Transplantácia obličky totiž jednoznačne sľubuje plnohodnotnejší život, lepšiu kvalitu života. Pre Pravda.sk to povedal vedúci lekár dialyzačného strediska B. Braun Avitum, MUDr. Ľubomír Polaščín. Upozornil však na to, že pacientovi je potrebné urobiť všetky potrebné vyšetrenia, aby sa zistilo, či je vôbec možné uvažovať o transplantácii, s ktorou tiež musí pacient súhlasiť. Sú chronické ochorenia obličiek a niektoré iné ochorenia, ktoré zabraňujú tomu, aby sa transplantácia vykonala a vtedy je pacient na dialýzu odkázaný do konca života. A sú tiež prípady akútneho zlyhania obličiek, kedy môže byť pacient prechodne dialyzovaný, ale môže byť aj vyradený a len sledovaný so zhoršenou funkciou obličiek aj bez dialýzy, informoval ďalej lekár.
Ako ďalej vysvetlil, štandardný režim je dialýza trikrát týždenne. Pripomeňme, že na sále v dialyzačnom centre musí pacient trikrát do týždňa stráviť päť hodín. Väčšina z nich to zvláda psychicky ťažko, s chronickým ochorením sa musia v prvom rade zmieriť. „Musíme im vychádzať v ústrety a podporovať ich,“ povedal MUDr. Polaščín. V živote pacienta, ktorý je odkázaný na dialýzu je mnoho vecí skomplikovaných, napríklad aj taký „banálny“ odchod na dovolenku. „Pacient s dialýzou môže cestovať. Zabezpečíme mu dialýzu v dialyzačnom centre na mieste, kam chce ísť, len sa to musí všetko vopred zorganizovať. Je to zložitejšie, ale všetko sa dá,“ dodal pozitívne vedúci lekár dialyzačného strediska.
Na to, ako zvládajú svoje ochorenie a dialýzu, sme sa opýtali dvoch pacientov.
Juraj Pribula (75)
V roku 1985 mu diagnostikovali diabetes melitus, o tri roky začal chodiť do nefrologickej ambulancie. Do dialyzačného strediska prišiel pred štyrmi rokmi kvôli kreatinínu, ktorý bol v takom stave, že pacient už viac nemohol byť len na liekoch a domácej liečbe. „Musel som si zvyknúť, celý komplex života je iný. Trikrát do týždňa vstávam ráno o štvrtej a päť hodín som na sále,“ povedal. Istý čas trvá tiež čakanie na sanitku, ďalšie minúty strávi pacient v sanitke, ktorá ho odvezie domov. „Iní chodia do práce a ja chodím sem.“ Po dialýze sa vraj cíti unavený, preto keď sa vráti domov, spí. Pacient si pochvaľuje oporu, ktorú má vo svojej manželke, bez ktorej by to vraj nezvládol. „Chodím o francúzskych barlách a k tomu mám problémy s kolenami, bedrami, chrbticou a isté diabetické návyky. Niečo nesmiem kvôli cukrovke, iné zas kvôli nefrológii,“ uviedol ďalej pán Pribula, ktorému pomáha, keď sa na sále stretne a porozpráva s pacientmi, ktorí sú na tom podobne. „Pomáha mi, keď počujem, že to, čo trápi mňa, je aj záležitosť niekoho iného, napríklad otázky nemočenia a podobne,“ upresnil. Myšlienku, že ochorenie je navždy, prijal priebežne. „Ja som už prijal diabetes. Keďže ochorenie obličiek prišlo s ním, bolo jasné, že obe choroby sú nastálo.“
Miroslav Michalec (52)
Podobne ako pán Pribula, aj on chodí na dialýzu, ktorá mu zachránila život, trikrát týždenne. „U mňa prišlo k pribratiu vody v priebehu 14 dní, čo spôsobilo 42 kilogramov. Keby mi nepomohli cez kaval a neodvodnili by ma, už by som nebol medzi živými,“ skonštatoval. Keďže však má rodinu a chce žiť, robí všetko preto, aby bol zaradený do transplantačného programu. Tá je v jeho prípade možná, predpoklad je však lepší od živého darcu, keďže diagnóz má už niekoľko. Dlhšie bude možno čakať aj pre svoju krvnú skupinu 0 Rh pozitiv. Predtým však musí jednoznačne schudnúť. „Hladinu cukru si musím držať na určitej úrovni, čo sa mi vďaka dobrej diabetologičke darí.“ Vyzval všetkých, aby si dávali pozor na tlak a cukor, pretože ak nie sú v norme, obličkám dajú poriadne zabrať. Zatiaľ pán Michalec chodí poctivo na dialýzu a teší sa z novej, tzv. gombíkovej metódy, vďaka ktorej mu nevznikajú nové rany. Dialýza mu však každopádne veľmi komplikuje život. „Som invalidný dôchodca, na 80 percent som sa ním stal z večera do rána.“ Páči sa mu, že na dialýzu môže ísť aj inde. „Ak sa ľudia dohodnú, môžu ísť na dovolenku. A aj chodia.“