
Svoje povolanie ste takmer doslova zdedili. Vaša mama – zubárka
vám prenechala prax so zákazníkmi. Uznala, že je to dobré povolanie, alebo
ste ju chceli nasledovať?
Ako k tomu presne prišlo, si už nepamätám, ale od detstva som sa rozhodoval
medzi medicínou a diplomaciou. Zvíťazila zubarina. Pridanú hodnotu toho, že
aj matka bola zubárka, som videl v jej 30-ročnej praxi a skúsenostiach.
„Ľúbiť svoje povolanie“, bola jedna z vecí, ktorú ma naučila a za čo
som jej dnes vďačný. Čo má človek rád, to neoklame. A ak budem
študovať do hĺbky, budem vedieť vyriešiť aj zložité situácie, čo samo
osebe prináša radosť. Odhliadnuc od toho, že medicína znamená pomoc
druhému, zbaviť ho bolesti.
Ako môže mať človek „rád“ vŕtanie zubov a trápenie s tým
spojené?
Nad tým som začal rozmýšľať, až keď som sa venoval chirurgii a
implantátom. V chirurgii a implantológii platí, že častokrát aby som sa
dostal k výsledku, musím dotyčného najprv dosť intenzívne vytrápiť a
spôsobiť mu opuch, bolesť a kopec sprievodných príznakov. Samozrejme, nie
som pyšný na to, že niečo také s tými ľuďmi musím robiť, ale moderná
implantológia to so sebou prináša nezriedka. Človek hneď na začiatku musí
prijať, že sa za cenu bolesti a strasti dopracuje ku kvalitnému,
estetickému, funkčnému a trvácnemu výsledku. V skutočnosti je príjemné,
že ho relatívne najkratšou cestou dokážem previesť cez fázu utrpenia.
Spomenuli ste klamstvo vo svojom povolaní. Ako sa dá v zubarine
oklamať?
Môžem odpovedať iba za seba. Niekedy urobím všetko, o čom som si myslel,
že je dobré a správne, no vyskytnú sa komplikácie a zrazu výsledok tomu
nezodpovedá. Na začiatku, keď som ešte nemal toľko skúseností, pre mňa
nebolo jednoduché prijať túto pravdu a klientovi spôsobiť ešte viac
utrpenia a bolesti aby som splnil, čo som sľúbil. A preto som možno klamal
sám seba, myslel som si, že sa to snáď „nejako“ vyrieši a všetko dobre
dopadne. Mal som nutkanie tváriť sa, že isté veci neexistujú. Ale to nebol
dobrý prístup. Dnes, ak zistím, že niečo nejde, ako má, zhlboka sa
nadýchnem a urobím hlboký rez, ktorý síce zabolí, ale v konečnom
dôsledku budeme schopní obhájiť výsledok a dopracovať sa k cielu, ktorý
sme si stanovili. Musel som sa naučiť pozerať sa na veci triezvo. Ak chceme
vyhrať vojnu, musíme priznať, že niektoré bitky sme prehrali.
Na Slovensku je takých príbehov dosť. Zubárka nájde pacientovi
pri preventívnej prehliadke 9 väčších a menších kazov. Iný zubár ich
nájde zajtra 5 alebo dokonca žiaden. Ako je to možné?
Bavme sa o tom, že kaz je proces. Dá sa prirovnať k stene, ktorá začne
vlhnúť. Každý proces má určité štádiá. No niekde je čiara, za ktorou
už je nevratný. Kritériá o tom, ako to celé funguje a čo je dnes
v medicíne aktuálne, sa menia v čase. Výsledok vstupného vyšetrenia
vyzerá podľa toho, kritériá z akého obdobia lekár používa. Preto nie je
nepredstaviteľné, aby lekári dospeli k takým diametrálne odlišným
výsledkom. Hovoríme o kritériách hodnotenia vratnosti a nevratnosti,
hodnotenia toho, čo je a čo nie je kaz. Aj tie sa vyvíjajú a časom sa
stávajú striktnejšími. Nehovoriac o tom, že dnes máme na identifikáciu
kazu iné diagnostické pomôcky, škálu prostriedkov ako je röntgen či laser
alebo profesionálnu optiku. Voľakedy sme kaz posudzovali len zubnou sondou a
zrakom.

Čo spraví dobrý zubár s vratným kazom?
To, čo je vratné, nenazývame kazom, ale iniciálnou léziou. Ak ju
zachytíme, pokúsime sa odhadnúť, prečo vznikla a vysvetliť klientovi, čo
by mal robiť, aby z nej nevznikol kaz. Pomáha čistenie, fluoridácia. Kaz je
multifaktoriálny proces. Vieme, že sa na ňom podieľajú cukry,
mikroorganizmy, ale aj kopec faktorov, ktoré ovplyvniť nevieme. Patrí sem
tvrdosť skloviny, jej fyzikálno-chemická odolnosť voči pôsobeniu
vonkajších faktorov. Moji klienti chápu, že čo ich nútim robiť, nie je
samoúčelné. A keď to robiť nebudú, ublížia sebe. Motivovaný a dobre
inštruovaný pacient je už časť úspechu a úspešnými sa my zubári
staneme, keď svojich zákazníkov naučíme, aby mali radi svoje
čisté zuby.
Zubný turizmus prekvitá aj na Slovensku, čo si o tejto forme
„liečby“ myslíte? Praktizujete ju?
Zo zubného turizmu nemám dobrý pocit. Pacienta potrebujem poriadne
vyšetriť, dospieť k presvedčeniu, čo je preňho najlepšie a vysvetliť mu
to, pretože v konečnom dôsledku sú to jeho ústa a zorganizovať to, na
čom sme sa dohodli. Ešte sme nič nespravili a už sme narátali štyri
dôležité body. Zuby si človek nekupuje na rok ako topánky, ktoré vyhodí,
keď ich zničí. Nepoznám žiadneho svetového špičkového zubára, ktorý
by sa chválil tým, že za týždeň vie spraviť v ústach čáry máry fuk.
Ak sa orientujeme na kvalitu, nemôžeme byť obmedzení časom. Ale ak sa
orientujeme na čas, stopercentnú kvalitu nedosiahneme. Ani sa k nej
nepriblížime.
V dentálnej turistike tiež nie je čas na liečbu… A nič nie
je cennejšie ako vlastný zub. Potvrdia všetci zubári, vrátane
vás.
Buď zub vytrhnem, alebo ho budem liečiť. Pri dentálnej turistike zubu pre
nedostatok času nevieme dať šancu, a pritom veľa konzervatívnych smerov
v stomatológii nás presviedča o tom, že to má zmysel. Keďže viem, čo
je zdravý, dobrý a neinfikovaný zub, dal by som mu prednosť pred akoukoľvek
náhradou. Lenže to výrazne komplikuje situáciu, čo sa týka času. Nevieme,
koľko času budeme potrebovať, ani stopercentne zaručiť výsledok. V rámci
našej stomatologickej obce sú dva extrémy. Jedni by išli cestou „všetko
von a nechať tam len čo je stopercentné a zbytok podopĺňať“. Druhý
extrém je všetko liečiť, až kým to nevyjde alebo nezlyhá. Pravda býva
často niekde uprostred a od prípadu k prípadu je rozdiel v tom, čo je
najlepšie.
To je ako s tým kazom…
V skutočnosti to tak je. Moderná stomatológia je ako keď si vezmete lego
s dvadsať tisíc kockami a desiatim ľuďom poviete, aby vám z nich
postavili dom. Budete mať desať rôznych domov. Všetko to budú domy
s oknami a strechou, ale každý bude iný. Je správne, keď každý rieši
situáciu spôsobom, ktorý v jeho rukách funguje najlepšie. Uvedomil som si,
že je to tak vo všetkom, keď som si prednedávnom kupoval športové
ponožky. Chcel som ponožky na treking a v špecializovanej predajni mi
ponúkli osem druhov. Na krátku túru, na dlhú, do takého a onakého
počasia. Kedysi som mal jedny ponožky do lyžiarok a jedny do klasických
topánok. V zubarine je to dnes podobné. Neuveriteľné množstvo
možností.
Hoci najlepšie z nás poznáte cenu živého zuba… Viete si
predstaviť, že jedného dňa budete mať umelé zuby?
Pred dvoma rokmi mi na hokeji vybili dve predné jednotky, takže dva umelé už
mám. Chvíľu som chodil aj bez zubov, mal som len také na vyberanie.
To musela byť bolesť…
Vôbec nie. To bol moment, ani ma to nestihlo bolieť. Len som cítil, že
pľujem zuby.
Neboli mliečne, však? Lebo počula som už aj o 50-ročnej žene
s jedným mliečnym zdravým zubom.
Nie je zriedkavosťou, že aj v dospelosti ostanú niektoré zuby mliečne,
keď nie sú založené trvalé. Kto má nízku kazivosť a dobre sa o ne
stará, môžu mu mliečne vydržať relatívne dlho, do vysokej dospelosti.

Vraví sa, že medicína je štúdium na celý život. Aj
stomatológia? Zubov je oveľa menej, možností nie až tak veľa.
Alebo?
Každá profesia dnes vyžaduje kontinuálne vzdelávanie, nové veci
prichádzajú neustále. Zvláštnou kategóriou sú napríklad skúsenosti so
stálymi zákazníkmi. Pri nich si môžeme s odstupom času vyhodnocovať
úspešnosť našich riešení. Ak naopak pacienta raz ošetrím a viac ho
neuvidím, o svojej práci sa nič nedozviem. Technológia sa tiež mení
pomerne rýchlo, ale musíme si ustrážiť hlavne kvalitu. Sú firmy, ktoré
musia vymýšľať nové veci, aby mali čo prezentovať a predať. My sa
musíme vedieť zorientovať a byť schopní oddeliť to, čo je životaschopné
a čo nie je. Technológie, ktoré nám reálne pomôžu skvalitniť ošetrenie,
musíme vedieť prijať a tie, čo sú len akýmsi marketingovým boomom,
postupne vylúčiť alebo vôbec neprijať. Dnes to ide veľmi rýchlo,
obzvlášť v implantológii, tá je ako to spomínané lego. Akademická obec
pre nás produkuje obrovské množstvo súborných informácií, ktoré nám
umožňujú získať štatistické údaje o tom, za akých podmienok ktoré
riešenia ako dobre fungujú. Vývoj sa nezastaví a našou povinnosťou je ho
sledovať a svoju prax prispôsobovať aktuálnym požiadavkám a stavu
poznania medicínskej vedy.
Už ste sa niekedy pohádali so svojim klientom?
Občas majú niektorí zákazníci nereálne predstavy o mojej práci a snažia
sa ma presvedčiť o svojej pravde. Sú ľudia, ktorí sú schopní počúvať
len samých seba a práve s takými mám niekedy problém. Nie hádka, skôr by
som povedal, že musím použiť komunikačné prostriedky, na môj vkus
neštandardné, aby som ukončil dialóg tam, kde ho ukončiť chcem. Ja
problematike zubov rozumiem a keď navrhnem nejaké riešenie, beriem zaň
zodpovednosť a som ochotný vysvetliť klientovi veci hoci aj štyrikrát. Keď
to začína byť neúnosné, musím byť dôraznejší…
… a poslať pacienta k inému zubárovi…
Aj to je niekedy málo. Niektorí sú schopní aj to prepočuť. Už návrh
„tu je váš výpis z karty a vymažte si ma zo svojho zoznamu“, je
nepríjemná vec a určite to nepatrí medzi moje obľúbené. Nepoužívam
to často.
Prešli ste si počas svojej kariéry krízou, kedy ste až
zapochybovali o tom, či ste si vôbec vybrali správne?
To nie. Len občas „predýchavam“, keď medicína je až do takej miery
premiešaná s biznisom, že primárny cieľ všetkých zúčastnených nie je
zdravie a dobro pacienta. Zažívam tiež sklamanie, keď mojím pričinením
niečo nedopadne, ako malo, ale to je asi v každom povolaní. V medicíne to
obzvlášť zabolí, keďže to pre pacienta znamená trvalé následky.
Na „utrpenie a bolesť zákazníkov“ ste si časom nezvykli?
Myslela som si, že zubára nezaujíma, či to klienta bolí. A vy o tom celý
čas hovoríte.
Musí ho to zaujímať. Dokážem si predstaviť, čo svojimi zákrokmi
zákazníkom spôsobujem. Výsledok ma teší, iné je to už s tou zlou
stránkou veci. Keby bolo bolesti, opuchov a utrpenia menej… V minulosti som
vnútorne bojoval s tým, keď bolo treba vyargumentovať „dávku“
chirurgie pri komplexnejších prípadoch. Momentálne som voči tomu
rezistentnejší, keďže sa ukázalo, že niekedy to bez utrpenia nejde
a zákazníka zaujíma hlavne výsledok. Ak splní očakávania, je ochotný
odpustiť a zabudnúť.
Bude v budúcnosti vŕtačka, ktorá nebude spôsobovať bolesť?
Alebo si budeme musieť vystačiť s injekciami?
Túto otázku riešim denne x-krát, každému doprajem, čo si želá.
S anestézou alebo bez. Už som vytrhol bez anestézy dve osmičky. Neviem, či
by ste tomu uverili, ja sám som ostal trochu v šoku. Napriek tomu, že som
zažil už kadečo, zistil som, že zďaleka nie všetko. Čítal som nedávno
v jednej knižke, že bolesť je homeostatická emócia. Keď vojakovi
nasadenému vo frontovej línii odtrhne ruku, síce všeličo vidí a cíti, ale
vôbec to nemusí byť bolesť. Bolesť je niečo, čo vznikne v mozgu na
základe určitých reakcií. A ak všetko nasvedčuje tomu, že iné veci sú
dôležitejšie ako pocit bolesti, tak ona jednoducho nevznikne.
Nejakú profesionálnu túžbu po rokoch ešte máte? Túžim po
takej vŕtačke…
Všetko na to, aby som svoju prácu mohol vykonávať kvalitne, mám alebo
môžem mať. Ak príde na trh niečo nové, čo nemôžem mať, je to niekde
nablízku, v mojom dosahu a môžem to svojim zákazníkom dožičiť či
sprostredkovať. Ak po niečom túžim, tak to určite nie je nič materiálne.
Uvítal by som, ak by moja profesionálna intuícia bola natoľko dobrá, aby
som mohol mať ešte viac dlhodobo spokojných zákazníkov.

Zdieľate názor, že ambulancia zubára by mala byť biela? Máte
bielu?
Každý si ambulanciu spraví na svoj obraz. Ja som chcel, aby moja prax mala
v sebe zakomponované veci, ktoré mám rád a aby to čiastočne odrážalo,
kto som. Ak sa ale pýtate na bielu, mám ju veľmi rád.
Lebo zuby sú biele, alebo by mali byť…
Biela je symbolom čistoty, neskryje špinu. Milujem sklo, lebo špinavé sklo
sa nemôže tváriť, že je čisté. Takisto biela farba. Mám biele auto, aj
bielu ambulanciu. Medicínskemu prostrediu biela nie je proti srsti a zároveň
si myslím, že to, čo ho robí útulným, nie je farba, ale hlavne ľudia
a ich prístup, hudba a umenie, živé kvety – to je to, čo rozptýli
fakt, že človek je na návšteve u zubára.
Keď sa dnes stretnete so svojou mamou… Každá debata končí pri
zuboch?
Už teraz nie, ale dlho to tak bolo. Moja mama mi momentálne rieši
administratívu praxe, čiže každá debata nekončí pri zuboch, ale pri
papieroch, financiách a ekonómii. Začo som tiež vďačný, lebo mi ušetrí
kopec času. Bolo však obdobie, kedy som veľa naberal práve tým, že mi
veľa rozprávala o tom, ako pristupovať k pacientovi – ako k človeku.
To je dôležitá vec, ktorú naša medicína často prehliada. Človek je
komplikovaná jednotka a západná medicína ho rozložila na tisíc malých
podproblémov, pričom každý rieši ten svoj. V skutočnosti však človek
nie je tisíc drobných orgánov, to všetko navzájom spolu komunikuje. Hovorí
sa tomu celostná medicína. Psychickú a fyzickú stránku nemožno od seba
oddeliť. Ani v tomto nechcem byť pozadu a snažím sa predovšetkým
pochopiť človeka ako takého, nielen ako zubného pacienta.
Máte troch malých synov. Stojíte nad nimi počas večerného
čistenia ako „dozor“?
Vedia, že tato je zubár, každý večer ich kontrolujem, sedeli už aj
v kresle a naša hygienička im robila hygienu. Najmladší má ešte len
desať mesiacov, ale dvoch starších pravidelne „šikanujem“. Považujem to
za súčasť mojej profesionálnej deformácie.

Bolel vás niekedy v živote zub?
Nepamätám si, hoci poplombované zuby samozrejme mám. Na vŕtačku si však
len matne spomínam. Zuby si čistím, používam medzizubné kefky, občas
zubnú sprchu alebo niť, ale genetika tiež zohráva svoju rolu… Moja matka
sa mi o ne dôkladne starala, teraz doktor, s ktorým spolupracujem v praxi.
Zuby ma trochu boleli vtedy, keď mi vybili dva predné – vyťahovali sa
nervy, robili sa čapy a aj teraz tie mŕtve zuby občas cítim – pri zmene
počasia alebo keď som unavený. Mám predstavu o tom, čo je bolesť zuba.
Vyrezávali mi dve osmičky, keď som tiež cítil bolesť po zákroku, ale
nikdy som nemal tú typickú bolesť z dôvodu kazu.
MUDr. Tomáš Pánek (39)
pochádza z Bratislavy, kde vyštudoval stomatológiu a od roku 2000 má svoju prax. Aktuálne prax Zubná prax Piteková & Pánek. Špecializuje sa na implantáty, chirurgické aj protetické riešenia.