O Monike, predsedníčke pobočky Slovenského Červeného kríža z Brezna, sme ako o mnohonásobnej darkyni krvi písali pred troma rokmi v rámci seriálu venovanému téme darcovstva v mesačnej prílohe Dobré zdravie. Obaja jej rodičia mali krvnú skupinu AB, otec bol niekoľkonásobným darcom krvi, ale Monika sa pre darcovstvo odhodlala až po jeho smrti. Mala necelých tridsať, keď išla na svoj prvý odber a darcovstvo krvi sa stalo doslova jej diagnózou. Je majiteľkou najzriedkavejšej krvnej skupiny – AB, navyše Rh faktor negatív. Takúto kombináciu má len 1,2 % populácie. Avšak nielen v tomto bola a je Monika Fašková výnimočná.
Foto: archív Moniky Faškovej
Boli roky, keď krv bola darovať aj osemkrát za rok, pretože vzácnu červenú tekutinu môže žena síce darovať každé štyri mesiace, avšak krvné doštičky na separátore aj každé dva týždne. Niekedy fungovala doslova „na telefón“, keď v nemocnici potrebovali práve jej krvnú skupinu. Navyše cvičila, bola aj reprezentantkou vo fitnes, zúčastnila sa na súťažiach doma i v zahraničí. Podarilo sa jej v Brezne otvoriť aj vlastné malé neverejné fitnescentrum, kam chodila posilňovať len ona a okruh jej známych najmä z oblasti zdravotníctva. Šport ju bavil odjakživa. A dala sa zapísať aj do registra darcov kostnej drene.
A potom sa to stalo. Na priechode pre chodcov na ceste do fitnes, ktoré v tom čase ešte len budovala, ju zrazilo auto. Vodič tvrdil, že ju vôbec nevidel. Vyletela mu na prednú kapotu, udrela si hlavu a dochrámala koleno. Prvá vec, ktorá jej napadla: „Dúfam, že ma teraz nevyradia z darcovstva!“ Na urgentnom príjme v Banskej Bystrici rtg neukázal nijakú zlomeninu a hlava vyzerala byť v poriadku. Vrátila sa teda domov. Mame, s ktorou žije, nič nepovedala, načo ju zaťažovať, dlhé roky je onkopacientkou, má svojich starostí dosť. Ráno jej však bolo nanič. Monokle pod očami neveštili nič dobré. Začal sa kolotoč vyšetrení.
Foto: archív Moniky Faškovej
Okrem toho, že Monike museli odvtedy niekoľkokrát operovať poranené koleno, náraz do hlavy spustil problémy s cystou na mozgu, ktorá tam síce mohla byť aj pred zrážkou s autom, ale „spala“. Monika o nej dovtedy vôbec netušila. Jej predstavy o športovej kariére sa rýchlo rozplynuli. Keď neriešila nohu, musela riešiť hlavu. A naopak. Spočiatku sa s ňou len točil svet a občas zabúdala, kam odbočiť na ulici, ktorú dôverne pozná. V poslednom období sa však začala zhoršovať jej reč, napokon jej nerozumela ani vlastná mama. Výrazne sa jej narušila koordinácia pohybov a mala aj poruchu zorného poľa.
V hodine dvanástej sa musela odhodlať na operáciu, počas ktorej jej na neurochirurgii zaviedli do lebky tzv. shunt, drenáž, ktorá jej odvádza prebytočný mozgovo-miechový mok do brušnej dutiny. Po náročnom zákroku, ktorý sa uskutočnil v marci, sa dáva už celé mesiace dohromady. Trošku pomalšie rozpráva a pri četovaní sa často mýli. „Inak som normálna. Len si sedím na vedení,“ napísala sarkasticky. „Na staré kolená chodím na logopédiu a zas sa učím hovoriť. Skutočne tragikomické.“
Spočiatku nechcela, aby sa o nej znova písalo. Dozvedeli sme sa o nej zo sociálnej siete. „Veď ja ešte neumieram,“ odhodlane tvrdí v telefóne. „Nechcem vyzerať ako nejaký sociálny prípad.“ Pravda je však taká, že finačne na tom nie je dobre. Štyridsiatnička, ktorá bola kedysi plná života, je dlhodobo práceneschopná, žije so 75-ročnou mamou a nemá zarábajúceho manžela, ktorý by jej pomohol. Navyše sa jej pokazilo auto. Potrebuje rehabilitovať, ako keby bola po mozgovej porážke.
Foto: archív Moniky Faškovej
Momentálne je na liečení v Kováčovej. Práve jej priateľka Oľa, s ktorou sa zoznámila v ťažkých časoch, bola iniciátorkou výzvy na www.ludialudom.sk, kde je bolo možné zaslať dobrovoľný finančný príspevok (potrebná suma bola už vyzbieraná). „Nechcela to, ale vysvetlila som jej, že z niečoho žiť musí. Viem, aké to je, ocitnúť sa odrazu bez príjmu, zažila som to na vlastnej koži. Mala som lymfóm a transplantácia bratových krvotvorných buniek mi zachránila život,“ hovorí Monikina priateľka Oľa. „Monika chce veľmi pomáhať iným, nedávno externe dokončila štúdium v odbore zdravotný asistent a už sa nevie dočkať, kedy nastúpi do nemocnice. Ale ako zdravotnícky personál, nie ako pacientka. Bude to tá najakčnejšia sestrička na oddelení.“
Momentálne sa však potrebuje dostať z najhoršieho. Veľmi chcela dosiahnuť stovku odberov krvi, to sa jej však už asi nepodarí. Skončila pri deväťdesiatich ôsmich. A toto je jej motto, ktoré zdieľala na sociálnej sieti: „Nikto nedáva také silné rany ako život. Nie je to však o tom, aké silné rany rozdávaš, ale aké silné rany dokážeš zniesť a pokračovať ďalej.“