Očkovanie chráni pred závažnými ochoreniami

Aj nedávna epidémia osýpok v Rumunsku a v Českej republike dokazuje, aké nebezpečné tieto ochorenia môžu byť. „V Európe preočkovanosť klesá a súčasne ňou prechádzajú státisíce emigrantov s nejasnou históriou očkovania. Budúcnosť teda môže byť omnoho horšia. Vakcinácia navodí komplexnú imunologickú ochranu proti pôvodcom ochorení, proti ktorým sa očkuje,“ konštatuje epidemiologička, profesorka Zuzana Krištúfková, predsedníčka Slovenskej vakcinologickej spoločnosti. „Individuálna imunita teda chráni konkrétneho jedinca proti vírusu alebo baktérii," vysvetľuje. „Na základe vysokej preočkovanosti sa vytvorí tzv. kolektívna imunita, teda stav odolnosti populácie, ktorá bráni šíreniu infekcie. V optimálnom prípade dôjde až ku vymiznutiu ochorenia, čo sa podarilo v prípade pravých kiahní. Úroveň preočkovanosti pre vznik kolektívnej imunity sa pri jednotlivých ochoreniach mierne líši. Napríklad pri osýpkach platí, že deti sú pred nimi chránené vtedy, ak je preočkovaných viac ako 95 % z nich. Pri detskej obrne a záškrte je to 85 %.“

Infekciami sú najviac ohrozené deti, ktoré ešte nemajú zrelý imunitný systém. Po narodení pomerne rýchlo klesajú materské ochranné protilátky, ktoré môže matka získať a následne odovzdať len v prípade, že konkrétne ochorenie prekonala alebo je proti nemu zaočkovaná. Aj preto sa v rámci povinného očkovania začína s očkovaním už v prvých mesiacoch života. „Deti sú očkované proti desiatim chorobám – záškrt, tetanus, čierny kašeľ, žltačka typu B, hemofilus, detská obrna, pneumokokové infekcie, osýpky, rubeola, mumps,“ konštatovala profesorka Krištúfková. „Pre očkovanie dospelých existujú dva základné argumenty,“ pokračuje epidemiologička. „S vyšším vekom pribúdajú rôzne chronické ochorenia. Práve vyšší vek patrí medzi základné rizikové faktory vzniku infekcií.“ Okrem toho platí, že ak od očkovania v detskom veku uplynulo určité obdobie, hladina protilátok začína klesať a je nevyhnutná opätovná vakcinácia. Príkladom pre takéto očkovanie je tetanus.

Okrem toho existujú aj tzv. cestovateľské očkovania. Predovšetkým v rozvojových krajinách sú ešte stále bežné ochorenia, s ktorými sa už u nás nestretávame. Pre horšie hygienické podmienky častejšie hrozí hepatitída typu A, cholera či týfus, besnota, žltá zimnica či japonská encefalitída. Jediným povinným očkovaním, ktoré vyžadujú niektoré krajiny, je očkovanie proti žltej zimnici a u pútnikov do Mekky proti meningokokovej meningitíde. Všetky ostatné „cestovateľské očkovania“ sú odporúčané. "Rozumný človek by mal byť zaočkovaný proti hepatitíde typu A. Pri cestách do dnes už tradičných destinácií v podobe Turecka, Egypta, Tunisu, Zanzibaru či Srí Lanky odporúčam aj očkovanie proti brušnému týfusu,“ tvrdí doktor Ivan Bakoš z Inštitútu očkovania a cestovnej medicíny. Očkovania proti hepatitídam A aj B a týfusu považuje odborník na cestovateľskú medicínu za cestovateľský základ. Navyše imunita proti uvedeným dvom hepatitídam je po očkovaní doživotná.

Na webovej stránke www.medialog.sk sú dostupné všetky potrebné informácie pre priaznivcov aj odporcov očkovania. Nájdete tu aj podrobnú abecedu ochorení, proti ktorým existuje očkovanie.

Foto: SHUTTERSTOCK

dieťa, doktor, lekár Ilustračné foto.

Kontraindikácie očkovania

Kontraindikácia znamená, že sa vakcína nesmie podať. Opatrnosť špecifikuje situáciu, v ktorej vakcína môže byť indikovaná po dôkladnom zhodnotení, ak benefit imunizácie prevažuje riziko komplikácií (napr. v prípade epidémie alebo cestovania do zahraničia). Očkovanie vykonáva lekár alebo ním poverená sestra po posúdení aktuálneho zdravotného stavu a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácii očkovania.

Rezort zdravotníctva vydal v roku 2010 odborné usmernenie o vykonávaní očkovania u detí a dorastu s dočasnými alebo trvalými kontraindikáciami očkovania. Na účely zabezpečenia očkovania týchto detí určilo 4 zdravotnícke zariadenia – centrá pre očkovanie detí s kontraindikáciami očkovania. Sú to pracoviská v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine a v Košiciach. Tieto centrá zabezpečujú konzultačnú činnosť v oblasti povinného a odporúčaného očkovania, vykonávajú očkovanie dieťaťa, ktoré si vyžaduje poskytovanie špecializovanej zdravotnej starostlivosti, zabezpečujú v indikovaných prípadoch poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti na vykonávanie očkovania dieťaťa, spolupracujú s príslušnými lekármi špecialistami, pripravujú v indikovaných prípadoch individuálny plán očkovania. Do centra odosiela dieťa príslušný všeobecný lekár pre deti a dorast. Medzi pravé kontraindikácie patrí najmä ťažká alergická reakcia na predchádzajúcu dávku alebo súčasť vakcíny, pri živých vakcínach ťažké imunodeficientné stavy. Za kontraindikácie, naopak, nie je možné považovať: mierne akútne ochorenie s horúčkou alebo bez horúčky, mierne až stredné lokálne reakcie (napr. opuch začervenanie, bolestivosť) alebo mierne zvýšená teplota po predchádzajúcej dávke, neexistujúce predchádzajúce vyšetrenie u osoby bez zjavných známok ochorenia, súčasná antimikrobiálna terapia, rekonvalescencia pacienta, predčasný pôrod (výnimkou je vakcína proti hepatitíde B v niektorých situáciách), nedávna expozícia (vystavenie) infekčnému ochoreniu, anamnéza alergie na penicilín, iné alergie nesúvisiace s očkovaním, antialergická imunoterapia alergénom.

Ďalšie informácie o kontraindikáciách očkovania jednotlivými vakcínami je možné nájsť v príbalových letákoch, resp. v odbornej literatúre.

Aktuálny očkovací kalendár

*Na povinné očkovanie dojčiat proti pneumokokovým invazívnym ochoreniam je určená 13-valentná konjugovaná vakcína alebo 10-valentná konjugovaná vakcína. Všetky dávky základného očkovania sa majú vykonať rovnakou očkovacou látkou. ** Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva kombinovanou očkovacou látkou každých 15 rokov. V prípade prekročenia odporúčaného intervalu sa preočkovanie proti záškrtu a tetanu vykoná vždy len jednou dávkou, ak je v zdravotnej dokumentácii pacienta dokumentované základné očkovanie troma dávkami očkovacej látky proti tetanu. Základné očkovanie dospelých proti tetanu a záškrtu tromi dávkami sa vykoná len v prípade, že nie je dôveryhodná dokumentácia základného očkovania v minulosti. Prvé preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa odporúča vo veku 30 rokov a ďalej po každých 15 rokoch.

Očkovanie podľa veku

Očkovanie detí: Deti sú najviac ohrozené infekciami. Malé dieťa ešte nemá zrelý imunitný systém. Po narodení napriek dojčeniu pomerne rýchlo klesajú materské ochranné protilátky, ktoré môže matka získať a následne odovzdať takisto len v prípade, že konkrétne ochorenie prekonala alebo je proti nemu zaočkovaná. Aj preto sa v rámci povinného očkovania začína s vakcináciou proti niektorým život ohrozujúcim ochoreniam už v prvých mesiacoch života.

Aktívna a bezpečná prevencia by teda mala predbehnúť riziko možnej nákazy. Delí sa na povinné a odporúčané (na vlastnú žiadosť). V rámci pravidelného povinného očkovania detí sa očkuje proti desiatim chorobám (záškrt, tetanus, čierny kašeľ, žltačka typu B, hemofilus, detská obrna, pneumokokové infekcie, osýpky, rubeola, mumps). Medzi odporúčané očkovania patrí očkovanie proti rotavírusom, ovčím kiahňam, meningokokovej meningitíde, hepatitíde typu A, kliešťovej encefalitíde, očkovanie proti HPV (papilomavírusom), prípadne chrípke. Na vlastnú žiadosť je možné očkovanie proti tuberkulóze, pretože toto očkovanie bolo z povinného očkovania v januári 2012 vyňaté a nepatrí ani medzi odporúčané očkovania.

Očkovanie dospelých: Pre očkovanie dospelých existujú dva základné argumenty. S pribúdajúcim vekom pribúdajú rôzne chronické ochorenia a výkonnosť imunitného systému klesá. Práve vyšší vek patrí medzi základné rizikové faktory vzniku infekcií (napríklad zápaly pľúc spôsobené pneumokokovými infekciami, ktoré môžu byť v prípade seniorov aj smrteľné). Okrem toho platí, že ak od očkovania v detskom veku uplynulo určité obdobie, hladina protilátok v organizme začína klesať a je nevyhnutná opätovná vakcinácia. Typickým príkladom pre takéto očkovanie je tetanus, ktorý vyžaduje preočkovanie každých 10 až 15 rokov. Zistilo sa, že v dospelosti sú nedostatočné hladiny protilátok napríklad aj proti záškrtu či čiernemu kašľu, proti ktorým sa povinne očkuje v detstve, diskusie o preočkovaní sa vedú aj v prípade detskej obrny, mumpsu a podobne. Je pravda, že viaceré tieto ochorenia nemusia byť už pre dospelého človeka smrteľné, ale dospelý, hoci s ľahkou formou čierneho kašľa, môže nakaziť ešte nezaočkované dojča, pre ktoré môže byť táto nákaza fatálna. Druhým dôležitým argumentom v prospech očkovania dospelých je teda udržiavanie kolektívnej imunity a zabránenie prenosu mikroorganizmov na nechránenú populáciu – novorodencov, dojčatá s odloženým očkovaním, ľudí s chronickými ochoreniami, s narušeným imunitným systémom a podobne.

Očkovanie do zahraničia: Predovšetkým v rozvojových krajinách sú ešte stále pomerne bežné ochorenia, s ktorými sa už u nás nestretávame. Cirkulujú tam vírusy a baktérie, proti ktorým je už u nás vytvorená tzv. kolektívna imunita, napr. tuberkulóza, záškrt, čierny kašeľ, osýpky a podobne. Okrem toho tam pre horšie hygienické podmienky častejšie hrozia ochorenia ako hepatitída typu A, cholera či týfus, najmä v exotike častejšie hrozí besnota po uhryznutí opicou, túlavým psom či netopierom. Komáre prenášajú nákazy, ktoré sa v našom miernom podnebnom pásme nevyskytujú – žltú zimnicu, japonskú encefalitídu. Jediným povinným očkovaním, ktoré vyžadujú niektoré krajiny, je očkovanie proti žltej zimnici a takisto u pútnikov do Mekky je to očkovanie proti meningokokovej meningitíde. Všetky ostatné "cestovateľské očkovania“ sú odporúčané.

Príbehy vakcín

Pasteurove pokusy s besnotou

V rokoch 1803 až 1835 zúrila besnota v pohorí Jura vo Francúzsku. Louis Pasteur sa tam v roku 1822 narodil a bol svedkom utrpenia, aké spôsobil besný pes behajúci po dedine. Svoj výskum začal v roku 1880. Najprv sa pokúsil izolovať zodpovedný vírus. Jeho pokusy identifikovať pôvodcu zlyhali (vírus besnoty je taký malý, že je viditeľný len elektrónovým mikroskopom). Tak začal injikovať infikovaný materiál (obyčajne kúsok nervového tkaniva) priamo do mozgu zajacov. Neskôr sa mu podarilo vyrobiť sériu vakcín a začal experimenty so psami. Ani jedno z imunizovaných zvierat nedostalo besnotu, zatiaľ čo zvieratá z kontrolnej skupiny ochoreli.

Foto: SHUTTERSTOCK

vírus, historia, bakterie Ilustračné foto.

Hoci Pasteur očkovanie uznával, dlho váhal s očkovaním ľudí – besnota však bola vtedy smrteľná choroba. Osud rozhodol za neho, keď sa 6. júla 1885 vo dverách jeho laboratória zjavil 9-ročný chlapec Joseph Meister s matkou. Chlapca pohrýzol besný pes a lekár, ktorý vedel, že nemôže nič urobiť, poslal dvojicu za Pasteurom. Vedec váhal, napokon mu naordinoval 14-dňové podávanie injekcií so zvyšujúcou sa koncentráciou. V polovici očkovania sa u chlapca zjavili bolesti hlavy a Pasteur s hrôzou očakával ďalšie príznaky. Ale bolesti ustúpili a Joseph sa vyliečil. Onedlho za ním prišiel druhý pacient, 14-ročný pastier Jean Baptiste Jupille. Opäť injekcie, napäté očakávanie, ale Jean sa vyliečil.

Počas nasledujúcich 15 mesiacov bolo zaočkovaných takmer 2 500 ľudí. Prvým neúspechom bol prípad Louise Pelletierovej, ktorá vyhľadala Pasteurovu pomoc až 37 dní po uhryznutí psom do tváre – napriek liečbe zomrela.

Ťažko určiť príčinu ďalších úmrtí, ktoré sa vyskytli. Možno išlo o alergické reakcie na zvieracie nervové tkanivo vo vakcínach. Spoločne s chválou na Pasteura sa začala zdvíhať aj vlna kritiky. Jedným z argumentov, ktorý vedci použili proti Pasteurovi, bolo to, že ľuďom vlastne očkoval samotný vírus. Nasledovali obvinenia zo „zabitia z nedbanlivosti“. Kontroverzie sa preniesli z akademického poľa na politickú pôdu a Pasteura hlboko rozčarovaného kritikou v roku 1887 postihli dve mozgové príhody.

Na začiatku očkovania proti kiahňam boli imúnne dojičky

V minulosti sa po ústupe moru stali hlavnou epidemickou chorobou kiahne (Variola major). Prvou efektívnou metódu jej kontroly sa stalo očkovanie, tzv. variolácia. Išlo o aplikovanie obsahu z kiahňového vriedka na nejaký škrabanec zdravého človeka. V roku 1768 takto úspešne liečil "očkovateľ“ Thomas Dimsdale ruskú cárovnú Katarínu Veľkú, jej syna a celý cársky dvor – za čo bol aj patrične odmenený, stal sa barónom.

Foto: SHUTTERSTOCK

vírus, história, baktérie Ilustračné foto.

V západnom Anglicku bolo všeobecne známe, že dojičky, ktoré dostali tzv. kravské kiahne (Variola vaccinae), nikdy nedostali obyčajné kiahne. V roku 1774 farmár Benjamin Jesty naočkoval svoju ženu a dvoch synov obsahom vriedku kravských kiahní. Správa o ich následnej imunite sa rýchlo rozšírila. Dostala sa až ku Edwardovi Jennerovi (1749 –1823), absolventovi edinburskej lekárskej školy. Po takmer dvoch desaťročiach skúmania dojičiek začal vedecky overovať svoju teóriu tým, že zaočkoval osemročného Jamesa Phipsa najprv kravskými a po šiestich týždňoch bežnými kiahňami. Ukázalo sa, že chlapec je imúnny. Po zaočkovaní ďalších dvoch desiatok ľudí publikoval svoje poznatky v roku 1798. Jeho spôsob očkovania rýchlo získaval popularitu a koncom roku 1801 bolo vo Veľkej Británii zaočkovaných už približne 100-tisíc ľudí. Pomocou Jennerovho očkovania sa kiahne dostali pod kontrolu a do roku 1975 táto choroba prakticky vymizla.