Syndróm nezdravých domov: Pracujete, žijete na "chorom" mieste?

Pani Aneta pracuje v hlavnom meste v kancelárskych priestoroch presklenej novostavby, kde sa nedajú otvoriť okná. „Nemôžem otvoriť okno a vyvetrať, cítim sa tam ako v skleníku,“ hovorí. „Nedovolia nám ani priniesť si z domu izbové rastliny, vraj sa z pôdy budú šíriť plesne a hmyz. Odkedy tam pracujem, výrazne sa mi zhoršila imunita, v zime bývam často chorá, pretože v otvorených priestoroch, kde robíme naraz dvadsiati rozdelení iba priečkami, sa skvele šíria kvapôčkové infekcie. V lete je zapnutá klíma a pravidelne mi ťahá na krk. Už som bola dvakrát seknutá, takže na letných šatách nosím do práce prehodenú šatku. Cez obrovské presklené okná, ktoré máme namiesto vonkajších stien, dovnútra svieti slnko. Aj pri zatiahnutých žalúziách počas jasného slnečného dňa z niektorých uhlov zle vidíme na obrazovky počítačov. Často sa pristihnem, ako žmúrim, večer mám unavené oči, kvapkám si do nich zvlhčujúce kvapky. Najradšej by som odtiaľ odišla, ale nájsť si dobrú prácu a ešte vo vyhovujúcich priestoroch, nie je jednoduché.“

„Choré budovy“ od roku 1982

Čašníčka Jana má zas opačný problém. Ona slnko celý deň nevidí. Pracuje v podzemnom „pube“, v podniku, kam vedie asi 80 schodov nadol pod zem. Vôbec netuší, aké počasie je „tam hore“ vonku a tehličky, ktorou je vyložená polkruhová klenba suterénnej miestnosti kedysi slúžiacej ako vínna pivnica, sú vlhké a pokryté plesňou. Sem by sa hodili veľké dubové sudy, ale nie mladé dievča, ktoré tu niekoľko hodín denne trávi pracovný čas obsluhou zákazníkov. Ak človek dlhodobo pracuje bez prístupu denného svetla, negatívne to pôsobí na jeho biorytmy. Týka sa to aj nepretržitých prevádzok, kde sa pracuje nonstop na zmeny. Vždy, keď je menej zákazníkov, Jana sa snaží vybehnúť nahor na ulicu – „nadýchať sa“. Bohužiaľ, s cigaretou v ruke…

Pojem „syndróm chorých budov“ (Sick Building Syndrom) odsúhlasila Svetová zdravotnícka organizácia už v roku 1982. Predtým sa mu hovorilo rôzne – syndróm chorých úradov, syndróm úradníckych očí. Tento syndróm znamená súbor zdravotných problémov, ktoré najčastejšie vznikajú v súvislosti s pobytom v nejakej budove. Po jej opustení by sa mali strácať, je však naivné myslieť si, že ak budete mať astmatické problémy zo zle udržiavanej klímy v kancelárii, po jej opustení sa vám okamžite zlepší stav. Často je to začarovaný kruh a neskôr už človek ani nevie identifikovať, čo všetko mu spôsobuje problémy.

„V rámci syndrómu chorých budov sa prejavujú rôzne zdravotné symptómy – najčastejšie podráždenie, pálenie, slzenie očí, podráždený, zapchatý nos, svrbenie v nose, sucho, bolesť v krku, bolesť hlavy, poruchy koncentrácie, podráždená pokožka, niekedy s vyrážkou,“ píše MUDr. Katarína Slotová z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici. Spôsobuje ich aj nábytok vylučujúci formaldehyd, agresívne náterové látky.

Vzduch v domácnosti – nebezpečné výpary?

„Syndróm nezdravého domu spočíva v tom, že prostredie, v ktorom žijeme a trávime väčšinu času – či už je to domov, alebo naše pracovisko – nie vždy poskytuje kvalitné životné prostredie, aké by sme si predstavovali. Je plné prachových častíc, ktoré absorbujú ťažké kovy, prchavé organické látky, ktoré sa do vzduchu dostávajú z nábytku, kozmetiky, z prípravkov určených ako osviežovače do WC a podobne. Všetko sú to látky, ktoré neboli a ani nemohli byť podrobené dlhodobému toxikologickému výskumu, takže nevieme, čo urobí s človekom dlhodobý pobyt v takomto zamorenom prostredí. Mnohé naše domácnosti majú často omnoho horšie ovzdušie, aké je vonku na ulici. Sme presvedčení, že keď vyjdeme von, vystavujeme sa nebezpečenstvu vdychovania exhalátov, pritom doma máme niekedy omnoho nebezpečnejšie výpary ako na dopravnej križovatke,“ povedal svojho času v rozhovore pre Dobré zdravie profesor toxikológie Jiří Patočka, spoluautor známeho dvojdielneho bestselleru Doba jedová.

Podľa prof. Patočku nás napríklad doma ohrozuje najmä formaldehyd, preukázaný ľudský karcinogén. Ide o prchavý plyn, ktorý sa uvoľňuje väčšinou z nábytku urobeného z drevotriesky. Do nej sa totiž pridáva močovinovo-formaldehydová živica. Formaldehyd dráždi sliznice, pália nás z neho oči, najmä alergici s ním majú problém, nemôžu v takomto prostredí dýchať. Keď nábytok starne, formaldehyd sa z neho uvoľňuje stále menej a menej, ale to neznamená, že v miestnosti nie je.

Interiéry – sucho, slabý pohyb vzduchu a absencia UV

Znečisťujúce látky zo životného prostredia sa zachytávajú aj na našich vlasoch, odeve, obuvi, prinášame si ich do svojich domovov, píše sa v Dobe jedovej 2. Uvoľňujú sa zo stavebných materiálov, farieb a tapiet na stenách, nábytku, elektronických zariadení, riadu aj z oblečenia. Väčšinou si neuvedomujeme, aké veľké množstvo sa zhromažďuje v našej bezprostrednej blízkosti na každom kroku v interiéroch, kde trávime až 90 % svojho času. Interiéry sú uzavreté priestory, kde pohyb vzduchu nebýva veľmi intenzívny, preniká tam len málo slnečného svetla a obyčajne je tam sucho. V takom prostredí sa môžu hromadiť chemikálie a nepodliehajú rozkladu, napríklad vplyvom UV žiarenia.

Zaujímavý bol prieskum, v rámci ktorého sa vykonávala analýza prachu v domácnostiach v 12 štátoch – okrem iných aj v susednom Maďarsku či Českej republike. Vzorky sa odoberali v spálňach, kde sa počas jedného týždňa neupratovalo a potom sa povysával prach medzi posteľami, na ich povrchu aj v okolí. Používali sa rovnaké typy filtrov aj vreciek. V európskych domácnostiach sa nachádzali v najvyšších koncentráciách ftaláty a nonylfenol. Celková hladina ftalátov bola výrazne vyššia ako tá, ktorá sa oficiálne považuje za bezpečnú s prihliadnutím na „koktailový efekt“, teda na jav, keď toxicitu sledovanej látky výrazne zintenzívňujú ďalšie rizikové látky v zmesi. Hoci je napríklad pre dnešné deti z hľadiska „hygienickej teórie“ a vzniku možných alergií prospešný istý kontakt s prirodzenou špinou (napr. s hlinou v záhrade, hospodárskymi zvieratami), skladba prachu v súčasných domácnostiach môže vážne ohroziť ich vývoj. Prínosom tejto štúdie bol fakt, že výsledné zistenia rozvírili verejnú mienku v EÚ a informácie, v akom nebezpečnom prostredí dnes ľudia žijú a vzbudili obavy aj u samotných politikov.

Bohužiaľ, naozaj žijeme v „dobe jedovej“. Ľudia vyrobili a stále vyrábajú nesmierne množstvo chemických látok, ktoré sa objavujú ako nové materiály. Človek sa však musí v prvom rade spoliehať sám na seba, na svoj „zdravý sedliacky rozum“ a neočakávať, že mu zdravé prostredie zabezpečí Európska únia, vlády či iné organizácie v jeho krajine.