Preležaniny: Dekubit nie je vždy zlyhanie v ošetrovaní

Predstavte si, že dekubit na pätách môže vzniknúť do dvoch hodín! Je to miesto, kde je veľmi malé množstvo tuku a svalu, takže kosť tlačí na kožu cez malé množstvo tkaniva. „Stáva sa, že privezú pacientov z operačnej sály a majú dekubit prvého stupňa na pätách, lebo presne na tomto mieste sa im nohy opierajú o operačný stôl a prekrvenie v týchto miestach je minimálne,“ vysvetľuje vedúca sestra PhDr. Gabika Šuttová z Oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.

„Najčastejšie vznikli dekubity v krížovej oblasti, ale boli pacienti, čo mali dekubit na boku kolena, dokonca na ušnici! Dekubit je rana, ktorá bolí a pacienta výrazne limituje, preto sme sa začali zaoberať prevenciou. Rizikovým pacientom pred chirurgickými zákrokmi preventívne lepíme penové krytie na krížovú oblasť, a keďže sa množia dekubity tvoriace sa na pätách a na hlave, vybavili sme operačné stoly gélovými podložkami. Nikdy totiž neviete, koľko času pacient strávi na sále a ak je pre operáciu na srdci aj dlhodobo podchladený, čo znamená stiahnutie ciev a nízky tlak, šanca na vznik dekubitov je ešte vyššia.“

Keď koža povolí

Miesta, kde častejšie vznikajú dekubity, sa nazývajú predilekčné – krížová oblasť, nad kosťami piat, nad hrebeňmi lopatiek, na lakťových a bedrových kĺboch, nad záhlavnou kosťou, nad členkami. Logicky sa často vyskytujú u chronických, imobilných pacientov, ktorí sú nejakým spôsobom ochrnutí, samozrejme, u pacientov v bezvedomí, ale aj v depresii pod vplyvom tlmivých účinkov liekov. Preležaniny môžu rýchlejšie vzniknúť u cukrovkárov, starších a vychudnutých ľudí s pergamenovou kožou atď. Dekubit môže spôsobiť aj sadra, dokonca aj nesprávne použitá antidekubitná pomôcka.

„Každý nový dekubit nemusí vždy znamenať zlyhanie ošetrovateľskej starostlivosti,“ hovorí Gabika Šuttová. „ Sú dekubity, ktoré vzniknú aj, keď spravíte v rámci prevencie všetky opatrenia. Samozrejme, ku preležaninám môže dôjsť v nemocnici, ale aj následne doma. Často sa stáva, že pacient príde domov a ani v prepúšťacej správe nemá spomenuté, že vôbec má nejaké rany. Od roku 2010 sme povinní hlásiť výskyt dekubitov v nemocniciach, ale, bohužiaľ, nenahlasuje sa to tak, ako by sa to malo. Rodina dá často dole pacientovi plienku – a tam je dekubit. Práve preležaniny v oblasti kostrče a krížov sú rizikové z hľadiska infekcie, pretože sa do nich ľahko dostane moč a stolica."

Brána k infekcii

Dekubit druhého až štvrtého stupňa predstavuje pre pacienta nebezpečenstvo, pretože otvára bránu k infekcii. Nie je však ohrozený len pacient, ale aj tí, čo sa oňho starajú, pretože dekubity sú častým zdrojom tzv. nozokomiálnych, čiže nemocničných infekcií. A baktérie v nemocniciach bývajú veľmi odolné, rezistentné voči antibiotikám. Dekubity môžu byť aj výrazným zdrojom strát bielkovín a ak sa takáto podvýživa prehlbuje, znamená to zníženie schopnosti tkaniva zregenerovať sa.

Zaručená metóda prevencie vzniku dekubitov neexistuje. Vie sa však, že najrizikovejším faktorom pri vzniku dekubitov je tlak. Takže, laicky povedané, nevyhnutné je zabrániť tomu, aby sa isté miesta na tele „otlačili“. Imobilný pacient má právo na posteľ s polohovateľným antidekubitným matracom (bohužiaľ až v čase, keď je už doma), existujú rôzne podložky, dnes sa už neodporúčajú kruhové, ale skôr štvorcové. "Treba dbať na to, aby aktívny nafukovací matrac, ktorý rozkladá tlak, nemal tie komôrky, kde sa jedna nafukuje, druhá vyfukuje, príliš malé. Existujú pamäťové matrace s vysokou elasticitou a viskozicitou, v odporúčaniach sa píše o výhodách lesklých obliečok, pretože pacient sa po nich pri pohybe kĺže, zatiaľ kým po bavlne zadrháva a viac pôsobia tzv. strižné sily.

Samozrejme, v nemocniciach je to nereálne. Takisto ležiaci či imobilní pacienti musia mať dostatočnú výživu, najmä dostatok bielkovín, hoci treba dať pozor pri pacientoch s ochorením obličiek. Dôležitá je látka arginín, ktorá je napríklad v orechoch či ovsených vločkách, my ho pacientom podávame v špeciálnych výživových doplnkoch, treba dbať aj na dostatočný príjem tekutín. Najmä starší ľudia zabúdajú piť." Niekedy stačí tzv. mikropolohovanie – podložiť stočenú plachtu pod určité miesta, aby sa zmenilo ťažisko tela a pôsobenie tlaku.

Pacienti tlak a bolesť necítia

Imobilných ľudí treba čo najskôr mobilizovať, chodiť s nimi na prechádzky. Rehabilitačný lekár predpisuje pojazdný vozík alebo chodúľku, najprv však musí obvodný lekár napísať žiadosť o konzultáciu. Treba dbať o to, aby pacient neležal dlho v jednej polohe, otáčal sa. Denne im treba kontrolovať telo aj miesta pod plienkou. V týchto miestach sa preležanina často nesprávne zamieňa s tzv. inkontinenčnou dermatitídou, pretože prvé štádiá sa na seba veľmi podobajú.

„Ak však zatlačíte priesvitné pravítko na sčervenené miesto a koža nevybledne, je to už dekubit prvého stupňa! Ak vybledne, je to dermatitída. Opatrenia sú odlišné. Pri dermatitíde sa miesto neprikrýva, ale vetrá – ako u detí zaparený zadoček. Pri dekubite to treba prekryť, aby sme zmiernili tlak,“ vysvetľuje vedúca sestra Šuttová. Dekubit vznikne rýchlo aj na hlave, pretože aj tam je tenké tkanivo.

O pokožku pacienta sa treba starať, premasťovať ju hydratačnými mliekami, resp. bariérovými krémami, ktoré vytvárajú na koži špeciálny film. Dbať na to, aby bola vystretá plachta na posteli a nerobili sa na nej záhyby, ktoré budú pacienta tlačiť. Aby v posteli neboli omrvinky, lebo sa vtláčajú do kože a môžu urobiť ranu. „Dnes sú na trhu veľmi dobré pomôcky a firiem, ktoré ich vyrábajú, je veľmi veľa. Ja tvrdím, že pomôcky treba vyskúšať, prípadne skombinovať a nájsť si to, čo človeku najviac vyhovuje,“ dodáva Gabika Šuttová. „Viete, keď dlho sedíme za počítačom, hovoríme, že budeme mať na zadku pľuzgiere. To sú vlastne dekubity. Nebudeme, pretože my cítime tú bolesť a postavíme sa. Pacienti, ktorí sú ochrnutí, v bezvedomí, zaintubovaní, s ťažkou cukrovkou a neuropatiami, tí necítia ani špendlík v topánke. A za nich musíme rozmýšľať my ostatní.“