- už pred viac ako 4-tisíc rokmi prinášali starí Egypťania bohom plodnosti ako dar semenníky s prosbou o dobrú úrodu
- muži, ktorí dúfali, že získajú väčšiu silu a potenciu, jedli býčie semenníky a srdce ulovených levov
- v roku 1849 odstránil göttigenský fyziológ Arnold Berthold kohútom semenníky a zistil, že im tým vyhasla ich chuť k páreniu. Len čo im však opäť implantoval tkanivo semenníkov do brušnej dutiny, zvieratám sa vrátila chuť k páreniu. Vyvodil z toho záver, že semenníky vylučujú účinnú látku, ktorá spôsobuje "mužné“ správanie. Tento hormón semenníkov bol izolovaný o niekoľko desiatok rokov neskôr a bol nazvaný testosterón (testis – semenníky)
- Charles Édouard Brown-Séquard, významný experimentátor 19. storočia, začal éru hormonálnej terapie a intenzívne sa zaoberal týmito poslami v tele, teda tým, čo dnes nesie názov endokrinológia
- v roku 1885 opísal londýnsky lekár Thomas Addison symptómy štyroch žien medzi 30. a 40. rokom života, ktoré sa cítili čoraz malátnejšie, nemali chuť do jedla, mali nízky tlak a ustavičnú hnačku. Ich pokožka mala na svetle bronzové zafarbenie. Addison tým diagnostikoval prvú chorobu spôsobenú hormonálnou poruchou, ale pripisoval tieto symptómy, ktoré mali takmer vždy smrteľný priebeh, tuberkulóznemu ochoreniu nadobličiek
- míľnik v hormonálnom výskume položili v roku 1889 lekári Joseph von Meruny a Oskar Minkowski, keď dokázali, že za reguláciu metabolizmu glukózy je zodpovedný pankreas. Pôvodne chceli len skúmať jej vplyv na trávenie, keď pankreas odstraňovali pokusným psom. Už niekoľko dní po pankreatómii stúpol obsah cukru v moči týchto zvierat, čo je typický príznak cukrovky. Získaniu inzulínu Frederickom Grantom Bantingom s jeho spolupracovníkmi Bestom a McLeodom v roku 1922 však predchádzala ešte dlhá cesta
- v roku 1921 izolovali Banting a jeho kolegovia prvý raz z pankreasu extrakty obsahujúce inzulín, v roku 1922 sa podarilo vylúčiť ničivé účinky pankreatických enzýmov – čo bol pokus, ktorý spôsobil úplný obrat v prognóze cukrovky považovanej dovtedy za neliečiteľnú. Banting, Best a McLeod za svoj objav dostali Nobelovu cenu
- v roku 1895 objavil Eugen Baumann hormón tyreoidín a vysoký obsah jódu v štítnej žľaze
- v roku 1929 bol po prvý raz z moču tehotnej ženy izolovaný ženský hormón zárodočných žliaz estrón, v nasledujúcich rokoch sa to podarilo aj pri ďalších hormónoch kôry nadobličiek a ďalších steroidných hormónoch
- prvé chemicky čisté izolovanie folikulárneho hormónu sa podarilo nemeckému biochemikovi Adolfovi Butenandtovi v roku 1929. O desať rokov neskôr dostal Nobelovu cenu za chémiu
- v roku 1926 odhalili gynekológovia Selmar Aschheim a Berhard Zondek význam hypofýzy pre fungovanie zárodočných žliaz. O rok neskôr vyvinuli na základe poznatkov biologický tehotenský test, ktorým sa zisťovalo tehotenstvo až do 50. rokov minulého storočia
- v rokoch 1936 až 1942 izolovali Tadeusz Reichstein a Edward Calwin Kendall rôzne kortikoidné steroidy. Spoločne s Philips Schowlaterom Henchom dostali v roku 1950 Nobelovu cenu za objav kortizónu
- v roku 1971 dostal Earl Wilbur Sutherland mladší Nobelovu cenu za to, že prvý raz opísal mechanizmus činnosti hormónov
- v roku 1977 ju dostali R. C. L. Guillemin a A. V. Schylky za svoje štúdie o tvorbe hormónov mozgu
- v roku 1982 bola s pomocou mikroorganizmov využitá informácia z kyslín dezoxyribonukleových (DNA) pre tvorbu hormónov: začal sa vek génovej technológie a „umelej“ tvorby hormónov
O hormónoch: Prečo muži jedli býčie semenníky a srdce ulovených levov?
Fungovanie hormónov neobjavili vedci ani lekári, ale poľnohospodári. Tí si totiž všimli, že samce domácich zvierat, ktorým odstránili semenníky, neprišli iba o svoju plodnosť, ale zmenil sa aj ich vzhľad a povaha: kohúty stratili hrebienok a chvostové perá, kastrované kocúry zleniveli a stučneli, býky sa premenili na dobromyseľné voly, ktoré sa nechali trpezlivo zapriahať do pluhov.
© Autorské práva vyhradené