V druhej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia si v laboratóriu londýnskej nemocnice pripravil Alexander Fleming stafylokokovú kultúru. Po čase sa na nej objavila zelená pleseň. Nie je podstatné, či ju spôsobila nečistá Petriho miska, alebo netesné okná na laboratóriu. Fleming prerušil pokus a materiál odložil bokom. Po čase však zistil, že sa stafylokoky v okolí plesne a pod ňou stratili. Usúdil, že pleseň Penicillium notatum nevedno prečo ničí stafylokoky. V roku 1929 svoj objav prezentoval počas prednášky v Londýne. Oslavovaný objaviteľ Fleming nikdy nepresadil vyskúšanie svojho objavu pri liečení infekcií. To urobili až jeho nasledovníci. Tak sa stalo, že ľudstvo dostalo penicilín až na prahu 2. svetovej vojny.
V čase 1. svetovej vojny sa stalo niečo podobné v Snine, kde pôsobil praktický lekár MUDr. Armin Hoffmann. Kraj bol chudobný. Pacientov bolo veľa. V tom čase sa pri rôznych horúčkovitých ochoreniach injekčne podávala do žily glukóza, ktorá posilňovala organizmus a zmierňovala priebeh ochorenia. Doktor Hoffmann si všimol, že stav niektorých pacientov sa nečakane výrazne zlepšil. Šokujúco sa uzdravil pacient s ťažkým zápalom pľúc, aký sa v tom čase nedal prežiť. Armin Hoffmann začal skúmať fľaštičky s glukózou. U tých, ktoré boli dlhšie otvorené, uvidel na dne mikroskopické vlákna, ktoré sa rozmnožovali. V skromných podmienkach sa pokúšal svoj objav skúmať. Po viacerých úspešných pokusoch uvažoval o výrobe plesňového lieku. Po roku 1919 požiadal o pomoc ministerstvo zdravotníctva. Nedostal nič.
Ďalej úspešne liečil pacientov vlastným liekom. Keď zachránil ľudí, ktorých inde považovali za stratených, zapracovala podľa všetkého závisť. Ktosi, s najväčšou pravdepodobnosťou závistliví kolegovia, ho obvinil zo šarlatánstva a z toho, že jeho experimenty poškodzujú zdravie. Namiesto podpory výskumu naňho poslali kontrolu. Pri svojej obhajobe aplikoval viacnásobnú dávku lieku svojmu synovi Gabrielovi. Doktorovi Hoffmannovi sa síce podarilo presvedčiť kontrolný orgán o účinnosti lieku, ale úradníci na ministerstve zdravotníctva ho naďalej nebrali vážne.
Doktor Hoffmann prišiel teda o prvenstvo. Svoj protiinfekčný objav pritom využil v praxi takmer o tridsať rokov skôr ako Flemingovi pokračovatelia. Na Hoffmanna sa zabudlo. Ministerskí úradníci dosiahli svoje. Preto dnes nevieme potvrdiť ani to, či využil rovnakú pleseň ako Fleming. Jedno je však viac než isté: Keby nebol Slovák, ale Angličan, bol by liek proti infekcii na svete oveľa skôr a do histórie by zapísali jeho meno. Keby bol Armin Hoffmann Angličan alebo Američan, celkom určite by o ňom nakrútili film. Keby sa nebol chcel vrátiť na rodné Slovensko a ostal by Maďarom v Budapešti, tak by to urobili tiež.
Ale u nás? Niekto si povie: Načo miešať neznámych ľudí medzi veľké mená, ktoré vyslovujeme s vrcholnou úctou? Nik neuvažuje o tom, že by sa popri tých cudzích veľkých mohli nájsť i našinci, ktorí sa opovážili len tak mimochodom svojimi výkonmi predbehnúť svet. Je to naša zavše nemiestna slovenská skromnosť či skôr lenivosť, alebo predstava, ktorú razí časť rozdrapenej nastupujúcej generácie, že pred nimi nebolo nič a všetko museli začať len oni na zelenej lúke?
(Z knihy Čierny humor v bielom plášti, kapitola Hoffmann či Fleming, Forza Music, krátené)
MUDr. Armin Hoffmann (26. 8. 1874 v Turzovke – 3. 9. 1944 v Snine):
V roku 1905 nastúpil ako lekár do Nemocnice svätej Alžbety v Budapešti. V roku 1908 sa presťahoval do Stropkova. Od roku 1915 pokračoval v súkromnej lekárskej praxi v Snine. V tvrdých podmienkach robil chirurga, zubára, lekárnika i zdravotnú sestru. V rámci bytu mal laboratórium, kde skúšal aj vyrábal vlastné lieky. V biednom kraji ho poznali ako človeka, ktorý pomáhal aj tým, čo nemali ako zaplatiť. Od roku 1935 mu vypomáhal jeho syn Gabriel Hoffmann. Po vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 sa stal štátnym lekárom. Po prijatí protižidovských zákonov ho zapísali na zoznam pre štát hospodársky významných ľudí, čo ho zachránilo pred deportáciami. Zomrel v chudobe v Snine. Jeho syn Gabriel sa pričinil o to, že tu po vojne postavili nemocnicu. V roku 1969 odhalili pri spomienke na 25. výročie jeho úmrtia na dome, kde žil a pracoval, pamätnú tabuľu.