Rozhovor so záchranárom: Matke sa dieťa zadusilo mliekom

Dušan Kraus z Bardejova pracuje ako záchranár od roku 1992. Jazdí v sanitke na východe Slovenska, často aj po rómskych osadách. Je spoluautorom knihy Prvá pomoc v praxi, pretože denne v teréne vidí, že ľudia nevedia poskytnúť prvú pomoc. Prečo matka, ktorej sa mliekom dusí dieťa, čaká na záchranku, namiesto toho, aby sa mu pokúsila pomôcť?

03.10.2018 06:00
debata (5)
Dušan Kraus pracuje ako záchranár od roku 1992... Foto: archív Dušana Krausa
Dušan Kraus sanitka záchranár Dušan Kraus pracuje ako záchranár od roku 1992 a je autorom knihy Prvá pomoc v praxi.

Myslíte si, že Slováci vedia poskytovať prvú pomoc?

Bol som svedkom, ako sa matke udusilo malé dieťa, keď pilo mlieko. Bol to smutný pohľad – a pritom mohlo žiť. Ale matka namiesto pomoci čakala na záchranku … Ľudia si mýlia volanie záchranky a poskytovanie prvej pomoci. V našej praxi sa bežne stáva, že ľudia stoja a čakajú na sanitku. Nevedia dotyčnému inak pomôcť. A čo je smutné, ani veľa zdravotníkov, bohužiaľ, nevie poskytovať prvú pomoc. Myslia si však, prirodzene, opak.

Má laik právo odmietnuť dávať dýchanie z úst do úst? Záchranári odporúčajú minimálne masáž srdca, je to lepšie, ako nerobiť nič. V knižke navyše píšete, že štatisticky je prenos nákazy pri dýchaní z úst do úst iba jedno až dve percentá…

Prvú pomoc nemusíte poskytnúť, ak ste sama ohrozená na živote alebo na zdraví. Vždy je však lepšie, ak sa aj „dýcha“ z úst do úst, aj sa stláča hrudník. Vašich príbuzných či kolegov, čiže osoby, ktoré poznáte, určite v prípade potreby resuscitujte kardiopulmonálne – aj masážou srdca, aj vdychmi. Nepredpokladám, že by mali žltačku alebo tuberkulózu. Takisto deti. Ostatné ostáva na zvážení každého z nás.

Záchranári majú v náplni práce občas aj takéto... Foto: archív Dušana Krausa
Dušan Kraus novorodeniatko sanitka pôrod Záchranári majú v náplni práce občas aj takéto milé okamihy. Dušan Kraus s novorodeniatkom.

Čo sa na prvej pomoci za posledné roky najviac zmenilo? Pri epileptickom záchvate sa už neodporúča vkladať kniha či opasok medzi zuby, nepoužíva sa škrtidlo a podobne…

Tak, ako sa všetko vyvíja, mení sa aj prvá pomoc. Tie nové poznatky sa musia dostať medzi ľudí, staré poznatky sú už často prekonané. Ešte stále sa však stretávame s vyberaním jazyka, hmataním pulzu laikmi, s používaním škrtidla. Najväčšia zmena podľa mňa je používanie automatického externého defibrilátora laikmi. Je to zariadenie, ktoré pomáha pri poskytovaní prvej pomoci tým, že s pomocou elektrického výboja je schopné obnoviť správny srdcový rytmus. Majú ho napríklad aj niektoré obchodné centrá. Ovládanie je jednoduché, riadite sa hlasovými povelmi prístroja, priložíte iba defibrilačné elektródy.

Čo vás ako zdravotníka najviac hnevá? Zbytočné výjazdy?

Som záchranár… nastúpil som do praxe v roku 1992. Všetko, čo je zadarmo, sa zneužíva. Je pravda, že mnohí ľudia nevedia zhodnotiť zdravotný stav. Bežne chodievame k starým ľuďom, ktorí majú bolesti chrbta, k „pacientom“, ktorí sa ráno o tretej rozhodnú „liečiť“ z alkoholizmu alebo sú nafetovaní. Záchranná služba sa v tomto období zneužíva najviac, odkedy si pamätám. Chcete vedieť, čo treba zmeniť? Prečo sa nikto nepýta ľudí, ktorí v tej sanitke denne jazdia?

Tak ja sa pýtam. Čo treba zmeniť?

Podľa môjho názoru treba zmeniť legislatívu. Operátor na 155 by mal mať možnosť sanitku neposlať a mal by byť legislatívne chránený. Ak vás odporučí na Lekársku službu prvej pomoci, malo by to platiť a byť záväzné pre volajúceho. Dnes opakované volania väčšinou spôsobia, že sanitka tam pôjde. Takisto záchranár by mal možnosť nechať pacienta doma. Tiež by mal byť legislatívne chránený. Ale to treba zmeniť systém. Pri takto zahltenom Operačnom stredisku Záchrannej zdravotnej služby sa potom stáva, že ideme ku krvácaniu 40 km. A ja sa pýtam: Kde je zdravý rozum?

Známy záchranár a prezident Slovenského Červeného kríža, docent Viliam Dobiáš, vo svojej knižke písal o tom, že mnohí si volajú sanitku, lebo si chcú dať pichnúť magnéziovú injekciu…

Úplne súhlasím. Prichádzate k pacientovi, ktorý sa už zdiagnostikoval, oznámi vám, čo mu je, čo mu máte podať, aj kam chce ísť… Naposledy bola zavolaná záchranka ku pacientovi s bolestivou predkožkou. Nedala sa mu stiahnuť. Bol výrazne nedoslýchavý, nepočul, aké riešenia mu operátor v telefóne navrhoval, vraj býva sám a nemá príbuzných. Takže ku nemu bola vyslaná sanitka… Ďalšie hlásenie od operátora, čo sme mali nedávno: Kolaps. Pacient sa plazí, opitý, pokakal sa, leží na zemi. Aj ku takému bola vyslaná záchranka.

Takto vyzerá jeden zbytočný výjazd záchranky. Foto: archív Dušana Krausa
Dušan Kraus záchranár operačné stredisko Takto vyzerá jeden zbytočný výjazd záchranky.

Kto najčastejšie zneužíva záchranku? Väčšina ľudí si myslí, že opilci alebo bezdomovci.

To nie je pravda. Je to veľká skupina zneužívateľov, to áno. Ak je človek pod vplyvom alkoholu, nemal by mať nárok na bezplatné zdravotníctvo. Ale máme aj iných zneužívateľov. Babičky, čo si merajú tlak každú pol hodinu… Virózy, teploty, hnačky, bolesti zuba, pôrody, kde pacientky nastúpia do sanitky, aj vystúpia so zbalenou taškou po svojich. Je to rôznorodé.

Dá sa v tomto smere dostať do nejakej rutiny? Jednoducho v istých situáciách robíte rutinné úkony?

Áno. Sú štandardizované postupy a treba ich poznať. Ale človek je tvor zaujímavý. Ani infarkt všetci neprežívajú rovnako. Jedni bagatelizujú, chcú chodiť po svojich. Iní ležia, ani sa nehýbu. Určite by vám mnohí záchranári vedeli porozprávať o „nezvyčajných prípadoch“. S humorom dodávam: Len aby niekto nezomrel na tlačovú chybu v papieroch!

Tak nejaký „nezvyčajný prípad“ spomeňte.

Hlásenie: Lekáreň na autobusovej stanici, pacientovi je zle. Otvorili sme dvere, pozerám – infarkt. Videl som to už podľa tváre. Natočili sme ekg, ale bolo bez zmien. Žiadny relevantný príznak, bez bolesti. Nariadil som transport do kardiocentra, kolega na mňa pozeral ako na blázna. Zaklopali sme na ambulanciu, sestričke hovorím, že potrebujem rýchlo hovoriť s lekárom. Ukázal som mu „ čisté“ ekg. Nechápal, čo vlastne od neho chcem. Vravím mu: Poďte sa pozrieť na pacienta. Neochotne poslúchol. Vyšiel z dverí a hneď to potvrdil: Ten je náš! Pacient mal naozaj začínajúci infarkt.

S niektorými situáciami sa stretávate zriedkavo. Hoci pôrod alebo niekto po zasiahnutí bleskom… Viete vždy zareagovať?

Keďže pôsobím v oblasti, pod ktorú patria Jarovnice, Svinia či Chminianske Jakubovany, s pôrodmi sa stretávame často. Je však pravda, že s niektorými situáciami sa stretnete raz za život alebo nikdy. Aj preto sa treba stále vzdelávať. Napríklad som nikdy v teréne nevidel laické narezanie hrdla (tzv. tracheotómia) z dôvodu dusenia. Je to veľmi častá otázka na kurzoch prvej pomoci.

Prečo ste sa rozhodli napísať knižku Prvá pomoc v praxi?

Bola to zaujímavá zhoda náhod. Na súťaži stredných zdravotníckych škôl sme boli svedkami mnohých chýb v modelových situáciách. Tam sme sa dozvedeli, že učitelia prvej pomoci nemajú k dispozícii potrebnú literatúru, keďže pravidlá prvej pomoci sa menia každých päť rokov. Všetko si zháňali na internete – a tam je už dnes naozaj čokoľvek, aj dobré, aj zlé.

Často jazdíte medzi rómskych spoluobčanov? Bývajú agresívni?

Najväčšmi agresívni pacienti v mojej praxi nie sú Rómovia. Máme však veľa agresívnych pacientov a už sme zo sanitky aj utekali. Zaháňali sa na mňa už aj sekerou, nožom. Aj na agresívnych pacientov si musíte nájsť vzorec správania. Na niektorých treba „ tvrdo“ a na niektorých radšej pekne. Rozpoznať, kedy na koho čo platí, je otázkou praxe a skúseností. Aj my sme len ľudia. Naposledy sa mi v rómskej osade pozeral obrovský pes rovno do očí – dovnútra som radšej nešiel.

Spomínate si na svoj "najhorší“ záchranársky zážitok?

Medzi najhoršie zážitky patrí neúspešná resuscitácia kolegyne, zdravotnej sestričky. Ostali po nej dve deti. Odmietla ísť k lekárovi – praskla jej aorta. Nemali sme šancu jej pomôcť. Tá sestrička mala bolesti niekoľko dní. Mala aneuryzmu (výduť aorty). Keď praskla, roztrhla aortu na niekoľko desiatok centimetrov.

A najkrajší?

Medzi moje najkrajšie zážitky patria aj pôrody, aj zvládnuté resuscitácie. Vždy, keď sa podarí niekoho zachrániť. Za 26 rokov mojej praxe sa mi však zachránený prišiel poďakovať len raz.

Bc. Dušan Kraus

Diplomovaný zdravotnícky záchranár – špecialista a lektor vzdelávania v kurzoch prvej pomoci. Študoval na strednej zdravotníckej škole v Prešove a na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave odbor Špecializovaná urgentná starostlivosť. Momentálne pracuje v Záchrannej službe Košice a ako lektor v RZP, a.s., Trenčín. Je spoluautorom knihy Prvá pomoc v praxi, ktorá vyšla v roku 2017.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #prvá pomoc #Sanitka #záchranár