Keď sa škótsky lekár Alexander Fleming vrátil po dovolenke do svojho laboratória v londýnskej nemocnici, rozhodol sa pri upratovaní nevyhodiť, ale bližšie preskúmať pár plesnivých vzoriek.
Kým však jeho objav našiel uplatnenie a začal zachraňovať ľudské životy, uplynulo ďalších 15 rokov.
Onoho dňa roku 1928 si Fleming vo svojom laboratóriu, kde skúmal stafylokokové kmene, všimol na niekoľkých miskách rozbujnelú pleseň a okolo nej akýchsi „vyžraných“ ostrovčekov. Ďalšími pokusmi potom zistil, že táto „plesňová šťava“ aj vo veľmi zriedenom stave nezabíja len stafylokoky, ale aj iné mikróby, a navyše nie je jedovatá. Keď sa ale po testoch na myšiach (aj na svojom kolegovi) snažil vyliečiť hnisajúcu ranu, nepodarilo sa mu to. Fleming totiž z plesí vydelil len nie príliš stabilný extrakt a nedokázal izolovať onu účinnú látku, ktorú podľa rodu plesne Penicillium nazval penicilín.
Nobelova cena za objav
„Vyčistiť penicilín sa podarilo až v roku 1940 tímu vedcov z Oxfordskej univerzity pod vedením chemikov Ernsta Borisa Chaina a Howarda Waltera Floreyho, ktorí o päť rokov neskôr dostali s Flemingom za tento objav Nobelovu cenu. Ďalším problémom ale bolo vyvinúť postup výroby penicilínu, na čo sa v Británii nenašli peniaze, a tak Florey odišiel hľadať pomoc do USA. Vďaka výskumu americkej vlády sa tak mohol na jeseň 1943 "superliek“ začať vyrábať a rok na to už liečil vojakov na fronte. V Československu sa penicilín začal vyrábať v roku 1949 v Roztokách pri Prahe.
Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 v škótskom Lochfielde. V 13. rokoch odišiel za bratom – očným lekárom do Londýna, kde vyštudoval polytechnickú vyššiu školu a štyri roky pracoval ako úradník v paroplavebnej spoločnosti. V roku 1901 sa zapísal na lekársku fakultu pri nemocnici sv. Márie kde potom strávil celý život. O voľbe odboru vraj rozhodlo to, že v tamojšom bakteriologickom oddelení potrebovali dobrého strelca na súťaž medzi nemocnicami. A tak sa Fleming stal asistentom Almrotha Wrigta, priekopníka na poli očkovania a imunológie.
Počas prvej svetovej vojny, v ktorej slúžil ako kapitán v armádnom lekárskom zbore, sa oženil s írskou zdravotnou sestrou Sarah McElroyovou, s ktorou mal syna – tiež lekára. Po jej smrti sa jeho druhou ženou stala v roku 1953 grécka kolegyňa z nemocnice.
Naočkoval vlastný hlien
Prvým významným objavom Flemingovho výskumu sa stal v roku 1922 lyzozym – enzým prítomný napríklad v slzách či vaječnom bielku a ničiaci niektoré mikroorganizmy. K tomu objavu dospel Fleming tak, že naočkoval vlastný hlien z nosa na bakteriálne kultúry a keď sa ukázalo, že hlien baktérie ničí, použil vlastné slzy, ktoré tiež pôsobili ako antiseptikum. Objav lyzozymu bol síce zásadný, ale nie prakticky využiteľný ako penicilín, na ktorý prišiel pri výskume chrípkového vírusu.
Profesor Fleming bol v roku 1943 zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti a o rok neskôr mu bol udelený titul sir. Za svoju prácu, o ktorej napísal mnohé štúdie, obdržal mnohé vyznamenania a tituly, okrem iného aj čestné doktoráty takmer tridsiatich európskych a amerických univerzít. V rokoch 1951 až 1954 pôsobil aj ako rektor Edinburskej univerzity.
Doktor Fleming zomrel 11. marca 1955 a je pochovaný v londýnskej katedrále sv. Pavla.