Foto: archív P. M.
Pôvodne ste sa chceli stať (ako asi väčšina budúcich lekárov) chirurgom. Kedy vás to „odvialo“ k anestéziológii?
Časom, ako sme prechádzali na medicíne rôzne oddelenia a nazerali do nich, zistil som, že charakter práce, ktorý sa mi páči, nie je chirurgia, ale anestéziológia.
Laik má anestéziológa „zaškatuľkovaného“, ako „toho, ktorý uspáva pri operáciách“. Aké ďalšie funkcie ešte má?
Okrem toho, že uspáva, robí aj intenzívnu medicínu (pracuje s chorými ľuďmi vo veľmi zlom, kritickom stave nielen po úrazoch, ale aj s ťažkými infekciami, atď.). Niektorí z nás pracujú aj v oblasti urgentnej medicíny. Keď príde ťažký stav z ulice, dbáme o to, aby pracovali životné funkcie, snažíme sa prísť na to, čo sa dotyčnému stalo, dôležitá je správna diagnostika a včasná liečba.
Pacienti sa pred operáciou boja nielen toho, že nedopadne dobre, alebo že sa nezobudia, ale že sa preberú ešte „pod nožom“. Čoho ešte?
Strachy v rámci medicínskej starostlivosti sú naozaj rôzne. Ale každý, aj iracionálny strach, má v sebe aj racionálnu podstatu. Môže sa, samozrejme, niečo stať aj z anestéziologických príčin, pri problémoch so zabezpečením dýchacích ciest – ak sa napríklad nepodarí zaviesť hadičku na dýchanie, dôjde k opuchu a pacient sa začne dusiť. Môže tiež dôjsť k alergickým reakciám na podané lieky, alebo sa pri anestézii prejaví vážne ochorenie, o ktorom pacient doteraz nevedel. Riziká sú aj pri operačnom výkone. Operačný výkon neznamená len to, že sa vyberie nejaká časť tela. Pre organizmus je to veľký stres. Čím väčší výkon, tým väčšia záťaž. To je jednoduchá predstava, že pacient si „spí v narkóze a sníva“, potom sa zobudí a má nový kĺb. Predstavte si, že vás niekto núti vyjsť na kopec. Pre vás je to náročné, ale môžete si povedať, že si kedykoľvek oddýchnete. Človek, ktorého operujeme, si to povedať nemôže. Zotavovacia fáza tiež istým spôsobom predstavuje stres, aj postupná mobilizácia. To všetko môže pacienta ohrozovať.
Odľahčime to: Vie sa anestéziológ pred vlastnou operáciou uspať?
Nevie (smiech). Operovali ma raz, vybral som si šéfku (úsmev). Finta je v tom, že len čo podáme pacientovi lieky na uspatie, začne strácať vedomie, kontrolu nad sebou, nad dýchacími cestami, nad životnými funkciami, to je prípad celkovej anestézie. Sú však aj formy lokálnej, kedy vieme rôznymi technikami umŕtviť nejakú časť tela. Môže to byť ruka, noha, časť ruky, časť nohy… Vtedy človek ostáva pri vedomí. Ak chce.
Foto: SHUTTERSTOCK
Na Slovensku si bežný pacient nemôže vybrať anestéziológa, ktorý ho pred operáciou uspí. To vyvoláva dojem, akoby nemal čo pokaziť… Anestéziológ ako anestéziológ?
Rozumiem, ale anestézia je do istej miery štandardný proces. Takisto ako niektoré operácie, z ktorých má niekto pocit, že sú „extra úžasné“. Výmena kĺbu je napríklad väčšinou šablónová operácia, štandardný výkon.
Máte pätnásťročnú prax, skúste zhodnotiť, kam sa to v anestéziológii posunulo, porovnajte obdobie vtedy (2003) a dnes.
Veľa vecí sa posunulo k lepšiemu, ale nemyslím si, že by to bol tlak zhora, ako by to prirodzene malo byť, skôr by som povedal, že konkrétne na našom oddelení sa stretli ľudia, ktorí mali chuť niečo zmeniť, zlepšiť, priniesť novinky, či už zo zahraničia alebo z literatúry a dostali podporu.
A v rámci anestézie? „Nedostanete silnú anestéziu, ale len takú miernu, slabú… O pár hodín budete hore…“
V porovnaní so stavom pred pätnástimi rokmi sú pacienti lepšie monitorovaní, lepšie sú sledované ich životné funkcie. Podávame modernejšie, lepšie, kvalitnejšie lieky, máme postupy, ktoré sme predtým bežne nepoužívali, napríklad niektoré techniky regionálneho znecitlivenia. Vieme pacientom poskytnúť kvalitnejší servis. Tiež sme, hovorím aj za svojich kolegov, spoločensky vyspelejší v tom, že sa vieme s pacientmi kultivovanejšie porozprávať, vysvetliť im postupy ľudskou rečou. Toto by u nás pacienti mohli pocítiť ako zmenu. Neviem, ako je to inde.
Pracujete aj pri pôrodoch. Kedy sa anestéziológ dostane do pôrodnice?
Buď vtedy, keď potrebuje utlmiť bolesť nejakou technikou, ktorú pôrodník bežne neovláda, uspať k cisárskemu rezu alebo pôrodnému ošetreniu, k niečomu, čo sa pri vedomí urobiť nedá, lebo by to bolelo, prípadne pri silnom krvácaní, keď hrozí zlyhanie životných funkcií. Aby sme to rozlíšili, anestézia je znecitlivenie, hlboké umŕtvenie, v ktorom sa dá urobiť výkon a analgézia liečba bolestivého vnímania. Ak má žena pred pôrodom o ňu záujem, príde k nám do ambulancie, my jej vysvetlíme, o čo ide, povieme jej o rizikách, ako môže ovplyvniť pôrod a dieťa, dáme jej medicínske poznatky, rozhodne sa ona.
Prečítajte si, čo si o epidurálnej analgézii myslí dula
Dula Majka Staňková: Závidím generácii mojej mamy, že nepoznala epidurál
Ste zástanca epidurálok?
Som zástanca toho, aby nemocnica nášho typu túto službu ponúkala a ponúkala ju kvalitne, bezpečne a bezplatne, 24 hodín denne. Podstatné je, čo hovoria fakty. Epidurálka nezvyšuje riziko cisárskeho rezu. Znamená to, že ak mala niektorá žena cisársky rez, nebolo to spôsobené epidurálkou. Je to vedecky overený fakt a súčasne aj môj názor. Čo sa týka spomaľovania, resp. zrýchľovania pôrodu, v súčasnosti vieme, že pri použití moderných liekov a ich koncentrácii, ktoré používame v Ružinove, významne nepredlžuje prvú, ani druhú dobu pôrodnú. Mýtus tiež je, že epidurál zvyšuje riziko inštrumentálneho pôrodu. Znova, za predpokladu, že sa použijú správne dávky koncentrácie a analgézia sa robí správne. Spomeňme tiež, že výhodou epidurálu je, že sa v ňom dá elegantne urobiť pôrodné ošetrenie, ak by prišlo k poraneniu pôrodných ciest, pretože nie každý pôrodník to vie umŕtviť tak, aby to bolo znesiteľné. A v prípade, žeby nebodaj prišlo k cisárskemu rezu, epidurálka, ktorá slúži na liečbu bolesti, sa dá použiť aj na cisársky rez. Navýšime dávku a urobíme akoby anestéziu, takže výkon môžeme praktizovať aj pri vedomí ženy. V súčasnosti je epidurálka zlatý štandard.
Ale má aj nežiadúce účinky. Aké?
Vo všeobecnosti ide o veľmi bezpečný spôsob liečby bolesti, závažné komplikácie sú extrémne zriedkavé. Medzi častejšie nežiadúce účinky patrí prechodné zníženie krvného tlaku (cca 1:50), prípadne bolesti hlavy (cca 1:100). Tieto sú však ľahko liečebne zvládnuteľné bez ďalších následkov.
Je žena, ktorá odmietne epidurál, „vysmiata“ a automaticky označená za „biomatku“?
Poviem vám otvorene, že ja, ani žiaden z mojich kolegov z toho nič nemá, v súčasnosti je táto služba bezplatná. V minulosti to tak nebolo a ja nepopieram, že niektorí ľudia na tom mohli mať finančný benefit. Je to možné. Rozhodnutie ženy rodiť bez epidurálky vždy rešpektujeme.
Prečo si myslíte, že ju veľa žien odmieta?
Po prvé, tehotná žena je ešte väčšia tajnička ako bežná žena (úsmev). Hormonálne a emočné zmeny sú u nej extrémne vyšpičkované. Ona prichádza do relatívne nepríjemného prostredia – umelého, zanedbaného, škaredého. Naozaj sa tam nemusí cítiť dobre a subjektívne vnímanie bolestí môže byť tým pádom iné. U nás v Ružinove rodí 50 percent žien s epidurálom, čiže každá druhá. Môj osobný názor je, že by toto číslo malo byť nižšie. To, že sa tak veľa žien dožaduje analgézie, môže byť spôsobené aj tým, čo som spomínal – že atmosféra v pôrodnici nie je vždy príjemná, cíti sa tam nepohodlne, bez dostatočného zachovania intimity, personál sa tiež nemusí vždy správať ideálne. Taktiež nezabúdajme na fakt, že nie sú dostupné iné formy nefarmakologickej analgézie, napríklad vodné kúpele, alebo iné spôsoby liečby bolesti. Bolo však dokázané, že prítomnosť blízkej osoby (partner, dula, mama, kamarátka), výrazne znižuje bolesť pri pôrode tým, že rodičku podporí.
Foto: archív P.M.
Ešte vám pod vašimi prstami neochrnula žiadna žena?
Nie, neochrnula. Ale každá jedna, ktorá s tou intervenciou súhlasí, musí si byť vedomá toho, že nejaké riziko tam je. Možno 1:300 000, ale nie je nulové. Je to niečo ako riziko úmrtia pri dopravnej nehode.
Dula Majka Staňková, majiteľka Centra pre tehotné a rodinu v Brne, nám v rozhovore o epidurálke povedala, že „kým po operáciách s epidurálnou analgéziou musí pacient bez pohnutia ležať dvanásť hodín (detičky dokonca s nožičkami vyššie), žena po pôrode sa má o dve hodiny postaviť na nohy, ísť do sprchy a následne sa starať o dieťa.“ Hrozia napríklad silné bolesti hlavy. Čo vy na to?
Žene sa spravidla pichne niekoľko dávok do epidurálu, medzičasom je mobilná, chodí. Aj po pôrode. Epidurálka ju v tom vôbec nelimituje. To, že musí po epidurálke ležať, je hlúposť. Táto dezinformácia vznikla tak, že okrem epidurálky poznáme aj spinálku. Spája ich to, že je to rovnako injekcia do chrbta, avšak iný spôsob anestézie. Staré názory na tento spôsob boli také, že žena by mala ležať, aby nevznikli bolesti hlavy. Podľa súčasných názorov to už nie je nutné, mýtus však napriek tomu naďalej pretrváva. Myslím si, že duly by mali viac dbať na svoje témy, psychologickú podporu a rozhovor so ženou a nevyjadrovať sa k odborným otázkam, týkajúcich sa epidurálu, pretože im to, pri všetkej úcte, neprináleží. Ja sa tiež nevyjadrujem k tomu, či je lepší psychologický postup takého či onakého druhu, lebo v tomto smere nie som odborník a ženu nedokážem psychologicky podporiť tak, ako dula.
Ako by ste charakterizovali slovenskú pacientku? Je viac takých, čo viac študujú a počúvajú svoju intuíciu, alebo viac takých, ktoré nechcú nič vedieť, „nič mi nehovorte, veď všetky ženy porodili“. S ktorým prístupom sa stretávate častejšie?
Je dobré, aby bola žena pripravená na to, čo ju čaká. Len vďaka tomu bude mať aký-taký pokoj. Teší ma, že sú dnešné ženy aktívne, že študujú. Problémom však často býva zdroj. Dnes si môžete na internete nájsť informácie aj o tom, že zem je plochá. Nájdete o tom perfektné racionálne argumenty, skutočne vás to môže presvedčiť, že je. Dnes nie je umenie zohnať informáciu, umenie je posúdiť jej kvalitu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Videli ste dokumentárny film Zuzany Límovej, Medzi nami, o žalostnom stave slovenských pôrodníc?
Videl som ukážky a za film som istým spôsobom vďačný, prinútil nás o tejto problematike debatovať. V Ružinove sme sa stretli skupina mladých lekárov, ktorí majú chuť niektoré veci meniť a našťastie máme podporu aj od vedenia. Ide nám okrem iného aj o to, aby boli ženy viac informované, pripravili sme pre ne prednášky, robíme vzdelávacie aktivity, snažíme sa vytvoriť protokoly, aby neboli šikanované, aby sme služby skvalitnili. Vnímame aj sociálny kontext a snažíme sa to nezhoršovať. Hodiny sme debatovali o tom, ako sa k tomu postaviť, aký postoj zaujať. Nemyslím si však, žeby to bolo objektívne zrkadlo pôrodniciam, pretože sa tam deje aj veľa pozitívnych vecí. Skôr zrkadlo zlým veciam, ktoré sa, bohužiaľ, ešte stále stávajú.
Je pravda, že anestéziológovia majú otvorené dvere do cudziny, preto je ich na Slovensku tak málo? Prečo otvorenejšie ako ostatní lekári?
Asi preto, že ich je málo.
Vedeli by ste to porovnať s Belgickom, kde ste istý čas pracovali? V čom je Slovensko pozadu, alebo naopak?
Porovnávať zdravotnícky systém by bolo asi na dlhú debatu… Môžem však povedať, že som nadobudol subjektívny dojem, že sú pyšní na svoj kvalitný servis, sú radi, že ho majú. Veria mu a vedia, že bude o nich postarané. Je to samozrejme aj otázka peňazí a rozumne investovaných peňazí, ale s tým, že slovenské zdravotníctvo je v takomto stave, lebo nemáme peniaze, nesúhlasím. My totiž na mnohé veci peniaze máme. Nie je to o tom, že keď tam nalejeme peniaze, začne to prekvitať.
A o čom?
Je to dlhodobo zanedbávaná oblasť. Kľúčoví ľudia, ktorí tu za tridsať rokov mohli niečo zmeniť, sú už dávno preč, zastabilizovaní v západných krajinách. Nám tu ostali dlhodobo podvýživené priestory, prístrojové vybavenie. Ak sa dvadsať rokov nestaráte o záhradu, nemôžete čakať, že vám tam vyrastú palmy. Naše zdravotníctvo je ako stará zarastená záhrada.
Vidíte svetielko na konci tunela?
Vidím, stále som optimista. Aj vďaka tomu, že mám okolo seba ľudí, s ktorými sa dobre diskutuje, s ktorými vieme niečo ovplyvniť, zmeniť a pretaviť to do praxe. Svetielko na konci tunela určite je.
MUDr. Peter Mráz, DESA (39)
Je anestéziológ, pochádza z Bratislavy, kde vyštudoval LFUK. Má európsky diplom anestéziológie. Pracuje v bratislavskej Nemocnici Ružinov na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny. Je ženatý, má jedno dieťa.