Stomatológ Tomáš Pánek: Mám predstavu o tom, čo je bolesť zuba

Foto: Dana Závadová

Tomáš Pánek Stomatológ, MUDr. Tomáš Pánek.

Svoje povolanie ste takmer doslova zdedili. Vaša mama – zubárka vám prenechala prax so zákazníkmi. Uznala, že je to dobré povolanie, alebo ste ju chceli nasledovať?
Ako k tomu presne prišlo, si už nepamätám, ale od detstva som sa rozhodoval medzi medicínou a diplomaciou. Zvíťazila zubarina. Pridanú hodnotu toho, že aj matka bola zubárka, som videl v jej 30-ročnej praxi a skúsenostiach. „Ľúbiť svoje povolanie“, bola jedna z vecí, ktorú ma naučila a za čo som jej dnes vďačný. Čo má človek rád, to neoklame. A ak budem študovať do hĺbky, budem vedieť vyriešiť aj zložité situácie, čo samo osebe prináša radosť. Odhliadnuc od toho, že medicína znamená pomoc druhému, zbaviť ho bolesti.

Ako môže mať človek „rád“ vŕtanie zubov a trápenie s tým spojené?
Nad tým som začal rozmýšľať, až keď som sa venoval chirurgii a implantátom. V chirurgii a implantológii platí, že častokrát aby som sa dostal k výsledku, musím dotyčného najprv dosť intenzívne vytrápiť a spôsobiť mu opuch, bolesť a kopec sprievodných príznakov. Samozrejme, nie som pyšný na to, že niečo také s tými ľuďmi musím robiť, ale moderná implantológia to so sebou prináša nezriedka. Človek hneď na začiatku musí prijať, že sa za cenu bolesti a strasti dopracuje ku kvalitnému, estetickému, funkčnému a trvácnemu výsledku. V skutočnosti je príjemné, že ho relatívne najkratšou cestou dokážem previesť cez fázu utrpenia.

Spomenuli ste klamstvo vo svojom povolaní. Ako sa dá v zubarine oklamať?
Môžem odpovedať iba za seba. Niekedy urobím všetko, o čom som si myslel, že je dobré a správne, no vyskytnú sa komplikácie a zrazu výsledok tomu nezodpovedá. Na začiatku, keď som ešte nemal toľko skúseností, pre mňa nebolo jednoduché prijať túto pravdu a klientovi spôsobiť ešte viac utrpenia a bolesti aby som splnil, čo som sľúbil. A preto som možno klamal sám seba, myslel som si, že sa to snáď „nejako“ vyrieši a všetko dobre dopadne. Mal som nutkanie tváriť sa, že isté veci neexistujú. Ale to nebol dobrý prístup. Dnes, ak zistím, že niečo nejde, ako má, zhlboka sa nadýchnem a urobím hlboký rez, ktorý síce zabolí, ale v konečnom dôsledku budeme schopní obhájiť výsledok a dopracovať sa k cielu, ktorý sme si stanovili. Musel som sa naučiť pozerať sa na veci triezvo. Ak chceme vyhrať vojnu, musíme priznať, že niektoré bitky sme prehrali.

Na Slovensku je takých príbehov dosť. Zubárka nájde pacientovi pri preventívnej prehliadke 9 väčších a menších kazov. Iný zubár ich nájde zajtra 5 alebo dokonca žiaden. Ako je to možné?
Bavme sa o tom, že kaz je proces. Dá sa prirovnať k stene, ktorá začne vlhnúť. Každý proces má určité štádiá. No niekde je čiara, za ktorou už je nevratný. Kritériá o tom, ako to celé funguje a čo je dnes v medicíne aktuálne, sa menia v čase. Výsledok vstupného vyšetrenia vyzerá podľa toho, kritériá z akého obdobia lekár používa. Preto nie je nepredstaviteľné, aby lekári dospeli k takým diametrálne odlišným výsledkom. Hovoríme o kritériách hodnotenia vratnosti a nevratnosti, hodnotenia toho, čo je a čo nie je kaz. Aj tie sa vyvíjajú a časom sa stávajú striktnejšími. Nehovoriac o tom, že dnes máme na identifikáciu kazu iné diagnostické pomôcky, škálu prostriedkov ako je röntgen či laser alebo profesionálnu optiku. Voľakedy sme kaz posudzovali len zubnou sondou a zrakom.

Foto: SHUTTERSTOCK

mliečny zub, kaz Kto má nízku kazivosť a dobre sa o zuby stará, môžu mu mliečne vydržať relatívne dlho, do vysokej dospelosti.

Čo spraví dobrý zubár s vratným kazom?
To, čo je vratné, nenazývame kazom, ale iniciálnou léziou. Ak ju zachytíme, pokúsime sa odhadnúť, prečo vznikla a vysvetliť klientovi, čo by mal robiť, aby z nej nevznikol kaz. Pomáha čistenie, fluoridácia. Kaz je multifaktoriálny proces. Vieme, že sa na ňom podieľajú cukry, mikroorganizmy, ale aj kopec faktorov, ktoré ovplyvniť nevieme. Patrí sem tvrdosť skloviny, jej fyzikálno-chemická odolnosť voči pôsobeniu vonkajších faktorov. Moji klienti chápu, že čo ich nútim robiť, nie je samoúčelné. A keď to robiť nebudú, ublížia sebe. Motivovaný a dobre inštruovaný pacient je už časť úspechu a úspešnými sa my zubári staneme, keď svojich zákazníkov naučíme, aby mali radi svoje čisté zuby.

Zubný turizmus prekvitá aj na Slovensku, čo si o tejto forme „liečby“ myslíte? Praktizujete ju?
Zo zubného turizmu nemám dobrý pocit. Pacienta potrebujem poriadne vyšetriť, dospieť k presvedčeniu, čo je preňho najlepšie a vysvetliť mu to, pretože v konečnom dôsledku sú to jeho ústa a zorganizovať to, na čom sme sa dohodli. Ešte sme nič nespravili a už sme narátali štyri dôležité body. Zuby si človek nekupuje na rok ako topánky, ktoré vyhodí, keď ich zničí. Nepoznám žiadneho svetového špičkového zubára, ktorý by sa chválil tým, že za týždeň vie spraviť v ústach čáry máry fuk. Ak sa orientujeme na kvalitu, nemôžeme byť obmedzení časom. Ale ak sa orientujeme na čas, stopercentnú kvalitu nedosiahneme. Ani sa k nej nepriblížime.

V dentálnej turistike tiež nie je čas na liečbu… A nič nie je cennejšie ako vlastný zub. Potvrdia všetci zubári, vrátane vás.
Buď zub vytrhnem, alebo ho budem liečiť. Pri dentálnej turistike zubu pre nedostatok času nevieme dať šancu, a pritom veľa konzervatívnych smerov v stomatológii nás presviedča o tom, že to má zmysel. Keďže viem, čo je zdravý, dobrý a neinfikovaný zub, dal by som mu prednosť pred akoukoľvek náhradou. Lenže to výrazne komplikuje situáciu, čo sa týka času. Nevieme, koľko času budeme potrebovať, ani stopercentne zaručiť výsledok. V rámci našej stomatologickej obce sú dva extrémy. Jedni by išli cestou „všetko von a nechať tam len čo je stopercentné a zbytok podopĺňať“. Druhý extrém je všetko liečiť, až kým to nevyjde alebo nezlyhá. Pravda býva často niekde uprostred a od prípadu k prípadu je rozdiel v tom, čo je najlepšie.

To je ako s tým kazom…
V skutočnosti to tak je. Moderná stomatológia je ako keď si vezmete lego s dvadsať tisíc kockami a desiatim ľuďom poviete, aby vám z nich postavili dom. Budete mať desať rôznych domov. Všetko to budú domy s oknami a strechou, ale každý bude iný. Je správne, keď každý rieši situáciu spôsobom, ktorý v jeho rukách funguje najlepšie. Uvedomil som si, že je to tak vo všetkom, keď som si prednedávnom kupoval športové ponožky. Chcel som ponožky na treking a v špecializovanej predajni mi ponúkli osem druhov. Na krátku túru, na dlhú, do takého a onakého počasia. Kedysi som mal jedny ponožky do lyžiarok a jedny do klasických topánok. V zubarine je to dnes podobné. Neuveriteľné množstvo možností.

Hoci najlepšie z nás poznáte cenu živého zuba… Viete si predstaviť, že jedného dňa budete mať umelé zuby?
Pred dvoma rokmi mi na hokeji vybili dve predné jednotky, takže dva umelé už mám. Chvíľu som chodil aj bez zubov, mal som len také na vyberanie.

To musela byť bolesť…
Vôbec nie. To bol moment, ani ma to nestihlo bolieť. Len som cítil, že pľujem zuby.

Neboli mliečne, však? Lebo počula som už aj o 50-ročnej žene s jedným mliečnym zdravým zubom.
Nie je zriedkavosťou, že aj v dospelosti ostanú niektoré zuby mliečne, keď nie sú založené trvalé. Kto má nízku kazivosť a dobre sa o ne stará, môžu mu mliečne vydržať relatívne dlho, do vysokej dospelosti.

Foto: SHUTTERSTOCK

zubár, vŕtačka, Dokážem si predstaviť, čo svojimi zákrokmi zákazníkom spôsobujem. Výsledok ma teší.

Vraví sa, že medicína je štúdium na celý život. Aj stomatológia? Zubov je oveľa menej, možností nie až tak veľa. Alebo?
Každá profesia dnes vyžaduje kontinuálne vzdelávanie, nové veci prichádzajú neustále. Zvláštnou kategóriou sú napríklad skúsenosti so stálymi zákazníkmi. Pri nich si môžeme s odstupom času vyhodnocovať úspešnosť našich riešení. Ak naopak pacienta raz ošetrím a viac ho neuvidím, o svojej práci sa nič nedozviem. Technológia sa tiež mení pomerne rýchlo, ale musíme si ustrážiť hlavne kvalitu. Sú firmy, ktoré musia vymýšľať nové veci, aby mali čo prezentovať a predať. My sa musíme vedieť zorientovať a byť schopní oddeliť to, čo je životaschopné a čo nie je. Technológie, ktoré nám reálne pomôžu skvalitniť ošetrenie, musíme vedieť prijať a tie, čo sú len akýmsi marketingovým boomom, postupne vylúčiť alebo vôbec neprijať. Dnes to ide veľmi rýchlo, obzvlášť v implantológii, tá je ako to spomínané lego. Akademická obec pre nás produkuje obrovské množstvo súborných informácií, ktoré nám umožňujú získať štatistické údaje o tom, za akých podmienok ktoré riešenia ako dobre fungujú. Vývoj sa nezastaví a našou povinnosťou je ho sledovať a svoju prax prispôsobovať aktuálnym požiadavkám a stavu poznania medicínskej vedy.

Už ste sa niekedy pohádali so svojim klientom?
Občas majú niektorí zákazníci nereálne predstavy o mojej práci a snažia sa ma presvedčiť o svojej pravde. Sú ľudia, ktorí sú schopní počúvať len samých seba a práve s takými mám niekedy problém. Nie hádka, skôr by som povedal, že musím použiť komunikačné prostriedky, na môj vkus neštandardné, aby som ukončil dialóg tam, kde ho ukončiť chcem. Ja problematike zubov rozumiem a keď navrhnem nejaké riešenie, beriem zaň zodpovednosť a som ochotný vysvetliť klientovi veci hoci aj štyrikrát. Keď to začína byť neúnosné, musím byť dôraznejší…

… a poslať pacienta k inému zubárovi…
Aj to je niekedy málo. Niektorí sú schopní aj to prepočuť. Už návrh „tu je váš výpis z karty a vymažte si ma zo svojho zoznamu“, je nepríjemná vec a určite to nepatrí medzi moje obľúbené. Nepoužívam to často.

Prešli ste si počas svojej kariéry krízou, kedy ste až zapochybovali o tom, či ste si vôbec vybrali správne?
To nie. Len občas „predýchavam“, keď medicína je až do takej miery premiešaná s biznisom, že primárny cieľ všetkých zúčastnených nie je zdravie a dobro pacienta. Zažívam tiež sklamanie, keď mojím pričinením niečo nedopadne, ako malo, ale to je asi v každom povolaní. V medicíne to obzvlášť zabolí, keďže to pre pacienta znamená trvalé následky.

Na „utrpenie a bolesť zákazníkov“ ste si časom nezvykli? Myslela som si, že zubára nezaujíma, či to klienta bolí. A vy o tom celý čas hovoríte.
Musí ho to zaujímať. Dokážem si predstaviť, čo svojimi zákrokmi zákazníkom spôsobujem. Výsledok ma teší, iné je to už s tou zlou stránkou veci. Keby bolo bolesti, opuchov a utrpenia menej… V minulosti som vnútorne bojoval s tým, keď bolo treba vyargumentovať „dávku“ chirurgie pri komplexnejších prípadoch. Momentálne som voči tomu rezistentnejší, keďže sa ukázalo, že niekedy to bez utrpenia nejde a zákazníka zaujíma hlavne výsledok. Ak splní očakávania, je ochotný odpustiť a zabudnúť.

Bude v budúcnosti vŕtačka, ktorá nebude spôsobovať bolesť? Alebo si budeme musieť vystačiť s injekciami?
Túto otázku riešim denne x-krát, každému doprajem, čo si želá. S anestézou alebo bez. Už som vytrhol bez anestézy dve osmičky. Neviem, či by ste tomu uverili, ja sám som ostal trochu v šoku. Napriek tomu, že som zažil už kadečo, zistil som, že zďaleka nie všetko. Čítal som nedávno v jednej knižke, že bolesť je homeostatická emócia. Keď vojakovi nasadenému vo frontovej línii odtrhne ruku, síce všeličo vidí a cíti, ale vôbec to nemusí byť bolesť. Bolesť je niečo, čo vznikne v mozgu na základe určitých reakcií. A ak všetko nasvedčuje tomu, že iné veci sú dôležitejšie ako pocit bolesti, tak ona jednoducho nevznikne.

Nejakú profesionálnu túžbu po rokoch ešte máte? Túžim po takej vŕtačke…
Všetko na to, aby som svoju prácu mohol vykonávať kvalitne, mám alebo môžem mať. Ak príde na trh niečo nové, čo nemôžem mať, je to niekde nablízku, v mojom dosahu a môžem to svojim zákazníkom dožičiť či sprostredkovať. Ak po niečom túžim, tak to určite nie je nič materiálne. Uvítal by som, ak by moja profesionálna intuícia bola natoľko dobrá, aby som mohol mať ešte viac dlhodobo spokojných zákazníkov.

Foto: SHUTTERSTOCK

implantológia, zubár Moderná stomatológia je ako keď si vezmete lego s dvadsať tisíc kockami a desiatim ľuďom poviete, aby vám z nich postavili dom. Budete mať desať rôznych domov.

Zdieľate názor, že ambulancia zubára by mala byť biela? Máte bielu?
Každý si ambulanciu spraví na svoj obraz. Ja som chcel, aby moja prax mala v sebe zakomponované veci, ktoré mám rád a aby to čiastočne odrážalo, kto som. Ak sa ale pýtate na bielu, mám ju veľmi rád.

Lebo zuby sú biele, alebo by mali byť…
Biela je symbolom čistoty, neskryje špinu. Milujem sklo, lebo špinavé sklo sa nemôže tváriť, že je čisté. Takisto biela farba. Mám biele auto, aj bielu ambulanciu. Medicínskemu prostrediu biela nie je proti srsti a zároveň si myslím, že to, čo ho robí útulným, nie je farba, ale hlavne ľudia a ich prístup, hudba a umenie, živé kvety – to je to, čo rozptýli fakt, že človek je na návšteve u zubára.

Keď sa dnes stretnete so svojou mamou… Každá debata končí pri zuboch?
Už teraz nie, ale dlho to tak bolo. Moja mama mi momentálne rieši administratívu praxe, čiže každá debata nekončí pri zuboch, ale pri papieroch, financiách a ekonómii. Začo som tiež vďačný, lebo mi ušetrí kopec času. Bolo však obdobie, kedy som veľa naberal práve tým, že mi veľa rozprávala o tom, ako pristupovať k pacientovi – ako k človeku. To je dôležitá vec, ktorú naša medicína často prehliada. Človek je komplikovaná jednotka a západná medicína ho rozložila na tisíc malých podproblémov, pričom každý rieši ten svoj. V skutočnosti však človek nie je tisíc drobných orgánov, to všetko navzájom spolu komunikuje. Hovorí sa tomu celostná medicína. Psychickú a fyzickú stránku nemožno od seba oddeliť. Ani v tomto nechcem byť pozadu a snažím sa predovšetkým pochopiť človeka ako takého, nielen ako zubného pacienta.

Máte troch malých synov. Stojíte nad nimi počas večerného čistenia ako „dozor“?
Vedia, že tato je zubár, každý večer ich kontrolujem, sedeli už aj v kresle a naša hygienička im robila hygienu. Najmladší má ešte len desať mesiacov, ale dvoch starších pravidelne „šikanujem“. Považujem to za súčasť mojej profesionálnej deformácie.

Foto: Jena Šimková

Tomáš Pánek Zubár, MUDr. Tomáš Pánek.

Bolel vás niekedy v živote zub?
Nepamätám si, hoci poplombované zuby samozrejme mám. Na vŕtačku si však len matne spomínam. Zuby si čistím, používam medzizubné kefky, občas zubnú sprchu alebo niť, ale genetika tiež zohráva svoju rolu… Moja matka sa mi o ne dôkladne starala, teraz doktor, s ktorým spolupracujem v praxi. Zuby ma trochu boleli vtedy, keď mi vybili dva predné – vyťahovali sa nervy, robili sa čapy a aj teraz tie mŕtve zuby občas cítim – pri zmene počasia alebo keď som unavený. Mám predstavu o tom, čo je bolesť zuba. Vyrezávali mi dve osmičky, keď som tiež cítil bolesť po zákroku, ale nikdy som nemal tú typickú bolesť z dôvodu kazu.