Cestovateľské očkovania sú v zásade dobrovoľná záležitosť. Každý sa môže rozhodnúť podľa miery svojej zodpovednosti. Prečo je napríklad vakcinácia proti žltej zimnici povinná?
Ide o ochranu miestnej populácie. Rôzne regióny si môžu v určitom čase stanoviť, že od cestovateľov vyžadujú určité druhy očkovaní, čím chránia vlastné, menej zaočkované obyvateľstvo. Okrem žltej zimnice si napríklad niektoré krajiny Arabského polostrova vyžadujú preočkovanie proti poliomyelitíde, infekčnej detskej obrne. Ďalšie krajiny vyžadujú očkovania pri dlhších pracovných alebo študijných pobytoch. Aj niektoré letecké spoločnosti majú zoznam očkovaní, ktoré vyžadujú od zamestnancov. Aj my chránime svoju populáciu. Teraz v mojej čakárni sedí Haiťan, ktorý pre cudzineckú políciu potrebuje potvrdenie, že neohrozuje zdravie našich ľudí. Ak sa cestovateľ sám nechce chrániť, jestvujú iné dôvody.
Je pravda, že sa potvrdilo, že žltú zimnicu už netreba preočkovať a ochrana jednou dávkou vakcíny je doživotná?
Pravidlo, že žltú zimnicu treba preočkovať každých desať rokov, je prežité. Svetová zdravotnícka organizácia ho zrušila minulý rok po zistení, že imunita navodená jednou dávkou je dostatočná po celý život. Kto má medzinárodný žltý očkovací preukaz, kde má toto očkovanie zaznačené, môže ho považovať za neobmedzene platný.
Aké očkovania považujete pre cestovateľa za absolútny základ?
Rozumný človek – a nemusí to byť ani veľký cestovateľ – by mal byť zaočkovaný proti hepatitíde typu A. Aj na Slovensku máme do roka niekoľko epidémií tohto typu. Pri cestách do dnes už „tradičných destinácií“ v podobe Turecka, Egypta a Tunisu jednoznačne odporúčam aj očkovanie proti brušnému týfusu.
Aj keď idem do štvorhviezdičkového hotela?
Známa epidémia hepatitídy A sa naposledy vyskytla v päťhviezdičkovom egyptskom hoteli. Hostia ju dostali z pomarančového džúsu. Ja sám som zažil situáciu, keď mi čašník v dobrom hoteli priniesol džbán džúsu, v ktorom mal ponorený palec. Systém prenosu pri „áčkovej“ hepatitíde je rovnaký, aký má brušný týfus. Je to choroba špinavých rúk – ale predovšetkým z rúk tých druhých. Mal som prípad, keď si 15-ročná dievčina doniesla brušný týfus od starej mamy z južného Talianska. Naposledy to však bolo Bali, odkiaľ si brušný týfus priniesli dve Poľky, ich kamarátka Slovenka bola zaočkovaná. Boli hospitalizované dva týždne, hrozilo im prederavenie čreva. Pravda je, že najvyššie riziko nákazou brušného týfusu je pri cestách do Nepálu.
Ľudia zanedbávajú aj podstatne elementárnejšie očkovania bez ohľadu na dovolenkové ciele. Napríklad preočkovanie proti tetanu.
Áno, treba mať na pamäti aj preočkovanie proti tetanu, náš štát ho stanovil na každých 15 rokov, iné štáty majú desaťročný interval. To môže urobiť aj obvodný lekár. Je dobré, ak sa myslí aj na čierny kašeľ a najbližšie preočkovanie proti tetanu spojiť s čiernym kašľom, najlepšie trojvakcínou tetanus-záškrt-čierny kašeľ. Čierny kašeľ začína byť veľkým problémom, pretože naposledy sme boli zaočkovaní v rámci plošného očkovania v 14. roku života. Po desiatich rokoch, keď sa ženy stávajú potenciálnymi rodičkami, by mali byť zaočkované, aby počas prvých troch mesiacov chránili svoje zatiaľ nezaočkované dieťa vlastnými protilátkami. Po príklady, keď dojča zomrelo na čierny kašeľ skôr, ako stihlo byť zaočkované, nemusíme ísť ďaleko. Stačí spomenúť susedné Česko.
Hepatitída A je choroba špinavých rúk, béčková sa však prenáša krvou a telesnými tekutinami. Na rozdiel od áčkovej však môže viesť k cirhóze a rakovine pečene. Práve preto sa stala súčasťou plošného očkovania?
Deti a mladých ľudí do 21 rokov dnes máme zaočkovaných proti hepatitíde typu B práve z tohto dôvodu. Ale aj starší cestovatelia môžu v zahraničí neplánovane potrebovať infúziu, stomatologický zákrok. To, že akupunktúre, tetovaniu či sexu s miestnymi obyvateľmi sa v subtrópoch a trópoch treba radšej vyhnúť, ani nehovorím. Ak sa niekto starší ako 21 rokov chce dať očkovať proti hepatítíde A, vysvetlíme mu, že výhodnejšia je už kombinovaná vakcína proti „áčkovej“ i „béčkovej“ žltačke. Tieto vakcíny navyše navodzujú doživotnú imunitu. Všetky ostatné očkovania treba konzultovať s odborníkom na cestovnú medicínu podľa typu a cieľa cesty.
MUDr. Ivan Bakoš (1954)
Vyštudoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V postgraduálnom vzdelávaní získal roku 1984 atestáciu z internej medicíny, v roku 1987 z infektológie. Pracoval na Klinike infektológie a geografickej medicíny Fakultnej nemocnice Ladislava Dérera na Kramároch v Bratislave. Hlavným zameraním v jeho kariére bola oblasť antiinfekčnej liečby, neskôr vakcinačná imunológia a očkovacie látky. V poslednom období sa venoval problematike cestovnej medicíny, absolvoval certifikačné kurzy tropickej a cestovnej medicíny na Subkatedre tropickej a cestovnej medicíny Inštitútu postgraduálneho vzdelávania v zdravotníctve v Prahe.