Príbehy ľudí, ktorí prekonali ochorenie lymfómu a môžu opäť snívať

, 26.09.2014 07:00
CT scan, vyšetrenie, lekár, pacient, nemocnica
Lymfóm postihuje celosvetovo viac ak milión ľudí, často napáda mladých vo veku 15 až 30 rokov. Autor:

Na Slovensku ročne pribudne približne 500 pacientov s diagnózou lymfómu. Prinášame príbehy siedmich rôznych ľudí, ktorí ochorenie lymfómu dokázali prekonať.

Príbeh prvý: Tatiana a jej túžba po keramickej dielni

Moje problémy sa začali dávno, ale nevenovala som im pozornosť. Hovorila som si, že to prejde. Bola som druháčka na strednej škole a ako každý pubertiak aj ja som chcela frajeriť, nevedela som si predstaviť rozhovor bez dobrej cigaretky. Svoj kašeľ som pripisovala fajčeniu, a tak som s ním prestala. Kašeľ ustúpil. Asi vtedy sa to začalo…

Čas plynul. Užívala som si život.. Nastal však deň, keď som musela ísť na preventívnu prehliadku. Výsledok? Veľmi vysoké ASLO, antibiotiká, ktoré som brala asi 1,5 roka. Napriek tomu som sa cítila zle. Bola som slabá. Raz som si ale povedala – dosť! K doktorke som už nešla. Vysadila som ten hnus a bolo! Už keď som brala antibiotiká, veľmi ma bolievalo brucho. Z môjho normálneho trávenia sa stala jedna veľká katastrofa. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Ale nenapadlo mi, že ma trápi vážna choroba.

Snažila som sa piť čaje na prečistenie. Našla som si novú lásku, zmaturovala som a začali sme s priateľom pracovať. Teraz, keď si na to spomeniem, boli to krásne časy. Počas spoznávania pracovného sveta som sa snažila rozbehnúť malú dielničku. Vyštudovala som umeleckú školu keramiky a sklárstva. Od malička, keď som chodila na výtvarnú, som snívala, ako aj ja niekedy budem mať takú krásnu dielničku. Kúpili sme kruh na točenie, zisťovali niečo o prenájme priestoru, už chýbal iba krôčik k tomu, aby som kúpila keramickú pec. Mala som to už skoro na dosah. Ale…

Skončila som v nemocnici a začali sa vyšetrenia. „Máme podozrenie na lymfóm,“ povedal mi doktor. Zobrala som to v pohode, veď som ani netušila, o čo ide. Moja ošetrujúca lekárka ma upokojovala, že to bude v pohode, že to zvládnem. Spomenula Klenovú. Zarazilo ma to. Veď tam je predsa onkológia. Diagnóza: Hodgkinov lymfóm, III. B štádium.

Nasledovala liečba. Teraz mám už všetko za sebou a mám krásnych 22 rokov. Viem, že nie každému sa splní jeho želanie, jeho sen. No bola by som veľmi rada, ak by sa po tom veľkom boji splnilo moje želanie. A to je mať svoju vlastnú keramickú dielničku, kde by som si mohla konečne kúpiť svoju vysnívanú pec a kam by mohli chodiť malí aj veľkí. Kde by mohli deti aj dospelí tráviť svoj čas, rozvíjať svoju myseľ, ducha.

Príbeh druhý: Nikoleta si zakázala plakať

Mám 38 rokov. Skončila som univerzitu, bola som s dvomi deťmi na materskej dovolenke, strachovala sa o svoju chorú mamu, podnikala som, urobila som si doktorát, učila na vysokej škole. Dnes vidím, že som toho zvládala veľa, bez prestania som mobilizovala všetky svoje fyzické aj duševné sily.

V decembri roku 2010 mi diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín v poslednom – štvrtom štádiu. Nepýtala som sa, prečo práve ja, len som vedela, že sa chcem liečiť. Liečbu som zvládala dobre. Počas šiestich mesiacov som podstúpila chemoterapiu s imunoterapiou. Zakázala som si plakať, aby energia nešla do žiaľu, ale aby zabíjala rakovinové bunky.

Prihlásila som sa na angličtinu a začala som chodiť do klubu proti rakovine. Každý deň som išla na prechádzku, najradšej do lesa, ak sa dalo, športovala som. Veľa som sa modlila a prosila som Boha o uzdravenie. A uzdravila som sa. Teraz sa snažím za ničím nehnať. Viem, že odpočinok je rovnako dôležitý ako práca. Som na invalidnom dôchodku.

Život po zvládnutí rakoviny je krajší – skutočne si uvedomujem, že žijem a teším sa z toho. Ale je aj ťažší – strata istoty života. Až po liečbe začína dlhá každodenná namáhavá cesta, po ktorej by mal ísť každý po takom závažnom ochorení veľmi opatrne. Zamilovala som sa do ľudí po rakovine, s ktorými okrem rodiny trávim voľný čas. Mám skvelého muža, rodičov a deti.

Po trojročnom vyhodnocovaní svojej diagnózy som došla k záveru, že rakovina je súčasť mojej cesty, nevznikla preto, že som niečo robila zle. Jednoducho som ju dostala. Treba to prijať a nastaviť si životné priority. Mojím snom je spoločný pobyt v kúpeľoch pre moje tri kamarátky po onkologickej diagnóze.

Príbeh tretí: Milan štyri roky prežíval

O niekoľko týždňov budem mať druhé narodeniny. Keď mi lekár povedal, že mám lymfóm, svet sa mi zastavil. Bol som v žalostnom stave, obrovské uzliny všade, klinické vyšetrenia s najhoršími parametrami. Pracoval som v zdravotníctve, vedel som, čo to znamená. Ale nechcel som si to pripustiť.

Štyri roky som prežíval, oslabený, pracoval som na stavbách, keď som vládal. Často za mňa potiahli spolupracovníci, ktorým navždy budem za túto pomoc vďačný. Nemal som usporiadaný rodinný život. Rozvod, strata syna a zamestnania, neistota, stres, ktorý som prežíval, a nezabezpečené životné potreby viedli k tejto osudovej chorobe.

Po rozhovore s lekárom, veľmi dobrým odborníkom na hematológiu, som si uvedomil, aké je to so mnou vážne, že budem potrebovať veľa šťastia a síl, ak sa chcem uzdraviť. Príbuzní mi boli nápomocní. Opakovane som absolvoval chemoterapiu. Myslím si, že môj zdravotný stav je momentálne dobrý. Ak mi to môj lekár dovolí, chcem si čo najskôr nájsť prácu. Štyridsaťtri rokov – ešte nie je neskoro začať nový život. Chcel by som sa učiť, získať vodičské oprávnenie, aby som mal väčšiu šancu nájsť si prácu.

Príbeh štvrtý: Peter chorobu pred rodinou tajil

V máji roku 2013 ma zamestnávateľ poslal na povinnú lekársku prehliadku. Krvné testy ukázali nejaký problém. V priebehu pár týždňov som sa ocitol na hematológii s diagnózou Non-Hodkingov lymfóm, chronická lymfatická leukémia. Prestal som reálne uvažovať, chcel som sa rozísť s priateľkou a čakať na najhoršie. Ani som to nebol schopný nikomu povedať. Prevládla u mňa panika a strach.

Priateľka ma presvedčila, že bez boja to nevzdáme. Rozhodol som sa, že to nepoviem nikomu z rodiny, pokiaľ to nebude nutné. Moji postarší rodičia by to ťažko znášali a pre mňa by to bolo ešte väčšie psychické zaťaženie. S odstupom času viem, že to bolo dobré rozhodnutie. V priebehu ďalšieho mesiaca nádor začal rásť, môj organizmus zle reagoval na liečbu, skoro som zomrel na anafylaktický šok. Nádor ďalej akceleroval. Nasadili mi nový cyklus chemoterapie. Už prvý zabral. A zrazu sa všetko začalo zlepšovať. To nám dalo veľkú silu.

Okamžite som začal hľadať aj iné možnosti. Od kolegu som dostal telefónne číslo na pána, ktorý sa zaoberá alternatívnou medicínou. Išiel som na konzultáciu. Lekár na dôchodku bol plný pozitívnej energie. Vysvetlil mi dôležitosť kompletnej zmeny životosprávy, všetko ohľadom pitného režimu, detoxikácie, zdravého stravovania, duševnej rovnováhy, pohybu. Z práce som nevymeškal ani jeden deň, počas liečby som nemal ani chrípku, žiadny zápal. Moje okolie nič nezbadalo.

Dodnes sa moja rodina nedozvedela, aký boj mám za sebou. Som siedmy mesiac v remisii. Silno verím zdravej životospráve. S priateľkou si plánujeme založiť rodinu. A môj sen? Žiť jednoduchý, zdravý život s priateľkou a časom mať aspoň jedno dieťa. Na to potrebujem založiť mini biofarmičku, kde si môžem pestovať vlastné „čisté potraviny“.

Príbeh piaty: Eva a jej túžba po živote

Zúfalstvo, úzkosť, beznádej, a hlavne veľký strach som cítila, keď som so slzami v očiach vybehla z ordinácie pľúcnej doktorky. Bola som zmätená, nahnevaná, v hlave tisíc myšlienok, čo bude s deťmi, ak zomriem. Ale ja nechcem zomrieť! Diagnóza – tumor predného mediastína – no veď som ani nevedela, čo to znamená.

Keď som sa upokojila a usporiadala si myšlienky, povedala som si – nestresuj, neopúšťaj sa, ty to zvládneš, veď koľkí pred tebou to zvládli. Konečná diagnóza znela: B-Non-Hodgkinov lymfóm, primárny mediastinálny tymický veľkobunkový B-lymfóm. Liečila som sa na onkohematológii. Po chemoterapii mi vypadali vlasy. Som kaderníčka, a keďže mám doma strojček, tak som povedala manželovi, nech mi to stiahne dohola. Deťom som to všetko vysvetlila a ubezpečila som ich, že všetko bude v poriadku.

Bolo leto, tak mi to aj vyhovovalo nemať žiadne vlasy. Teraz mám skoro 34 rokov, som vyše roka po liečbe. Chodím každé tri mesiace na kontrolu. Som šťastná, mám tri krásne zdravé deti, ktoré mi robia radosť. Aj keď žijeme skromne, som šťastná, lebo máme najväčšie bohatstvo na svete – zdravie. Mojím veľkým snom je ísť za mojou sestrou, ktorá sa vydala do Chorvátska, na ostrov Hvar. Nevideli sme sa už skoro päť rokov, má dve malé dcérky, ktoré som ešte ani nevidela, iba cez skype a na fotkách. Naše deti sa tiež ešte nevideli a ani sa nepoznajú. Sestra to tiež nemá ľahké, keďže oni nemajú ubytovanie a žijú iba v malom bytíku u svokry.

Príbeh šiesty: Katarína začala behať aj šoférovať

Pred tromi rokmi som do noci rozmýšľala, ako prežijem chemoterapiu, rádioterapiu? Čo bude potom? Pred rokmi som si nahmatala na krku zväčšenú uzlinu. Nepripisovala som jej význam, nebolo to prvýkrát. Neskôr sa objavila na krku ďalšia uzlinka, neskôr ďalšia, tak som zašla na krčné oddelenie. Diagnóza: Hodgkinov lymfóm.

V prvom momente to bola panika a strach, veď obaja moji rodičia zomreli na onkologické ochorenie. Mala som 47 rokov. V tomto období môj synovec Matúš s manželkou Amber prišli z USA žiť na nejaký čas na Slovensko. Amber mi dodávala silu, odvahu a litre zeleninových štiav. Nedovolila mi zúfať si. Lekári mi stanovili štyri cykly chemoterapie. Na liečbu ma vozila do Bratislavy Amber. Ja som nemala vodičský preukaz.

Blížili sa Vianoce a aj odchod Matúša a Amber naspäť do USA. Bolo to ťažké lúčenie a vtedy som si v duchu povedala, že keď sa z toho dostanem, určite ich prídem navštíviť. Ale bála som sa lietania. Staršie auto, ktoré si Matúš a Amber kúpili na pobyt na Slovensku, predávali, a tak sme si ho od nich kúpili. Prihlásila som sa do autoškoly.

Medzitým som absolvovala kontrolné PET vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že je všetko v poriadku. Vrátila som sa do práce. Získala som aj vodičský preukaz. Vtedy som si pomyslela, že keby mi niekto pred rokom povedal, že budem po onkologickej liečbe a ešte v parochni sa prihlásim do autoškoly a budem hľadať na internete výhodné letenky do USA, tak by som mu neverila a klopkala si na čelo, že asi nie je v poriadku. Cestu do Spojených štátov sme s manželom zvládli v pohode. Vidieť zem z takej výšky je niečo úžasné a prežili sme dva krásne týždne s Amber a Matúšom. Keby som neochorela, možno by som toto všetko nezažila.

Tento rok som oslávila päťdesiatku a žijem aktívnejší život ako „pred chorobou“. Môj manžel začal pravidelne behať asi pred piatimi rokmi. Odvtedy absolvoval 14 polmaratónov. Posledný polrok som sa dala na behanie aj ja. A aký je môj sen? Túžim si na veľkom bežeckom podujatí v Severnej Karolíne zabehnúť 10-kilometrový beh „môjho života“ s manželom a s ľuďmi, ktorí priniesli do môjho života veľmi pozitívne zmeny a veľmi mi dodávali silu a optimizmus počas liečby – s Amber a s Matúšom.

Príbeh siedmy: Marte krízu predpovedala numerologička

Keď mi v tridsiatke numerologička povedala, že ma v 34 rokoch čaká veľká kríza, ani som netušila, čo sa bude diať. Myslela som si, že prídem o zamestnanie, rozídem sa s priateľom, niečo zlé sa stane v mojej rodine. Ale moja diagnóza predstihla všetky zlé tušenia. Kašľala som šesť mesiacov, šla som na röntgen pľúc a nasledoval rýchly proces – diagnóza Non-Hodgkinov lymfóm v 4. štádiu.

Prvá chemoterapia bola hračka. Potom sa však začal môj boj o život. Jeden z dvoch nádorov, ktorý som mala v bruchu, mi praskol a roztrhol črevá. Po týždni nasledovala ďalšia operácia. Nebola som schopná vstať, kolabovalo mi srdce, v pľúcach som mala vodu, nosila som plienky, ruky som mala opuchnuté, prestala som chodiť…

A potom sa stal zázrak: doktorka mi oznámila, že nádor je preč a posledné chemoterapie nepotrebujem. Ani si neviete predstaviť ten pocit, keď som konečne opustila nemocnicu. V tej dobe som sa nekonečne tešila domov, mala som sučku ridgebacka a skoro mi zahynula, nechcela jesť. Priateľ ma musel občas uniesť na vozíku z nemocnice a ona čakala v aute, potom sa najedla. Domácu pohodu som si však vychutnala len dva týždne, musela som dokončiť liečbu.

Som viac ako dva roky v remisii a pokúšam sa zabudnúť. Rany na bruchu a pri srdci mi to ale nedovolia. Odchádza mi pravý aj ľavý kĺb po chemoterapii a hádam ešte nebol v mojom živote deň, aby ma niečo nebolelo. Ale mám skvelú rodinu, priateľa a dvoch ridgebackov. Jediný sen, ktorý mám, je dokončiť môj ešte pred chorobou rozostavaný dom a konečne sa nasťahovať, dať si na terase kávu, pozerať na záhradu a mojich hrajúcich sa psov. A azda sa stane v mojom živote ešte jeden zázrak a budem mať i vlastné dieťatko. Uvidíme, už neplánujem, snažím sa život žiť a ďakovať za každý nový deň, bolestivý, ale radostný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#príbeh #liečba #ochorenie #lymfóm #chemoterapia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku