Diabetológ Emil Martinka: Našťastie nemám cukrovku

Patrila k ochoreniam, na ktoré sa neznášal pripravovať, po čase ju začal doslova zbožňovať. Prečo a ako si k sebe hľadali cestu - cukrovka s docentom Martinkom, čítajte v rozhovore.

26.10.2016 06:00
MUDr. Emil Martinka Foto:
Doc. MUDr. Emil Martinka, PhD.
debata (6)

Prečo ste sa rozhodli, že sa chcete celý život zaoberať cukrovkou?
Keď som bol študent, cukrovka bola jedným z ochorení, na ktoré som sa neznášal pripravovať, hlavne čo sa týka antidiabetík. Zdalo sa mi, že to nemá žiadnu logiku, že je toho veľa a že to ochorenie zasahuje do všetkého možného. Ako väčšina začínajúcich lekárov, aj ja som uvažoval o kardiológii, ale potom som sa akosi dostal k diabetológii, možno vďaka kolegovi, ktorý bol predtým na dlhodobom študijnom pobyte v USA a následne som sa o ňu začal trochu zaujímať. Ukázalo sa, že je to veľmi zaujímavý predmet, ktorý je skutočne všade, ovplyvňuje celú medicínu a zdalo sa mi, že aj liečba môže byť veľmi efektívna. Je to jeden z medicínskych odborov, kde vieme pacientovi pomôcť, predĺžiť mu život a znížiť výskyt komplikácii, ku ktorým toto ochorenie bežne vedie. A preto, postupne, z toho, ako som ho neznášal, začal som ho vyslovene zbožňovať.

Vašimi rukami prechádza veľa pacientov…
V Národnom endokrinologickom a diabetickom ústave v Ľubochni každý rok hospitalizujeme okolo 1800 pacientov – všetkých poznám, pretože denne robím vizity, plus je tam ďalších tisíc pacientov vyšetrených ambulantne. V mnohých oblastiach sme sa tešili z výsledkov našej práce, hlavne v oblasti diabetickej nohy, kde sme založili hlavné pracovisko na Slovensku, zamerané na túto komplikáciu. Mali sme radosť z mnohých výsledkov, keď sa nám podarilo zachrániť nohu pacientovi, ktorý bol chirurgami indikovaný na amputáciu. Samozrejme aj tehotné ženy, ktoré sa nám podarilo pripraviť do tej miery, že porodili zdravé deti a nemali komplikovaný priebeh tehotenstva. To všetko sú veci, ktoré potešia.

Keď sa povie „cukrovka“, mnohí si predstavia skôr druhý typ, viac sa o ňom hovorí, píše, častejšie sa s ním v praxi stretávame. Povedzte nám o tom prvom type, vraj je zákernejší.
Je vyslovene zákerný, lebo jednak je na celý život, začína sa už v detskom veku. Keď si vezmeme, že toto ochorenie postihne dieťa v predškolskom veku, tak povedzme v 30–40 rokoch budú komplikácie vyplývajúce z tohto ochorenia už dosť pravdepodobné. Vidno pokroky modernej diabetológie, ktorá umožňuje veľmi dobrú glykemickú kontrolu a stretávame sa aj s pacientami, ktorí aj po niekoľkých rokoch trvania diabetu majú len minimálne komplikácie, čiže prognóza sa výrazne zlepšila.

Pri prvom type sa pichá inzulín, v prípade cukrovky druhého typu je častejšia liečba liekmi, úprava životosprávy, s tým, že k tomu inzulínu spravidla neskôr dôjde. Musí?
Vo väčšine prípadov áno, lebo taký je priebeh ochorenia. Treba však upresniť, že prvý typ je viacmenej definovaný. Ide o samolikvidáciu buniek, ktoré produkujú inzulín, autoimunitným procesom, ktorý môže spúšťať mnoho rôznych ochorení v rámci viróz a infekčných ochorení, ktoré sú geneticky predisponované. Tým, že sú zlikvidované bunky, čo tvoria inzulín, je nutné ho od začiatku podávať. Diabetes druhého typu je široké ochorenie. Títo pacienti tvoria až 90 percent celkového počtu diabetikov a ide o heterogénnu skupinu. Sú tam štíhli, aj obézni, pacienti, ktorí majú veľa vlastného inzulínu, aj tí, čo ho majú málo. Nedá sa o nich hovoriť uniformne, a preto sú takí, ktorým dlhé roky stačí diéta a režim. Sú však aj pacienti, ktorí naopak musia po liečbe tabletami skoro prejsť na inzulín. V zásade zhruba tretina pacientov s diabetom druhého typu je liečená inzulínom, prechádzajú naň väčšinou po 6–9 rokoch trvania ochorenia.

Boja sa ľudia inzulínu?
Boja sa. Častokrát z veľmi zvláštnych dôvodov, ktoré niekedy vedia, ale veľakrát nevedia definovať. Robili sme prieskum zameraný na to, pri akých hodnotách glykovaného hemoglobínu s inzulínom začínali. To je parameter, ktorý odráža stav glykemickej kontroly. Ukázalo sa, že väčšinou sa začína liečba inzulínom pri veľmi vysokých hodnotách, inými slovami, už dávno sa mala začať, pretože to obdobie, počas ktorého je pacient vystavený vysokým hodnotám glukózy, poškodzuje jednotlivé orgány. Keď sme sa týchto pacientov pýtali, čo považujú za najväčší problém, prečo sa inzulínu boja, mnohí uviedli strach z pichania, iní obavu zo spoločenskej limitácie, psychologické obavy z predstavy, že keď som na inzulíne, som na tom už zle. Päťdesiat percent z nich nevedelo, čoho sa bojí. Zaujímavá bola druhá časť otázok – keď si už začali podávať inzulín, aký mali naň pohľad po mesiaci-dvoch. Ich pocity boli úplne iné, prehodnotené. Dá sa povedať, že už nikto z tých, čo boli na inzulíne, nemal potrebu uvažovať nad tým, že by s tým skoncoval. S pacientmi treba pracovať, vysvetľovať im výhody, ukázať im, že podávanie inzulínu nie je ťažké ani nebezpečné, že to hravo zvládnu.

Ale cúvnuť sa z toho už nedá…
Cúvnuť sa vo väčšine prípadov nedá, ak inzulín prichádza ako ďalší krok liečby. Ale občas na začiatku diagnózy, keď má pacient vysokú hodnotu glukózy v krvi a tablety nie sú účinné, musí sa začať s inzulínom. Len čo sa však dosiahne zlepšenie glykémie, povedzme po 3–6 mesiacoch, mnohokrát môžeme prejsť znova na tabletky a inzulín úplne vysadiť.

Na začiatku rozhovoru ste spomenuli, že vás toto ochorenie odrádzalo, lebo „ho je veľa“. Prečo? Čo robíme zle?
Je viacero faktorov, v prvom rade tých, ktoré nevieme ovplyvniť (genetická predispozícia). V súčasnej dobe poznáme niekoľko desiatok génov, ktoré predispozíciu zvyšujú a dá sa povedať, že každý z nás má niektorý z nich. Ochorenie sa pravdaže rozvinie väčšinou u toho človeka, ktorý má týchto génov viac. Tie gény, o ktorých hovorím, nás v minulosti chránili pred smrťou z hladu. V obdobiach, kedy bolo potravy málo, prežívali len tí jedinci, ktorí tieto gény mali, vďaka ktorým v čase, keď zastrelili mamuta, dokázali naabsorbovať toľko energie, ktorá ich previedla aj cez obdobia hladu. Dnes, keď je potravy nadbytok, nás tieto gény likvidujú, vedú k obezite, k civilizačným ochoreniam všetkých druhov od hypertenzie, cez diabetes až po dyslipidémiu, čo zvyšuje srdcovo-cievne riziko. Druhou stránkou veci je moderný spôsob života, ktorý spočíva v nadmernom príjme energie, predovšetkým sacharidov. Vezmite si, že fľaša Coca-coly obsahuje 25 kociek cukru, to isté ovocný džús. Množstvo potravín je sladený, konzervovaných fruktózovým sirupom. Naviac, prestávame sa hýbať, sedíme za počítačmi. Je tu nadbytok energie, ktorú organizmus nedokáže spracovať a rozvinie sa ochorenie.

Viete, koľko kociek cukru obsahujú kolové... Foto: SHUTTERSTOCK
cukor Viete, koľko kociek cukru obsahujú kolové nápoje a džúsy? Veľa.

Čítali ste ten článok ruského šarlatána, ktorý tvrdí, že cukrovka a rakovina sú vymyslené choroby?
Vymyslené zrejme nebudú, sú dokázateľné a dokázateľne zvyšujú chorobnosť aj úmrtnosť. Sú to ochorenia ako všetky ostatné, pretože všetko, čo skracuje život a zhoršuje kvalitu života, je potrebné považovať za niečo patologické. Patrí sem aj cukrovka.

Cieľom istej štúdie bolo dokázať, že cukrovkárom sa stav podstatne zlepšil, keď začali jesť surovú stravu rastlinného pôvodu.
Ukázalo sa, že tepelne spracované potraviny môžu stimulovať chronický zápal, následne subklinický zápal, ktorý je typický aj pre diabetes, pre inzulínovú rezistenciu, obezitu a hypertenziu. Takže niečo na tom môže byť, hoci neznamená to, že pacient s diabetom má prejsť na surovú stravu. Sú aj štúdie, ktoré poukazujú na efekt ketogénnej stravy, s nízkym príjmom sacharidov.

V médiách sa zvykne objaviť aj nepravda, tzv. mýtus. V prípade cukrovky možno zaň považovať tento: Nadmerný príjem cukru nezvyšuje riziko cukrovky.
To nie je fáma, ale pravda, ktorú cielene zahmlievajú potravinárske fir­my.

Vy máte cukrovku?
Nie, zatiaľ našťastie nie.

Našťastie. Takže aj vy sa jej bojíte.
Áno, aj ja sa jej bojím.

Keby ste si mali pichať inzulín, to by bolo… Zlé?
Nemyslím si, že to by malo byť to najhoršie. Skôr to vedomie, že keď ju máte, zvyšuje sa vám riziko všetkých iných ochorení.

Čo býva najčastejším signálom, kedy by sme si mali uvedomiť: „Ups, možno mám cukrovku“?
Príznakov je samozrejme viac, ale veľakrát vôbec nemusia byť. Cukrovka druhého typu je zákerná v tom, že sa vôbec nemusí prejaviť. Práve to „hluché obdobie“, kedy ochorenie už beží, ale my o ňom ešte nevieme, je potrebné skrátiť. Chystá sa veľký projekt v spoluprácii s Úradom verejného zdravotníctva pre prevenciu diabetu. Chceme nabádať ľudí k preventívnym prehliadkam. Ódporúčame ich všetkým nad 45 rokov, bez ohľadu na príznaky. Obzvlášť ľudia s nadváhou alebo hypertenziou, tí, čo sa liečia na tuky, nebodaj prekonali infarkt myokardu, alebo majú v rodine prvostupňového príbuzného s týmto ochorením. Tieto prehliadky odporúčame aj ženám, ktoré mali počas tehotenstva gestačný diabetes a tým, ktorým už boli v minulosti zistené niektoré poruchy, či už tolerancie glukózy alebo hyperglykémia nalačno.

Čím viac pohybu, tým lepšie. Ale ani to neplatí... Foto: SHUTTERSTOCK
jeseň, pohyb, beh Čím viac pohybu, tým lepšie. Ale ani to neplatí vždy.

Hovorí sa, že cukrovka je choroba „pre pánov“. Vzniklo toto úslovie z toho, že súčasťou jedálnička cukrovkárov by malo byť mäso, ktoré si môžu dovoliť len „páni“?
Nie, nemyslím si, že táto choroba by mala byť len pre pánov. Hovoríme o diabete druhého typu. Možno to platilo voľakedy, keď chudobnejší ľudia, boli pred týmto ochorením chránení vďaka nižšiemu energetickému príjmu a boháči mali tých potravín, vrátane koláčov a sladkostí, viac. V súčasnej dobe však sledujeme opačný trend, pretože mnohokrát sú zlé potraviny lacné a zdravé drahé. Vezmite si ryby, morské plody, čerstvú zeleninu a kvalitné ovocie. Oveľa dostupnejšie sú údeniny, mäsové výrobky, ktoré obsahujú množstvo múky, konzervované a sladené potraviny. Preto bývajú tí chudobnejší tlstí.

Znášajú cukrovku lepšie muži alebo ženy?
Ženy väčšinou všetky choroby znášajú lepšie, majú aj väčšiu disciplínu, bývajú prístupnejšie liečbe inzulínom. Spolupráca s mužmi býva horšia, ale možno by stálo za to spomenúť výsledky jedného prieskumu, kde sme sledovali podiel mužov a žien s trvaním ochorenia. Ukázalo sa, že pri dlhšom trvaní ochorenia ubúda mužov výrazne rýchlejšie než v čase diagnózy. Kým v čase diagnózy prevládajú muži, časom sa zrazu niekde strácajú. Buď rýchlejšie zomierajú, čo je jedno z vysvetlení, alebo, trochu poetickejšie, jednoducho nechodia na kontroly.

Myslela som si, že ženy možno ťažšie nesú skutočnosť, že si budú musieť odopierať sladké.
Dobrou správou je, že z času na čas si zmrzlinu, čokoládu alebo koláčik môže dopriať aj diabetik. Dôležité je, aby bolo to množstvo kalórií zarátané do celkového denného príjmu. Znamená to, že keď si chcem dopriať čokoládu alebo koláč, musím si uvedomiť, že na raňajky zjem menej rožkov či chleba alebo menej kopčekov ryže na obed. Sladkosti majú totiž vyšší glykemický index, znamená to, že glukóza sa z týchto potravín rýchlejšie vstrebáva do organizmu – a to môže byť u diabetika problém.

Musí to byť pre tých pacientov obrovský stres, takto rátať a neustále sledovať, čo zjedia.
V takom prípade treba pridať pohyb, vyvážiť to niečím iným.

Čím viac pohybu, tým lepšie, však?
Určite. Ale zasa sú pacienti, a to sú práve pacienti prvého typu, na inzulíne, u ktorých musí byť správne dávkovaný aj pohyb, inak to môže byť nebezpečné. Ale to je otázka edukácie, ktorú týmto pacientom poskytujeme. Pripravujeme ich na to, aby vedeli potreby života zladiť s ochorením, ako sa pripraviť na športový výkon, ako dopĺňať cukor, ako si merať glykémiu. Je to celá veda, ktorú od pacientov chceme, preto sa mnohokrát nečudujem, že nie tieto požiadavky lekára nedokážu úplne splniť. Niektorí otvorene priznávajú, že nie celkom pravidelne užívajú lieky, veľakrát ich pomotajú, vynechajú, hlavne pacienti druhého typu majú pocit, že to nie je až také dôležité, lebo cítia sa dobre.

Nikdy ste neoľutovali, že ste sa vydali na túto cestu?
Nie, určite nie. Štúdie ukázali, že máme lieky, ktoré dokážu predĺžiť život pacientom a znížiť mortalitu. To sú kroky, ktoré stimulujú aj tú radosť z toho, že tým pacientom môžeme reálne pomôcť.

Doc. MUDr. Emil Martinka, PhD. (53)

je ženatý, má dve deti. Vyštudoval Lekársku fakultu v Martine, pracuje v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni. Je tiež predsedom Diabetologickej spoločnosti.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #cukrovka #obezita #glykemický index #inzulín #surová strava #glukóza