Onkologička Miroslava Malejčíková: Neplače predo mnou veľa ľudí

, 28.06.2016 06:00
Miroslava Malejčíková
Onkologička Miroslava Malejčíková. Nechcela byť lekárka a už vonkoncom nie onkologička. Autor:

Snažím sa na to nemyslieť, inak by som to neprežila, gniavila by ma úzkosť, "čo ak", odpovedala onkologička na otázku, či sa bojí rakoviny. Je to vraj práca ako každá iná. "Len možno častejšie ako bežní ľudia rozmýšľam nad tým, že tu nie sme večne."

Ste dobrý príklad úslovia „odriekaného najväčší krajec“. Po strednej škole ste za nič na svete nechceli byť lekárkou a neskôr na medicíne „len nie onkologičkou“. A presne takýto scenár sa naplnil.
Moja sestra chcela ísť na medicínu, ja som sa chcela tým pádom odlíšiť a vybrať sa radšej humanitným smerom. Rozhodnutie ísť na medicínu napokon prišlo zo dňa na deň až na konci strednej školy. Povedala som si, že to predsa len vyskúšam – keď do toho moja sestra investuje toľko energie, asi to bude niečo pekné. Na vysokej škole som zas uvažovala nad internou medicínou (aj som sa k nej neskôr dostala), avšak neskôr som nastúpila na onkológiu. Uvedomila som si, že je to plášť, ktorý mi sedí a s tým, čo onkológia ponúka, sa dá pracovať. Stretávam sa dennodenne s ľuďmi, ktorí si uvedomujú, že prišli v živote na hranu a to, čo musia akceptovať, je ťažké a náročné.

Hlavne asi nie je náhoda, keď niekto dostane rakovinu. Alebo to vnímate inak?
Keby sme presne vedeli etiopatogenézu, prečo nádorové ochorenia vznikajú, asi by bolo jednoduchšie odstrániť príčinu ako liečiť samotný nádor a vystaviť pacienta všetkým komplikáciám liečby. Či rakovina vzniká náhodne? To, čo si so sebou nesieme v genetickom balíčku, ovplyvniť nevieme, ale sú tu aj faktory vonkajšieho prostredia, ktoré ovplyvniť vieme.

Hovorí o tom veľa onkologických pacientov. „Už viem, prečo sa to stalo.“ Veľakrát sa jedná o ľudí, ktorí žijú v permanentnom strese alebo strachu.
Stres ako taký je rizikovým faktorom vzniku veľkého množstva civilizačných ochorení, či už onkologických alebo kardiovaskulárnych. Náš organizmus nebol uspôsobený na to, ako žijeme. Boli sme zvyknutí na to, že keď príde nebezpečenstvo, treba utiecť alebo zaútočiť. Dnes fyzická aktivita na konci stresu nepríde a to, čo sa v tele uvoľní, je škodlivé. To je ten stres. Na druhej strane sa človek s nádorovým ochorením, ktoré je v populácii bežne vnímané ako vážne ochorenie, eventuálne ochorenie, ktoré môže spôsobiť smrť, zrazu dostane na hranu, kedy začne hodnotiť a balancovať svoj život v zmysle pudu sebazáchovy, lebo v okamihu diagnózy ostane holá existencia, nič iné. To znamená, že všetok ten balast, ktorý dovtedy považoval za dôležitý – aby stihol termíny, aby bolo tip-top upratané, aby presadil svoje ego, ide bokom. Dôležité je len prežiť. Tento pud sebazáchovy si neuvedomujeme, keď sme zdraví, neuvažujeme bežne nad tým, že nás môže zraziť auto. Ale keď niekto dostane rakovinu, rozmýšľa nad tým, či tu ešte o rok bude. To je tá prvá fáza. Potom nastúpi druhá, kedy sa myšlienky týkajú toho, ako prežiť život krajšie a lepšie. Aspoň u väčšiny ľudí to tak je.

Sú ženy, ktoré venujú pozornosť svojim prsníkom. Každý mesiac sa samy vyšetrujú, raz za dva roky absolvujú sonografiu, neskôr mamografiu. A predsa ochorejú! Ako je to možné?
Medicína nie je všemocná, sú tam veľké limity. Každopádne, keď žena chodí na sonografiu alebo mamografiu, robí veľa. Veľa foriem rakoviny prsníka sa diagnostikuje v rannom štádiu, teda v čase, kedy sú vyliečiteľné. Dve tretiny pacientiek tvoria tie, ktoré sa vyliečia a po tom, čo absolvujú liečbu, normálne žijú svoj život.

Bez prsníka…
To nie je pravda. Keď sa diagnostikuje skoro, robí sa prsník zachovávajúci výkon. Dnes je už tendencia upúšťať od mastektómie, kedy sa vezme celý prsník. Robí sa len lumpektómia – vezme sa malá časť prsníka a prsník vyzerá krásne, len je v porovnaní s druhým o trošičku menší. Aj pre pacientky, ktoré musia podstúpiť mastektómiu, je celá plejáda rekonštrukčných výkonov. Opäť to zdôrazním, včasná diagnostika, čiže prevencia je oprávnená, vedie k vyliečeniu. Mamografia a sonografia majú jednoznačne svoje miesto, nesmú sa podceňovať, hoci sa proti mamografii v dnešnej dobe zbrojí. Sú niektoré agresívne formy nádorov, hlavne u mladých žien, ktoré narastú medzi tými dvoma zobrazovacími metódami. Tie sú, žiaľ, spojené s väčšou agresivitou, a tým pádom s horšou prognózou. Sú aj pacientky, ktoré majú len podozrenie, tie sa sledujú, pretože niekedy treba aj samotnej chorobe dať čas na to, aby sa prejavila. A tiež pacientky, ktoré prichádzajú včas, nemajú recidívu, nemetastázujú a chodia ku mne potom na sledovačky.

Okrem sonografie, prípadne mamografie, je...
Okrem sonografie, prípadne mamografie, je dôležité aj samovyšetrovanie prsníkov. Autor: SHUTTERSTOCK

Vypočujete si tu veľa príbehov, rôzneho charakteru…
Žiaľ, častokrát nie je na osobný rozhovor priestor, čas býva skresaný. Moje pacientky by vám o tom vedeli rozprávať. Keď sa však vytvorí, rada si osud ženy vypočujem. Každá je individualita, ktorá si prešla svojim, každá to vnímala inak, inak sa k tomu postavila. Je to ako keď robíte s ľuďmi – pekné.

Čo sa týka rakoviny a liečby – je viera, že sa uzdravím, dôležitá?
Optimizmus a s ním chuť bojovať, sú dôležité, určite. Moja pacientka musí chcieť, lebo keď nechce a je jej to jedno, ťažko sa s ňou bude pracovať.

Vy ste ten kľúčový človek, ktorý aj oznamuje diagnózu, alebo k vám prichádzajú až potom, keď už vedia…?
Ku mne prichádzajú pacientky na liečbu po operácii, čiže svoju diagnózu poznajú, veľakrát sú už aj zoperované. Rozhodneme sa, či dostanú chemoterapiu, rádioterapiu, hormonálnu liečbu, či len niečo z toho alebo nebudú potrebovať vôbec nič. Malému percentu pacientiek sa choroba vráti, alebo, čo je častejšie, rozšíri sa do iných orgánov. To sú smutnejšie rozhovory a príbehy, ťažšie vysvetľovanie. Je ľahšie dať nádej, keď viete, že nádor je lokalizovaný, dá sa zoperovať a pacientka sa vylieči. Ale keď viete, že to vyliečenie už ponúknuť neviete, ustáť takýto rozhovor je ťažké nielen pre pacientku, ale aj pre mňa. Musím zachovať nadhľad, snažiť sa, aby som do toho nevhupla a vedela pacientku podržať v rozhovore o tom, že nádor sa rozšíril.

… a budete žiť šesť mesiacov.
Nikdy nehovorím prognózu, lebo ju neviem.

Zažili ste aj prekvapenie? Povedzme, že pacientka žila oveľa dlhšie, ako ste predpokladali.
Áno, mám také prekvapenia! Ale sú aj negatívne „prekvapenia“.

Zažívate veľa plaču, slzičiek?
Veľakrát vidím, že to padne zaťažko, to je prvý šok, ktorý nedovolí akútne reagovať. Neplače predo mnou veľa ľudí.

Čo je lepšie – keď je pacientka dopodrobna informovaná o svojom stave, alebo keď nevie prakticky „nič“? Lebo aj takí pacienti sú, čo nechcú nič počuť. Pre istotu…
To už cítite z rozhovoru a z otázok, ktoré vám kladú – či chce vedieť budúcnosť, ktorá ju v blízkej budúcnosti čaká a s tým spojené nežiadúce účinky, alebo či sa chce vŕtať v prognóze. Podľa mňa má pacient právo na všetky informácie, ale mal by počuť to, čo je pripravený počuť, v tej chvíli akceptovať a spracovať. Neskôr príde čas aj na iné otázky. Každý je iný. Niekto chce na začiatku vedieť, či môže ísť v lete na dovolenku, iný chce poznať prognózu a ďalší, či mu bude z chemoterapie nevoľno. Je to veľmi individuálne.

Podľa onkologičky by mal pacient počuť to, čo...
Podľa onkologičky by mal pacient počuť to, čo vie v tej chvíli akceptovať. Autor: Patrícia Kubicová, NOÚ

… či mi vypadajú vlasy a kde si kúpim parochňu.
Napríklad. S vlasmi majú problém skôr staršie pacientky. Mladým ľahko vysvetlíme, že im vlasy znovu narastú a budú krajšie, kvalitnejšie a pevnejšie ako predtým.

Hovoríme stále o ženách, ale rakovinu prsníka môžu mať aj muži.
Nie je to také časté, ale je. Mužská rakovina prsníka je častejšie dedične podmienená, a teda je s tým menej skúseností, ale takýchto pacientov mám aj ja.

Myslím si, že onkológovia nie sú nadšení, keď sa pacient(ka) vyberie alternatívnou cestou…
Pacientkam sa snažím vysvetliť rozdiel medzi alternatívnou a komplementárnou medicínou. Komplementárna je to, čo dopĺňa štandardnú, západnú medicínu. Patrí sem napríklad joga či akupunktúra, techniky, ktoré pomáhajú eliminovať stres. Ale alternatívna liečbu nahrádza. V našom prípade to vedie k jej odloženiu, je riziko, že choroba bude ďalej rásť. Ďalšia vec je, že keď ju pacientka aplikuje súbežne s chemoterapiou, je len extrémne málo klinických štúdií, kde by sme vedeli, aké interakcie a vzájomné väzby vytvára naša medicína s alternatívnou. Tým pádom nevieme, aký efekt má liečba a aké sú nežiadúce účinky. Pacientka mi môže prísť s niečím, čo som v živote nevidela a neviem, ako to mám riešiť, čomu to pripísať, lebo ona mi neoznámi, že fičí na imele, alebo niečom podobnom.

Nepochváli sa?
Väčšina to nepovie a ja želanie pacientky vždy rešpektujem. Môžem jej niečo odporučiť, ale ona má svoj život vo svojich rukách. Keď sa rozhodne, že ide inou cestou, má na to právo. Musíme si navzájom veriť. Ja jej, že naozaj robí, čo jej poviem a ona mne, že to, čo jej dávam, jej pomôže. Ak to tak nie je, nemá to zmysel. Veľká časť pacientiek sa mi neskôr vrátila, no už v horšom stave. Snažili sme sa to nejako pochytať za chvost.

Majú vaše pacientky niečo spoločné? Dajme tomu, že nešportujú, nezdravo sa stravujú alebo žijú vo veľkom strese. Spája ich niečo takéto?
Časť tvoria staršie pacientky vo veku od 50 do 60 rokov, v perimenopauzálnom období, kedy vzniká nádor a období hormonálnej nerovnováhy, väčšinou s priaznivými biologickými črtami. A potom sú mladé pacientky. Nie vždy to tak je, ale časť z nich je naozaj ambicióznych, inteligentných, uponáhľaných, krásnych, milých a úspešných žien, do voza aj do koča. Veľakrát sú to tie typy žien, čo potrebujú všetko stihnúť, akoby stresový moment v živote hral určitú rolu.

Pekné je na vašej práci asi to, že pacientky sa vyliečia.
Predovšetkým však to, že môžem stáť pri ktorejkoľvek z nich. Keď mám pacientku v štvrtom, pokročilom štádiu, som oveľa tolerantnejšia k jej vrtochom, vždy si totiž poviem: Panebože, ako by si sa asi správala ty? Možno by si bola oveľa, oveľa horšia. Vnímam to tak, že je super, ako to zvládajú. Hoci im je zle, nájdu silu a naložia pračku a doma sa starajú o muža, o deti, prípadne pomáhajú s vnúčatami.

Ako k vám môže prísť niekto v štvrtom štádiu? Nevšimne si príznaky?
Niekedy si nemusí. Niektoré ženy príznaky aj majú, ale buď ich podcenia, alebo ich nechcú vidieť. Dlho zatvárame oči pred niečím, čo si nechceme priznať.

Alebo sa toho bojíme…
Alebo sa bojíme. A pritom si neuvedomujeme, že keď prídeme skôr, máme šancu na vyliečenie. Máme pocit, že je to konečná stanica, lebo rakovina sa tak prezentuje. Rakovina, rovná sa smrť. A to nie je pravda. Prevencia a včasná diagnostika sú kľúčové, ako aj v pri iných diagnózach.

Sonografiu, mamografiu, ročné preventívne prehliadky u gynekológa a samovyšetrovanie – túto formu prevencie rakoviny poznáme. Existuje aj prevencia „jesť veľa zeleniny“. Čo vy na to?
To je zdravý životný štýl. Neprejedať sa, hýbať sa, pozitívne myslieť – to je to, čo pre seba v rámci primárnej prevencie vieme spraviť.

Takže vravíte, že sa tej rakoviny nemáme až tak báť? Že je to lepšie ako v minulosti?
Určite áno. Jednak sú nové liečebné modality, nové zobrazovacie metódy, vízia toho, že aj pri pokročilých štádiách je tendencia k chronicite (výraznému predĺženiu života). Optimizmus je gro, od ktorého sa treba odraziť, aspoň ja tým žijem, aj pri deťoch, pri všetkom.

Viete porovnať možnosti liečby rakoviny s okolitými štátmi? Ako sme na tom?
Aj u nás je kvalitná zdravotná starostlivosť s dostupnosťou najnovších preparátov, hoci niektoré podliehajú schváleniu zdravotnej poisťovne. Nové preparáty, s ktorými liečime, fungujú, učíme sa s nimi robiť, lebo nemáme skúsenosti s toxicitou, ale tú nemajú ani vo svete, takže sa učíme spolu. Už to nie je ako za železnou oponou.

Veľa lekárov na Slovensku zvažuje odchod do zahraničia. Vy ste nikdy s takou myšlienkou nekoketovali?
Koketovala, aj som istý čas pracovala v Českej republike, ale kvôli rodine som sa vrátila na Slovensko. Nemyslím si, že len lekári zvažujú odchod do zahraničia. Na mladých ľudí sú dnes kladené obrovské nároky, aby stihli za jeden život všetko. Úspešnú kariéru, precestovať svet, mať perfektného manžela/manželku, minimálne tri deti a tým sa venovať na 320 percent. To sa v živote stihnúť nedá, a preto mladí nevedia, na ktorú nohu skočiť, majú príliš veľa možností, je na nich vytváraný stres a nemajú zadané priority. Lebo kto nebol na Novom Zélande, nie je in.

Keď sme už pri tom cestovaní. Odporúčate svojim pacientom pobyt pri mori?
Ale áno, a snažím sa im k tomu prispôsobiť liečbu, vyrátať cyklus, aby im tam nebolo akútne zle, prípadne ju úplne vynecháme. Psychohygiena je extrémne dôležitá. Neodporúčam však veľkú exotiku, hlavne pre ťažko chorých, pretože dlhý let a časový posun pre nich znamená stres, ťažko to znášajú, ale to je tiež individuálne.

Onkológia je plášť, ktorý mi sedí, vraví M....
Onkológia je plášť, ktorý mi sedí, vraví M. Malejčíková. Autor: Patrícia Kubicová, NOÚ

Všimli ste si, že sa z tých dovoleniek vracajú ako vymenení?
A kto nie?

Dá sa takáto práca robiť celý život?
Neviem, opýtajte sa ma neskôr (úsmev). Začnete tu pracovať a jednoducho to začnete akceptovať. Niečo sa vás dotkne viac, niečo menej, ale fungujete. Je to povolanie. Stále viem prísť domov, zavrieť za sebou dvere a žiť len pre svoju rodinu. A vtedy na to napríklad nemyslím vôbec. Doma som len mama, nič viac.

MUDr. Miroslava Malejčíková (35)

je onkologička. Vyštudovala Lekársku fakultu v Bratislave, má atestáciu z klinickej onkológie. Pracuje v Národnom onkologickom ústave v Bratislave, v prsníkovej ambulancii. Je vydatá, má dve deti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#stres #rakovina #prsník #optimizmus #onkológia #nádor #chemoterapia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk