Nikdy neviem, ako sa dostať z verejného záchoda bez toho, aby som sa musela dotknúť kľučky, na ktorú mohli siahať ľudia, čo si neumyli ruky, napísala v liste Die Welt novinárka Nicola Erdmannová, ktorá líči, aký je život s hypochondriou.
Zvyčajne sa snažím vziať na otvorenie dverí kus toaletného papiera alebo papierový uterák, ale často nie sú v blízkosti dverí. A tak si ho musím zobrať priamo vnútri kabínky, potom tým kontaminovaným kúskom papiera otvoriť dvere a ďalej ho držať v ruke, pretože za dverami ho nie je kam vyhodiť.
Desia ma baktérie, desí ma, že ochoriem, desia ma infekcie a desia ma aj choroby, ktoré nie sú nákazlivé – mozgové nádory, lymfómy, karcinóm pažeráka, strata sluchu, zápal hltana. Strávila som celé hodiny štúdiom týchto chorôb na internete a tiež čakaním u lekára na vyšetrenie. Som veľmi dobre oboznámená s tuberkulóznou pleuritídou, so všetkými komplikáciami pri zápale pľúc, s ľudským herpesvírusom, príznakmi reumy a rôznymi teóriami o meraní pH vzduchu.
Hypochondria je definovaná ako duševná porucha, ktorá sa môže vyskytovať buď samostatne, alebo v kombinácii s inými poruchami. Ľudia, ktorých hypochondria postihne, sa stále nadmerne pozorujú a majú čím ďalej, tým väčšie obavy z chorôb. Znovu a znovu sú úprimne presvedčení, že sú chorí, a toto presvedčenie je také silné, že im narúša bežný život. Strachom z chorôb trpí každý pätnásty Nemec. Polovica z týchto ľudí je pokladaná za hypochondrov.
Celý čas, čo som bola na dovolenke v karibskej oblasti, som bola presvedčená, že mám lymfóm. V noci som nemohla spať, ležala som na posteli a prehmatávala si lymfatické uzliny. Nech cestujem kamkoľvek, vždy so sebou mám veľa druhov antibiotík, rovnako ako lieky proti bolesti hlavy, migréne, vracaniu, hnačkám a podobne.
Samozrejme, viem, že sa za mojím stavom skrýva niečo celkom iné. Hovorí sa, že hypochondria je dôsledkom negatívnych skúseností s chorobou alebo so smrťou a že je táto porucha spojená s tým, ako sa rodina danej osoby k týmto problémom stavia. Je do istej miery spojená so strachom a čiastočne podmienená geneticky.
Hypochondria je zvlášť bežná u ľudí v tvorivých profesiách. Medzi slávne obete tejto choroby patril napríklad Charlie Chaplin. Zvyčajne sa mi darí vystopovať pôvod svojich stále sa vracajúcich obáv k zdroju strachu, ale to neznamená, že by som ich tým automaticky dostala pod kontrolu. Inokedy si dokážem objektívne povedať, či sú moje obavy reálne alebo nie, ale aj tak nakoniec skončím pri myšlienke: „Ale aj tak to niekedy môže byť rakovina. A čo ak je to práve teraz môj prípad?“
Môj každodenný život, zvlášť v zime, je vyčerpávajúci. Úplný horor sú kľučky na dverách. Tie kovové ma desia o niečo menej než plastové, pretože som presvedčená, že baktérie na kove neprežijú tak dlho ako na plaste. Raz som to niekde čítala.
Radšej nechám prejsť metro, len aby som sa mohla posadiť v ďalšom, ktoré príde prázdnejšie a nebudem sa musieť držať plastových tyčí. A tiež vždy čakám, až niekto iný stlačí tlačidlo otvárania dverí. Príšerné sú aj lietadlá. To som sa dozvedela z článku s titulkom ako: „Nemáte tušenie, kde číha najviac baktérií.“ Najhoršie sú vrecká na sedadlách, pretože tam ľudia strkajú použité vreckovky. Tiež plastové stolčeky sú zlé, pretože na nich niektorí rodičia vymieňajú deťom plienky. Keď to len trochu ide, nepoužívam ani jedno z toho.
Čítala som články, podľa ktorých je antibakteriálny gél neúčinný – ale rovnako sa nedokážem najesť, kým si ním neočistím ruky. Pri nákupe v pekárni najskôr dlho pozorujem predavačov, či nesiahajú holými rukami na pečivo a peniaze zároveň. Samozrejme si pravidelne dezinfikujem mobilný telefón a nepodávam ľuďom ruku. Napriek tomu všetkému nie som chorá menej často ako ktokoľvek iný. Len si všetko robím ťažšie – v zdraví aj v chorobe.