zázračný liek, všetko, čo môžem povedať, je potreba viesť rozumný spôsob života. Pri akútnej astme s afebrilným priebehom pomôže slepačia polievka, pri horúčkach sladká jačmenná kaša.“ Ľudstvo si z tohto odkazu vybralo najmä slepačiu polievku…
Ako ďalej dodal docent Brezina, stredovek v Európe znamenal najmä liečbu modlitbami a opakovanie receptáru starých klasikov. V renesancii okrem iných vynikol lekár Phillipus Aurelous Theophrastus Bombastus von Hohenheim, ktorý je známejší pod svojím umeleckým menom Paracelsus. Navštívil aj Bratislavu, kde miestnym mešťanostom odmietol prezradiť recept na výrobu zlata. „Niektoré jeho liečebné postupy by si určite obľúbili aj mnohí dnešní pacienti: Astma sa nelieči bylinkami, ale pľúcnymi likérmi. V liečebnom receptári pre astmatikov mal napríklad víno s rastlinnými výťažkami, víno s rozpustenými minerálmi alebo víno s medom,“ približuje docent. V druhej polovici 19. storočia sa k slovu opäť dostala aj inhalačná liečba. Významní lekári – Angličan Salter aj Francúz Trusseau – odporúčali astmatikom fajčenie cigár. Trusseau: „Pri záchvate (astmy) som si vždy párkrát potiahol a do 8 minút bol záchvat preč. K slovu sa však dostávajú výťažky z beladony, čaju a kávy. „Iný Angličan, profesor Osler okrem iného pri astme odporúčal malú dávku chloroformu v horúcej whisky.“
V 20. storočí prichádza do medicínskeho receptára nuda: z rastlín sa extrahujú čisté substancie a vnucujú sa pacientom v nezáživnej forme tabletiek (napr. teofylín) či fádnych inhalačných práškov (chromoglykán), prípadne sa vhodne modifikujú odvodeniny od telu vlastnej látky adrenalínu, aby si ich potom pacient vstrekoval do priedušiek. „Modernú éru liečby astmy predznamenáva identifikácia kortizónu a z neho odvodených látok so silným protizápalovým účinkom. Výrazne sa k slovu dostávajú inhalačné formy liekov,“ dodal na záver docent Brezina.