Hrudný chirurg prof. Svetozár Haruštiak bol žiakom profesora Kostolného, ktorý s obľubou rozprával o svojich zážitkoch v Povstaní. Pritom študentom pospomínal všetky choroby, ktoré sa objavovali v partizánskych zemľankách. Nechýbal medzi nimi svrab, ktorý v 70. rokoch lekár mohol vidieť už len veľmi zriedka.
V roku 1969 doktor Haruštiak nastúpil na vojenčinu do Malaciek. Šiestim vojačikom sa tam objavili vyrážky na podbrušku a už mesiac sa povaľovali na ošetrovni. Boli to vyrážky s pľuzgierikmi a dierkami 5–6 mm od seba. Všetci robili v práčovni, preto usudzovali, že je to alergia na pracie prostriedky. Na ošetrovni, ale aj v miestnej nemocnici na nich vyskúšali všetky možné lieky, no márne.
Pri pohľade na podivné vyrážky si mladý doktor spomenul na detaily z Kostolného rozprávania. Nasadil vojačikom scabitol a po piatich dňoch odchádzali z ošetrovne zázračne vyliečení. Jeden z nich, švihák, ktorý si nechal hovoriť desiatnik Casanova, sa doktorovi pochválil, že boli s babami z neďalekej cigánskej osady, ktoré mali podobné vyrážky aj medzi prstami na rukách.
Čatár absolvent Haruštiak si teda zvolal osadenstvo a porozprával vojačikom o zákožke svrabovej, roztočovi, ktorý preniká do pokožky a vytvára v nej chodbičky, do ktorých kladie vajíčka. Veril, že po tomto upozornení si dajú vojačikovia na svrabonosné kňažky lásky pozor. Už na najbližšej vychádzke uvidel desiatnika Casanovu v objatí s počernou dievčinou: „Nebojte sa, doktore, už si dávam pozor. Táto čaja bola namojdušu čistá aj medzi prstami!“
Svrab nebol ani zďaleka jediným ochorením, ktorým môžu človeka obdariť kňažky lásky. Po čase si všimol, že sa „tam“ niektorí vojaci pričasto škrabú. Dal nastúpiť rotu a prikázal: „Dole gate!“ Potom im posvietil baterkou na chlpy v rozkroku. Keď pár milimetrov od koreňa objavil hrdzavý fliačik, postavil postihnutého nabok. O chvíľu tam stálo všetkých šesť bývalých majiteľov svrabu.
Foto: SHUTTERSTOCK
„Idete do karantény!“ rozhodol doktor. „Prečo, aké liečenie? Nám nič nie je, len nás to trochu svrbí,“ rozčuľoval sa Casanova. Doktor Haruštiak vzal injekčnú ihlu. Natiahol si rukavice a opatrne zoškrabol Casanovovi z chlpa hrdzavý fliačik. Vytiahol zo skrine starý mikroskop a na sklíčko položil to „nič“, ktoré nabral na hrot ihly. Potom nastavil prístroj na veľké zväčšenie. Casanova priložil oko k okuláru mikroskopu a zdesene odskočil. Pred očami mal obludu s krátkym oválnym telom, malou hlavou a chlpatými nohami. Vyzerala ako korytnačka, ktorej obrovské chlpaté klepetá dodávali desivý výzor.
„Preboha, čo to je?“
„Pthirus pubis,“ vysvetlil doktor.
„Čo, zase ten svrab? Veď som babu predtým prehliadol, nijaké chodbičky na sebe nemala,“ zúril Casanova.
„Lebo nemala svrab, čiže Sarcoptes scabiei, ale zato si od nej chytil Pthirus pubis, voš lonovú, čiže filcky.“
Potom sa vojačikovia museli povyzliekať. Ich šaty odniesli do dezinfekcie a chlapci sa navzájom ofukovali nerakainovým práškom. Do cigánskej osady už nikto viac ani nepáchol.
V 80. rokoch nakrútili Američania niekoľko hororov s rôznymi príšerami. Zväčšovali muchy, mravce, škorpióny a iné potvory z ríše hmyzu. Z našich filmových vedcov nik nevie o tom, že desať rokov pred Američanmi ako prvý použil takýto hororový efekt mladý slovenský lekár, keď zväčšil pod mikroskopom filcku.
(Z knihy Čierny humor v bielom plášti, kapitola Hoffmann či Fleming, Forza Music, krátené)
**Prof. MUDr. Svetozár Haruštiak, CSc. (14. 4. 1944 v Kostolnom): Po promócii v roku 1968 nastúpil na II. chirurgickú kliniku na Partizánskej ulici v Bratislave, odkiaľ prešiel so svojím učiteľom prof. Imrichom Kostolným na I. chirurgickú kliniku na Mickiewiczovej ulici. V súčasnosti je prednostom Kliniky hrudníkovej chirurgie SZU a UNB v ružinovskej nemocnici a vedúcim Katedry hrudníkovej chirurgie LF SZU v Bratislave. Je autorom mnohých zlepšovacích návrhov uplatnených v chirurgii.