O svoj príbeh s touto chorobou sa podelila 31-ročná Nina Kováčiková, ktorej ju diagnostikovali ako pätnásťročnej.
Už odhalenie tejto choroby bolo v jej prípade náročné a detskou lekárkou zanedbané. „Nechcem nikoho uraziť, ale chodila som rok na vyšetrenia a lekárka ma stále presviedčala o tom, že som v poriadku a všetko, čo sa s mojím telom deje, je v norme,“ opísala. Podľa jej slov treba na lekárov apelovať, pretože Crohnova choroba nepostihuje len ľudí od dvadsať rokov vyššie. „Sama som príkladom, mala som v tom čase pätnásť. Začala som študovať na strednej škole a trápili ma bolesti brucha, kŕče, neskôr sa pridružila aj krv v stolici, rapídne som schudla – počas dvoch týždňov asi dvanásť kíl, no podľa lekárky som ešte stále bola v poriadku.“
Príbeh pokračoval tým, že Ninina matka doslova naliehala na to, aby dcéru odoslali k špecialistovi. Tam sa po krvných testoch lekári dopracovali k tomu, že musí byť hospitalizovaná. „Na detskom oddelení som strávila asi štyri mesiace. Za ten čas lekári rozhodovali o tom, ako ma majú liečiť, čo vlastne so mnou ďalej robiť,“ uviedla ďalej pacientka. Prvá v poradí bola hormonálna liečba. „Nebola príjemná. Na prvý pohľad bolo vidieť, že nejakú liečbu beriem, pretože pri týchto liekoch sa telo neskutočne nalieva vodou,“ povedala Nina. Spolu s lekármi bojovali ďalej. Od detskej lekárky prešla ku gastroenterológom, ktorí už vedeli, „o čom je reč“.
Foto: Snowball
Z liečby, ktorá je dostupná, vyskúšala Kováčiková takmer všetko. Má za sebou šesť operácií, z toho štyri hrubého čreva, z ktorého jej ostalo asi 20 centimetrov. Polroka tiež fungovala so stomiou, čo je pre mladého človeka skutočne náročné a komplikované. Momentálne užíva biologickú liečbu a stav považuje spolu s lekármi za uspokojivý.
Čo sa týka obmedzení, ktoré Crohnova života priniesla? Je ich veľa. Už na strednej škole sa Nina stretla s profesorom, ktorý nevedel pochopiť, že musí ležať v nemocnici a neveril, že jej zdravotný stav je natoľko vážny. Choroba teda obmedzuje nielen štúdium, ale aj prácu a súkromný život vrátane partnerského. „Ľudí treba presvedčiť o tom, aby vás chápali. To stačí. Ľutovať nás nemusia,“ odkazuje. Na záver dodala, že s chorobou, ako s každou inou, sa treba naučiť žiť. „Ja to beriem tak, že choroba je dar, aj tú si musíme zaslúžiť.“