Väčšinu začínajúcich pôrodov prevážajú záchranárske posádky, lekár pri tom nie je potrebný. Ešte pred 20 až 30 rokmi, keď bolo záchraniek málo, vozili a občas aj rodili cestou vodiči záchranári z dopravnej zdravotnej služby a nemali ani vysokoškolské záchranárske vzdelanie. Keďže najbližšia posádka rýchlej zdravotníckej pomoci nie je voľná a tej vzdialenejšej by cesta na adresu trvala dlho, využíva operačné stredisko posádku s lekárom v sídle rodičky. V niektorých oblastiach Slovenska rodia posádky záchrannej služby v sanitke cestou do pôrodnice častejšie, ale na západe a juhu Slovenska je to výnimočné. Väčšinou si odvezená mamička so začínajúcimi kontrakciami poleží niekoľko dní v nemocnici, kým sa pôrod začne.
Ideme na adresu, je to panelák na sídlisku. Predpokladáme, že tak, ako býva zvykom, mamička vie, že posádka je na ceste a čaká pred vchodom s nabalenými taškami, akoby sa sťahovala. Berie si všetko potrebné pre seba, aj to, čo kedysi patrilo pod servis nemocnice: župan, uteráky, toaletný papier, ďalej osobné veci ako prezuvky, kompletné hygienické potreby a v druhej taške všetko potrebné pre očakávané dieťa, aby nemusela manžela pomedzi oslavovanie blížiaceho sa narodenia dieťaťa vyrušovať prinesením novorodeneckej výbavy. Keď stretnete na nemocničnej chodbe ženu vo vysokom stupni tehotenstva, ktorá sa krúti pri bolestivých kontrakciách, sprevádzanú dvoma zdravotníckymi záchranármi idúcimi nezúčastnene vedľa, vysvetlenie je jednoduché. Obidvaja majú v každej ruke batožinu, a tak nemajú možnosť pomáhať budúcej mamičke podaním ramena alebo podopretím.
Prichádzame na sídlisko, skoro všetky okná sú tmavé, len vo vchode s číslom, ku ktorému mierime, sa na piatom poschodí svieti. Drukujeme si, že sme prišli tak rýchlo, že ešte nestihli privolať výťah. Po vystúpení zo záchranky počujeme z výšky zúfalstvom presiaknutý mužský hlas: „Poďte rýchlo, už je vonku!“
Pochopili sme, že nemyslí matku pred vchodom. Dokonca som mal dojem, že vidím novorodenca trčať z okna, s takou naliehavosťou znel hlas v nočnom sídliskovom tichu aj s ozvenou. V sekunde som mal pocit ako po vypití silnej kávy a po ďalšej sekunde sme už všetci traja išli na rekord na piate poschodie s kompletným vybavením na pôrod, ošetrenie rodičky aj resuscitáciu novorodenca. Keby nás niekto filmoval, pri pozeraní by ste mohli mať pocit, že medzi oznamom z okna a šprintom po schodoch bol nejaký časový úsek vystrihnutý.
Mierne zanedbaný byt, rodička sediaca na sedačke s roztiahnutými nohami, krvácaním z rodidiel, bezvládne ochabnuté dieťatko bez dýchania a evidentne bez srdcovej činnosti viselo na rukách spolubývajúceho. Nestihol som zistiť jeho vzťah s rodičkou, ale to nebolo najdôležitejšie. Novorodenec prišiel na svet o mesiac skôr, a keď som ho zobral na ruky, zaberal miesto na mojich dvoch dlaniach, a to nemám veľké ruky. Prvé dieťa sa rodičke tiež narodilo doma. Začínam s resuscitáciou novorodenca. Utretie, osušenie, zabalenie, odsatie, maska, dýchací vak, kyslík.
Záchranári podávajú potrebné veci skôr, ako si stihnem pomyslieť na to, čo potrebujem. Pôrody v domácnosti nie sú časté, preto ich musíme prakticky trénovať na seminároch. Aj na zriedkavé situácie musíme byť pripravení rovnako ako na stavy vyskytujúce sa denne. Jeden záchranár mi asistuje pri ochabnutom stvorení, záchranárka sa venuje matke. Striháme pupočník, meriame životné funkcie, zaisťujeme žilu, kontrolujeme placentu. U novorodenca nie je ešte čo merať, beží resuscitácia. Tri stlačenia hrudníka, jeden vdych, tri stlačenia, vdych. Stlačenia tempom dvakrát za sekundu. Nie je to namáhavé, ale treba byť sústredený. Po pár minútach sa človiečik začína hýbať, pomrnkávať, slabo dýchať, hmatám pulz na pupočníku. Na začiatok máme vyhrané. Balíme veci, dieťa, matku, záchranár zatiaľ prináša sedačku pre matku. Dieťa je na monitore, kontrolujeme srdcovú činnosť.
Normálne je na novorodencovi vidieť akciu srdca na hrudníčku, teraz je celý prelepený elektródami monitora. V pacientskom priestore sanitky po zakúrení začína byť teplo, novorodenci musia mať teplo, majú ho radi. Prišiel z prostredia plodovej vody 37 stupňov Celzia do suchého vzduchu izbovej teploty 22 stupňov. To je šok samo osebe. Cesta už ubieha v pohode. Dopĺňame údaje od matky o priebehu tehotenstva. V pôrodnici odovzdávame dieťa personálu, ktorý čaká na základe avíza, od pôrodnej asistentky sa dozvedáme hmotnosť 1¤900 g a od matky meno. Vitaj medzi nami, Martin. Mám niekoľko dobrých pocitov naraz a viem, že z tohto výjazdu sa budem tešiť dlho aj pri všetkých nasledujúcich, z ktorých bude veľa smutných, niektoré otravné a často budem musieť odolávať skĺznutiu do rutiny. Evidentne sme zachránili dieťatku život, rodičia by to nezvládli. Byť pri narodení je vždy euforizujúci pocit. A súhra posádky, vzájomné porozumenie bez slov pri ošetrovaní novorodenca aj matky zároveň, pričom sme po očku sledovali aj otca, to je satisfakcia za opakované nácviky s modelom a hranie sa na „akože“.
Osvetový dodatok
Foto: Dixit
Záchranná služba musí zvládať aj zriedkavé situácie tak ako každodennú rutinu. Na to nám slúžia nácviky na modeloch, súťaže a semináre s praktickými ukážkami. Dobrí poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby, ktorí majú viacero posádok, venujú školeniam pracovníkov pozornosť, peniaze aj čas. Existujú aj drobní poskytovatelia s jednou, dvoma stanicami záchrannej služby, ktorých nemá kto školiť, pretože služby robia desiati lekári na čiastočný úväzok a prednosť vo vzdelávaní má ich základná profesia. V zákonoch je zakotvená povinnosť vykazovať vzdelávanie, ale chýba povinnosť vzdelávania. To je rozdiel, ktorý sa najprv prejavuje len v zvládaní zriedkavých situácií, ale neskôr aj v každodennej praxi pri najčastejších ochoreniach.
(Z knihy Volali ste záchranku?, kapitola Duplikácia pacienta, Dixit)