Vravíte, že urológia je jedinou medicínskou disciplínou, ktorá
sa stará od pacientov od narodenia až po hrob.
Každej vekovej kategórií pomáhame inak, podľa ich postihnutia, rôznych
chorôb. Urológia má v jednom smere „šťastie“ – populácia starne a
tým pádom pribúda urologických ochorení. Takže urológovia majú
čo robiť.
Ja osobne si pamätám prvú návštevu urológa niekedy po
dvadsiatke.
Chvála Pánu Bohu, že je to takto. Ale sú chlapci, ktorí sa narodia
s rázštepom močovej rúry. Sú deti, ktoré sa rodia s nevyvinutým
močovým mechúrom, deti, ktoré nemajú zostúpené semenníky. To sú tie
reparácie, ktoré sa vykonávajú v spomínanej najmladšej vekovej
kategórií. Potom prichádzajú zápaly, kamene, nádory, ktoré trápia skôr
narodených, problémy s prostatou, močením, s inkontinenciou moču,
impotenciou, až po extrémne situácie, ktoré urológia vie vyriešiť. Medzi
také napríklad náhrada funkcie obličiek formou transplantácie.
Povedali ste, že sa vám urológia veľmi páči. Čo sa môže
človeku páčiť na urológii?
Urológia má svoju internú medicínu, chirurgiu, cievnu chirurgiu, svoju
endoskopiu, diagnostiku – ultrazvukovú, rádiologickú, svoje hormóny…
Poskytuje svoje služby často takým pacientom, ktorí nie sú ohrození na
živote, ale isté poruchy, ktoré sa vyskytujú najmä vo vyššom veku, im
významne menia kvalitu života. Napríklad poruchy erekcie u mužov. Taká
porucha trápi nielen chlapov, ale aj ženy. Lebo to je funkcia dvojice. Keď to
z jednej strany nefunguje, je nešťastná aj druhá polovica.
Vy to viete porovnať, lebo máte dlhoročnú prax. Technika
postúpila. Iným veciam sa pred 40 rokmi verilo, ako dnes…?
Pravdaže! Technika postúpila. Ako príklad môžem uviesť už len močové
kamene. Voľakedy sa operovali denno-denne. Boli to náročné operácie, hlavne
keď sa kameň operoval opakovane, vyberal sa z obličiek. Dnes sa vďaka
technologickému vývoju kamene drvia, vyťahujú, čo je obrovským prospechom
pre postihnutých pacientov. Urológia tiež ohromne profituje zo zavedenia
robotom asistovaných laparoskopických operácií. To sú operácie, ktoré sú
rovnako efektívne ako voľakedy otvorené operácie, ale voči pacientovi
podstatne menej invazívne. Pacienti ich znášajú ľahšie.
Ste vy, urológovia, medzi sebou kamaráti?
Ja si myslím, že áno. Máme to šťastie, že na Slovensku pracujú
vzdelaní, slušní urológovia, ktorí veľmi citlivo a emotívne pristupujú
aj k svojim pacientom. Vážne a seriózne berú ich problémy, chcú im
skutočne pomôcť.
Medicína je štúdium na celý život. Platí to aj pre
urológa?
Pravdaže. My musíme stále študovať, čítať, sledovať, diskutovať,
pozerať sa okolo seba. Tak musí rásť naša odbornosť, skúsenosť a naše
poznatky. Vtedy sme schopní poskytovať svojim pacientom službu na
úrovni.
Lekári vraj z princípu neoperujú svoju rodinu. Ako to máte vy?
Vyšetrili by ste svojho brata?
Nie, nikdy. Brata som nikdy nevyšetril, ale môj otec bol krčný lekár.
Vybral mandle obidvom svojim synom. Mne, aj môjmu bratovi. Sľúbil nám, že
dostaneme po operácii zmrzlinu, nedostali sme nič. Tak sme boli veľmi
sklamaní.
Iné je však pozerať sa na mandle, iné na pohlavné
údy…
Iste. Som si vedomý toho, že keby bol niekto nedajbože postihnutý vážnou
urologickou chorobou, celé by sa to muselo udiať pod mojou gesciou. Ale možno
by som ja neoperoval.
Možno?
No, neviem, neviem (smiech). Neviem na to úplne spoľahlivo zareagovať
(smiech).
Žijete v lekárskej rodine, a to doslovne. Lekárka je vaša
manželka, dcéra, syn a dokonca aj nevesta. Dopĺňate, že bohužiaľ…
Prečo?
Pretože sama iste viete, aký je v tejto spoločnosti k lekárom vzťah. Nie
sme uznaní spoločensky, ani finančne. Stále sa o nás hovorí vo forme
škandálov, pre média sme ohromným lákadlom. Poukazuje sa na jedného-dvoch
lajdákov, ale to, že tu 18-tisíc lekárov robí poctivú, tvrdú prácu, to
nepovie nikto nikdy.
Tak teraz to povieme.
Povedzme to.
Prof. MUDr. Ján Breza, DrSc. (66)
Vyštudoval Lekársku fakultu v Bratislave a pracuje na Urologickej klinike s Centrom pre transplantácie obličiek, v Nemocnici akademika L. Dérera v Bratislave. Je tiež členom Európskej Akadémie vied a umenia. Je ženatý, má dve deti a tri vnúčatá.