Hidradentitída: Choroba, o ktorej sa nehovorí

Hidradentitída, odborne známa ako hidradentitis suppurativa, postihuje 2– až 5-krát častejšie ženy, najmä v mladom veku – choroba najčastejšie prepukne po puberte, zhruba vo veku okolo 21 rokov. Dochádza pri nej k upchávaniu a praskaniu vlasových folikúl, do ktorých ústia potné žľazy. Následkom je bolestivý zápal, fistuly, hnisavé vačky so zapáchajúcim sekrétom a jazvy.

Existujú záznamy, kde až 9 % pacientov s hidradentitídou bolo ťažkými fajčiarmi, čo naznačuje, že tabak je možným spúšťačom ochorenia. Rovnako obezita môže hrať významnú úlohu, najmä čo sa týka zhoršovania prejavov ochorenia. U tretiny pacientov za ochorením stoja gény. Len 19 % prípadov je diagnostikovaných správne, lekári si chorobu často mýlia s infekciou. Niekedy trvá aj celé roky, kým zistia, že ide o hidradentitídu. Tá sa medzitým dostane do vyšších štádií a stav sa zhoršuje.

Boj o život

Skúsenosti s tým má aj Pavol. Prvýkrát sa uňho choroba prejavila ako drobné potničky v roku 2011. „Hrával som hokej a symptómy ma príliš neznepokojovali. Pripisoval som ich športovému nasadeniu,“ vysvetľuje. Postupne sa začali objavovať aj podkožné vredy, no Pavlov stav bol stabilný. To sa zmenilo vo februári 2014. „Situácia sa zhoršila až do takej miery, že som skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Lekári mi povedali, že som prišiel v poslednej chvíli. Keby sa ochorenie ďalej šírilo, napadlo by moje vnútorné orgány,“ opisuje.

Po mesiaci sa lekárom podarilo Pavla postaviť na nohy, no jeho boj sa neskončil. Čakala ho náročná domáca liečba. „Bol som úplne mimo. Stal sa zo mňa nepoužiteľný človek. Nemohol som robiť nič, dokonca ani jesť,“ opisuje. Po troch mesiacoch sa cítil lepšie, ale prejavy ochorenia stále pociťoval. Hnisavé vredy s nepríjemným zápachom totiž nie sú len bolestivé, spôsobujú obmedzenia v osobnom aj v profesionálnom živote. „Nikdy sa mi nestalo, že by mi ľudia do očí povedali niečo nepríjemné, ale obzerali si ma. Aj keď som sa ochorenie snažil skrývať, vyzeral som inak a okolie si to, prirodzene, všimlo,“ priznáva.

Podľa profesora Juraja Péča, prednostu Dermatovenero­logickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine, by sa ľudia s hidradentitídou nemali hanbiť vyhľadať psychológa: „U pacientov s hidradentitídou odporúčame popri medicínskej liečbe aj psychologickú podporu. Vyrovnať sa s obmedzeniami, ktoré ochorenie prináša, je pre mnohých priveľkou záťažou.“

Pomohla až operácia a injekcie

Ani po ukončení domácej liečby Pavlovo zdravie nevydržalo príliš dlho, len dva mesiace. „Išiel som na dermatovenerológiu. Odtiaľ ma ani nepustili domov. Rovno ma hospitalizovali,“ rozpráva. Hidradentitída sa lieči v zásade dvoma formami: liekmi a chirurgickým zákrokom. Pavol podstúpil obe. Lekári museli najprv operačne odstrániť ložiská zápalov, potom prešli na biologickú liečbu.

„Chirurgická liečba, ktorá sa odporúča najmä pri ťažších formách hidradentitídy, je účinnejšia v kombinácii s biologickou liečbou. Rany sa lepšie hoja a návrat ochorenia je menej pravdepodobný,“ vysvetľuje doktor Marek Adámik, chirurg z Chirurgickej kliniky a transplantačného centra Univerzitnej nemocnice v Martine.

Po operácii Pavol dostával injekcie, zo začiatku mu pichli rovno štyri naraz. „Mal som vtedy bolesti. Na druhý deň ráno mi bolo omnoho lepšie. Choroba takmer úplne zmizla,“ vysvetľuje. Teraz si už Pavol pichá iba štyri injekcie mesačne. Jeho život sa neporovnateľne zmenil. Začal znovu naplno žiť a opäť robiť to, čo počas choroby nemohol. Vrátil sa aj k svojej práci.

Pavlovi blízki o hidradentitíde nikdy nepočuli a pred diagnostikovaním ju nepoznal ani on sám. Mlčať je však veľkou chybou. „Napriek tomu, že ide o nepríjemnú tému, predpokladom k úspešnej liečbe je práve komunikácia medzi pacientom a lekárom. Iba tak mu dokážeme pomôcť,“ dodáva profesor Péč.