Urológ Jozef Marenčák: Pacientov mi je ľúto, cítim s nimi

Vraví, že pacienti by si zaslúžili rozhodne viac a pomáha im, pretože mu ich je ľúto. Má pacientov aj s dvoma, dokonca troma rakovinami. Psychológa však pre nich nepotrebuje.

11.12.2014 06:00
Jozef Marenčák Foto:
Doc. MUDr. Jozef Marenčák.
debata (3)

Podobne ako ostatní lekári, aj vy svoje povolanie považujete za poslanie. Stať sa lekárom ste sa rozhodli už v detstve?
Už ako malé dieťa som chcel robiť lekára, pretože moja mama bola veľmi chorá a predstavoval som si, že jej pomôžem. To bolo celkom prvé rozhodnutie. Neskôr, keď som už mal viac rozumu, prišlo mi to úplne prirodzené. K medicíne ma to odjakživa ťahalo.

Pôvodne ste chceli byť gynekológom. Čo sa stalo, že ste “skončili” na urológii?
Časť detstva som prežil v detskom domove, takže po skončení medicíny som nemal veľké oči. Rozhodne som chcel robiť chirurgickú disciplínu. Prvé urologické skúsenosti, aj praktické, som získal na študijnom pobyte na Hlbokej, kde som pracoval tri roky, neskôr som bol aj v Nemecku a v Spojených štátoch. Keď som v Skalici nastúpil na chirurgiu, zistil som, že tam nemajú urológa. Vtedy mi v hlave vznikla myšlienka založiť urologické oddelenie. A to sa mi podarilo, bola to moja celoživotná práca. Maličký piesoček po mne ostane. Snáď.

Prečo ste taký skromný?
Nie som (smiech). Ale život je taký. Aj malá brázda je veľká, keď na ňu pozeráte očami jednotlivca, ktorý sa trápi.

Vtipy o urológoch sú "mimo rámec... Foto: SHUTTERSTOCK
urológ, urológia, Jozef Marenčák Vtipy o urológoch sú "mimo rámec normálnych rozhovorov".

Nie ste prvý lekár, ktorý po skončení medicíny túžil operovať… Čo je na operáciach vlastne také príťažlivé?
Možno je to adrenalín. Určitý spôsob dokazovania si, že na to máte.

Predpokladám, že je to v medicíne top, čo sa dá dosiahnúť.
Dnes to už vidím inými očami. Je kopa vecí, ktoré by som nevedel spraviť ani ako operatér, keby mi nepomohli kolegovia. Nemôžem operovať bez anestéziológa, internistu a keď sa vyskytnú komplikácie, potrebujem ďalších kolegov. Plus, potrebujem tím. Kedysi som hrával futbal – jeden muž nikdy netvorí mančaft. Vždy je to kolektívna práca. Keď dvaja z jedenástich nehrajú dobre, deviati to potiahnú. Jeden však môže hrať hocijako dobre – ak zvyšných desať nehrá vôbec, nefunguje to.

Laici vedia, za akým odborníkom ísť, keď majú problém?
To nevedia. Chyba je na strane praktických lekárov – ak by boli takí, ako sú v Anglicku, s dostatočnými vedomosťami, veľa vecí by dokázali spraviť. Ale to je ideálna predstava. Chyba je možno aj na strane urológov. Pacientov je veľa a urológov málo. Každopádne, ja som nikdy nevyžadoval odporúčanie od obvodného lekára. Jednoducho, ak ku mne prišiel pacient s urologickým problémom, snažil som sa mu pomôcť.

Na tlačovej konferencii o karcinóme prostaty ste povedali, že ich vám je ľúto…
Áno, je. Cítim s nimi a vnímam svoje povolanie ako poslanie. Chcem im pomôcť. Nie som namyslený, nemyslím si, že sa mi to vždy na sto percent podarí, ale snažím sa ísť na maximum a u každého pacienta urobiť, čo sa dá. Mýli sa každý. Aj ja, no nie úmyselne, v zmysle, že by sa mi občas “nechcelo”, alebo mi bol nejaký pacient nesympatický. Omyly súvisiace s pokrokom vedy – dnes by som volil napríklad iné postupy ako pred dvadsiatimi rokmi. Preto sa stále posúvam dopredu, aby som mohol využiť všetko, čo je dnes možné.

Príčiny erektilnej dysfunkcie sú psychologické... Foto: SHUTTERSTOCK
erektilná dysfunkcia, urológia Príčiny erektilnej dysfunkcie sú psychologické alebo anatomické, no najčastejšie kombinácie. Lebo život je dnes ťažký.

Dnes sa už impotencii hovorí erektilná dysfunkcia. Je jej v dnešnej dobe veľa?
Je. Príčiny sú vo väčšine prípadov psychologické alebo anatomické, no najčastejšie kombinácie. Dnes je ťažký život – zabezpečiť rodinu, časový stres v práci – to všetko na ľudí vplýva. Kedysi to nebolo. Je to obrovský balvan, ktorý ľudí ťaží.

Keď čítame rôzne články na ženských weboch, pôsobí to, akoby bol sex pre mužov zmysel života. Pre mnohých, pre väčšinu. Poďme si to porovnať – čo hovorí prax urológa?
Povedal by som, že je to súčasť života, hoci, tak, ako všade, sú výnimky. Prichádzam do styku s mužmi, ktorí sa sexu nechcú vzdať. Povedia mi, že ak im ostáva do konca života nejaký čas, chcú ho prežiť plnohodnotne. Povedia mi to po ťažkých rozhovoch a väčšinou sa stane, že si mnohých začnem vážiť, lebo nakoniec zistím, že aj keď na to nevyzerajú, majú hlboký pohľad do života a zamýšľajú sa nad mnohými vecami. Čiže bolo by dosť zlé, keby som sa týmto ľuďom nesnažil pomôcť. Ja sa ich otvorene opýtam, čo chcú a očakávajú a snažím sa pre nich nájsť cestu. Žiaľ, v medicíne musíte myslieť aj na ekonomickú stránku, vtesnať sa do rozpočtu, hľadať takú cestu, aby pacient nemal ujmu. Dnes je už na Slovensku ťaké menežovať oddelenie len na základe slov, pretože komercia sa vtiahla všade a nakoniec, nežije sa ľahko.

Muži vraj majú k semenníkom podobný vzťah ako ženy k prsníkom. Ak majú o ne či oň prísť, trpia rovnako. Aj tí, čo už sexuálne nežijú. Dá sa to porovnať? Predstavme si prsník, je to nádherný, dokonalý orgán, ozdoba…
Možno im to evokuje spomienky, cítia sa neúplní. Ja neviem, nie som psychológ. Prečo im brať orgán, ktorý povedzme relatívne nepotrebujú, ale možno by im po psychickej stránke chýbal a ťažko by bez neho zaspávali? Prečo by sa mali strhávať zo sna?

Kým žena sa môže pred nežiadúcim tehotenstvom chrániť viacerými spôsobmi, u muža prichádza do úvahy len podviazanie semenovodov. Je o tento zákrok záujem?
Robíme to len výnimočne, v prípadoch, ak žena nemôže alebo z nejakých dôvodov odmieta antikoncepciu, možno raz-dvakrát ročne a potrebujeme na to písomný súhlas dotyčného. Prerušíme semenovody, aby už semeno nemohlo prejsť a muž nebol schopný oplodnenia.

Uistenie, že som pri pacientovi a urobím preňho... Foto: SHUTTERSTOCK
urológ, Jozef Marenčák, rozhovor s pacientom Uistenie, že som pri pacientovi a urobím preňho maximum, je asi to, čo mu v prvotnom šoku pomôže dýchať, vraví urológ.

Je to nenávratné?
Mali sme prípad, kedy si to dotyčný po 3–4 rokoch rozmyslel. Našiel si novú partnerku a chcel s ňou mať ďalšie dieťa. Našili sme semenovody, ale už to nemusí fungovať.

O urológoch je azda najviac vtipov. Močový mechúr, rúra, inkontinencia, sex… Počuli ste aj taký, na ktorom ste sa schuti zasmiali?
Počul, ale nebudem ho opakovať, pretože to sú väčšinou vtipy povedzme dosť mimo rámec normálnych rozhovorov.

Urológia je špecifická, a keďže prepojená so sexom, asi ste každý deň konfrontovaný s trapasmi. Urológ musí byť dostatočne vtipný na to, aby návštevu s pacientom spolu dokázali prežiť, či?
Keď už niekto príde na urológiu, je veľmi vystrašený. Ťažko to obracať na úsmev. Samozrejme, niekedy situáciu zľahčím, no vždy je potrebné postaviť sa k problému zodpovedne. Uvedomujem si totiž, že najmä pre muža je to obrovská trauma. Už len prísť a rozprávať o tom. Priznám sa, že problém s rozhovorom som nikdy nemal. Možno aj vďaka tomu, že pacienti cítia, že im chcem pomôcť. A hlavne, ja ich naozaj počúvam – a už okamžite hľadám riešenie, čo by sa dalo spraviť. Asi na to mám a viem to odhadnúť. Psychológa pre pacienta nepotrebujem, určite nie. A mám pacientov, ktorí majú aj dve, dokonca tri rakoviny.

Ako človek, napriek tomu, že to viete oznámiť, odkráča domov, s tým, že sa dozvie takúto ťažkú diagnózu?
Určite to nie je ľahké. Rozhovory sú odlišné, podľa toho, o akého pacienta sa jedná, ale to uistenie, že som pri ňom a urobím preňho maximum, je asi to, čo mu aspoň v tom prvotnom šoku pomôže dýchať.

Maličký piesoček po mne ostane. Snáď. Foto: Tereza Križková
Jozef Marenčák Maličký piesoček po mne ostane. Snáď.

Máte 63 rokov. Máte predstavu, dokedy budete pracovať?
Kým budem vládať a budem spokojný s tým, čo robím. Dnes sa ešte starý necítim, mám čo povedať, ale keď ten čas príde, ustúpim od operačného stola.

Čo so sebou celý život robíte, že vyzeráte tak dobre?
Som šťastne ženatý.

Doc. MUDr. Jozef Marenčák, PhD. (63)

je urológ. V roku 1985 založil urologické oddelenie v NsP Skalica, kde je dodnes primárom.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #operácia #praktický lekár #erektilná dysfunkcia #urológia #semenovod