Transplantácie orgánov: Zrodila sa kniha Ži vo mne

, 20.12.2018 06:00
srdce, orgány, transplantácia, darcovstvo
Hoci niektoré orgány môžu príjemcovia dostať aj od živých darcov (napríklad obličku, jeden z lalokov pečene), 90 % všetkých odberov a transplantácií je od mŕtvych darcov. Autor:

Pri príležitosti Európskeho dňa darcovstva a transplantácií vyšla 200-stranová knižka "Ži vo mne". Kniha obsahuje príbehy reálnych ľudí, ktorým zachránil život darovaný orgán. Tieto príbehy však nenapísali novinári, ale známi slovenskí knižní autori.

Iniciátorom vzniku publikácie je OZ Dar života, ktoré združuje pacientov po transplantáciách. Knihu zostavil spisovateľ Silvester Lavrík a jej ambasádorkou sa stala herečka Táňa Pauhofová.

„Ďakujem za možnosť údivu. Vaše príbehy obsahujú niečo, čo môže pôsobiť ako zázrak,“ prihovára sa známa herečka transplantovaným pacientom. „Cítim nesmierny údiv a obdiv k tým, ktorí dokážu cez náročnú situáciu prerásť sami seba. Trpezlivo opustiť poznané a naučené, aby mohli znovu – možno prvýkrát, možno znova a inak – naozaj žiť.“

Klinická psychologička PhDr. Pavla Nôtová na túto tému povedala: „Dúfam, že kniha osloví čitateľov nielen z pohľadu rôznorodosti spracovania, literárneho štýlu. Príbehy pacientov možno pomôžu slovenskej verejnosti zamyslieť sa nad touto závažnou problematikou a tým podporia program darovania orgánov. Pretože stále je to tabuizovaná téma a slovenská verejnosť má málo informácií o transplantačnej problematike.“

Jeden z pätnástich príbehov napísala spisovateľka Andrea Coddington, autorka bestselleru „Mal to byť pekný život“ či „Židovka“. Ide o príbeh Ivana, ktorého celoživotné kardiologické problémy vyriešila transplantácia srdca. Zaujímavý na tomto príbehu je však fakt, že Andrei ho prerozprávala Ivanova manželka Mirka, ktorá je sestrou intenzivistkou na oddelení, ktoré sa bežne nazýva ARO. Všetci jej pacienti sú v kritickom stave a často s nimi prežíva posledné chvíle života. Denne počuje zvuk prístrojov, ktoré oznamujú, že niekto dodýchal. Viackrát videla bijúce srdce v mŕtvej hrudi. Zúčastnila sa na programe transplantácií pečene, toľkokrát sa podieľala na odbere orgánov od darcu. A odrazu nový orgán potrebuje jej vlastný manžel. Musí bojovať o záchranu manželovho života. Presne vie, čo všetko celý proces predstavuje. A že na jeho konci vôbec nemusí byť ich víťazstvo.

Zhovárame sa s Andreou Coddington, autorkou príbehu

Prečo ste sa rozhodli práve pre tento príbeh? Mali ste pocit, že sa vám bude dobre písať?

Rozhodla som sa jednoznačne na základe silného pocitu, ktorý som z príbehu mala, naozaj okamžite. Navyše, keďže ho rozpráva milujúca manželka pacienta, je to príbeh druhej strany, okno do sveta rodiny, ktorá by za chorého najradšej dýchala a ich utrpenie, aj keď možno nie fyzické, je tiež enormné. Samozrejme, je to v prvom rade príbeh o láske manželky k chorému mužovi. Táto láska obrazne hory preniesla. Vybrala som si ho sama, po ňom som ostatné už ani nečítala. Pacienti nám poslali akúsi osnovu na jednej áštvorke. Boli to silné skratkovité zážitky plné choroby, utrpenia, nádeje, lekárov… V knihe sme tam pridali aj humor, lásku, okolnosti, no „nadýchali“ sme to.

Nie všetci spisovatelia sa stretli s protagonistami príbehov osobne. Vy áno?

Niekoľkokrát. Pani Mirka mi dôverovala. Hovorila úprimne a do detailov, čo pre ňu nebolo jednoduché, lebo niektoré momenty opäť prežívala. Ivanova manželka je v mojich očiach skutočná hrdinka.

Stretli ste sa osobne aj s Mirkiným manželom Ivanom?

S Ivanom som sa tiež stretla už niekoľkokrát a dokonca aj s ich širšou rodinou.

Čo ste dovtedy vedeli o transplantáciách orgánov? Museli ste si problematiku nejako naštudovať?

Myslím, že nie som klasickým príkladom človeka, ktorý má ako zdravý tisíce cieľov a ako chorý len ten jediný. Môj syn má od narodenia vážnu poruchu zrážavosti krvi. Chodievame na Kliniku hematológie a transfúziológie na Antolskú ulicu do Bratislavy, kde sa transplantujú kmeňové krvotvorné bunky. Viem, že to nie sú srdcia, pečene a pľúca, ale niečo som predsa len o zdravotníctve vedela. Čo som nevedela, je žalostný stav darcovstva orgánov. Sme úplne na chvoste… a žiaľ, aj preto u nás zomierajú ľudia, ktorí by inak azda mohli žiť. Viem, že je to veľmi obšírna otázka a sú mnohí kompetentnejší, aby ju vysvetľovali, ale fakt, že obrovské percento ľudí na Slovensku by nedarovalo orgán a 100 percent by ho v núdzi prijalo, hovorí asi za seba.

Písali ste dosiaľ nejaké medicínske témy?

Nestráňme sa sveta chorých, nezatvárajme oči pred chorobami. Stanú sa nám, našim blízkym, kamarátom, takže nevyhnutne aj knižným hrdinom. Aj v mojich knihách figurujú chorí ľudia: Môj syn s hematologickým ochorením v autobiografickej knihe Mal to byť pekný život. Manžel Sofie trpel srdcovým ochorením v Židovke. Hlavný hrdina Gavin v Predohre a Milovaní, Jozef Bednárik v jeho autobiografii, ktorú som napísala. Aj v najnovšej knihe Dedičný hriech sa hrdinom dejú veci a jedna postava je lekár, iná genetik. Nie som zdravotníčka, takže túto problematiku do ľudskej reči dávam za pomoci odborníkov.

Je podľa vás osveta týkajúca sa darcovstva orgánov na Slovensku dostatočná?

Podľa toho, čo počúvam, asi nie. Respektíve, tí ľudia, ktorí ju robia, zo seba vydávajú maximum, ale je ich málo. A chyba je najpravdepodob­nejšie v systéme. Ochorieť tak, že vašou jedinou záchranou je nový orgán, sa dá z minúty na minútu… Naozaj sa to týka nás všetkých.

Andrea Coddington a pani Mirka.
Andrea Coddington a pani Mirka. Autor: archív AC

Úryvok z knihy Ži vo mne, z kapitoly Zvíťazila láska

Tak sme žili. Deň za dňom. Čakali sme. Minútu za minútou. Pre mňa to boli najťažšie chvíle, keď sa mi rozpolťovala osobnosť. Chodila som do práce, dni a noci trávila na operačnej sále. Dennodenne zoči-voči utrpeniu a bolesti. Boli dni ťažké a ťažšie. Najťažšie však boli tie, keď svitlo svetielko nádeje a ja som o ňom vďaka svojej profesii vedela prvá. Prebúdzala som ho v sebe pri každom zvonení služobného telefónu, ktorý oznamoval: „Dostavte sa na oddelenie urgentného príjmu. Vezú polytraumu.“ Alebo: „Vezú pacienta s ťažkým poranením hlavy.“

Pre pacienta a jeho príbuzných beznádej. Pre čakateľov na orgán a ich príbuzných nádej na život. Čo ak? Čo ak to teraz bude Ivanovo srdce? Tieto situácie boli pre mňa šialené. Tak veľmi, preveľmi som chcela, aby môj muž prežil, že áno, priznávam, moje myšlienky boli neetické. Ale viete si to vôbec predstaviť? Mať takýto deň v robote a potom prísť, vyčerpaná na kosť, domov, k nemu. K nemu – k mojej kôpke utrpenia a bolesti. K mojej láske, ktorá mi umierala pred očami. Pozerať sa na to, ako ho strašná choroba žerie zaživa. Pacientovi s chronickým zlyhávaním srdca nemáte ako pomôcť. Nemáte mu čo podať. Nepomôžu žiadne lieky od bolesti. Nič. Chradne, trpí, dusí sa vám pred očami pri plnom vedomí a vy nemôžete nič. Len sa prizerať. Záchrana je iba jedna jediná. Transplantácia.

Čakatelia na nový orgán

Na slovenskej čakacej listine je v súčasnosti evidovaných 328 pacientov, pre ktorých je transplantácia jedinou nádejou na život.

  • 277 pacientov čaká na transplantáciu obličky.
  • 29 pacientov čaká na srdce.
  • 20 pacientov čaká na pečeň.
  • 2 pacienti čakajú na pľúca.
  • V súčasnosti je na Slovensku 6 pracovísk, ktoré vykonávajú transplantácie orgánov – tri v Bratislave, jedno v Banskej Bystrici, v Košiciach a v Martine. Transplantácie pľúc by sa mali vykonávať v Prahe. V Banskej Bystrici sa budú vykonávať kombinované transplantácie pankreasu a obličky.
  • Od januára 2018 bolo na Slovensku realizovaných 164 transplantácií.
  • Hoci niektoré orgány môžu príjemcovia dostať aj od živých darcov (napríklad obličku, jeden z lalokov pečene), 90 % všetkých odberov a transplantácií je od mŕtvych darcov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#transplantácia #darcovia orgánov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku