Civilizačné ochorenia, ktoré súvisia s nesprávnym životným štýlom, ako sú hypertenzia, zvýšené hladiny cholesterolu či diabetes, sú veľmi zákerné, pretože spočiatku nemajú výrazné príznaky. Ak sa však neliečia alebo sa liečia neprávne, vždy nasledujú komplikácie a ich liečba je výraznou finančnou záťažou pre zdravotnícky i sociálny systém. Sú príčinou dlhodobej práceneschopnosti, mnohých hospitalizácií, invalidizácie a predčasných úmrtí.
Liečba všetkých týchto ochorení si vyžaduje aj zmenu životného štýlu, správne stravovanie a dostatok pohybu. Farmakologická liečba je dlhodobá až celoživotná. Aj preto je udržanie adherencie pacientov k liečbe pri tomto „smrtiacom triu“ veľmi náročné a vyžaduje si pozornosť lekárov, podporu rodín pacientov a snahu samotných pacientov. Iba spoluprácou je možné dosahovať úspechy v liečbe a zabrániť vážnym komplikáciám alebo ich aspoň oddialiť a včas riešiť.
Vysoký krvný tlak (artériová hypertenzia)
- je opakované alebo pretrvávajúce zvýšenie krvného tlaku – podľa definície na hodnoty 140/90 torrov a vyššie. Je to významné ochorenie pre jeho častý výskyt a vysoké riziko kardiovaskulárnych a mozgových komplikácií. Žiaľ, ak sa vysoký tlak nesleduje a nelieči, môže sa prejaviť až cievnou príhodou vo forme mozgovej porážky alebo srdcového infarktu či vážnym poškodením obličiek.
- vysoký tlak nemá žiadne charakteristické príznaky. Na ochorenie sa tak môže prísť len náhodou alebo počas zhoršenia jeho komplikácií. Napriek tomu existujú určité symptómy, ktoré sa dajú považovať za príznaky hypertenzie. V počiatkoch choroby sú to napríklad poruchy spánku, bolesti hlavy a hrudníka alebo bezdôvodná únava. V pokročilejšom štádiu hypertenzie už vznikajú príznaky v dôsledku poškodenia iných orgánov. Komplikáciami sú poškodenie ciev v mozgu, v srdci, poškodenie obličiek a cievneho systému dolných končatín. Vysoký krvný tlak je jedným z najvýznamnejších faktorov aterosklerózy, teda kôrnatenia tepien.
Liečba má tri piliere: farmakologická, nefarmakologická liečba (úprava životosprávy – obmedzenie soli, redukcia hmotnosti, vylúčenie cigariet, alkoholu, pravidelný pohyb) a spolupráca lekára a pacienta (lekár a pacient by mali spoločne dosiahnuť, aby pacient užíval liečbu správne – to je úloha pacienta a aby liečba bola čo najefektívnejšia – úloha lekára).
Ako zlepšiť adherenciu?
Zistilo sa, že až 70 percent pacientov s hypertenziou v Európe nedosahuje napriek liečbe cieľové hodnoty tlaku krvi. Viac ako 75 % pacientov potrebuje na dosiahnutie týchto hodnôt kombinovanú liečbu. Liečba kombináciou liekov zabezpečí rýchlejšiu kontrolu krvného tlaku (o 18,5 %) a významné zníženie rizika infarktu a cievnej mozgovej príhody (o 34 %). Zo všetkých pacientov s artériovou hypertenziou celosvetovo užíva jeden liek 30 % hypertonikov, dva lieky 40 % a tri alebo viac liekov 30 % hypertonikov. Ak pacienti potrebujú viacero liekov, zvyčajne ich neužívajú správne. Stáva sa, že niektoré prestanú brať, zmenia si dávkovanie alebo úplne prestanú brať lieky aj počas niekoľkých dní či týždňov.
Liečba však musí byť dlhodobá, väčšinou celoživotná. Aj preto sa mnohí pacienti neoprávnene obávajú, že pravidelné užívanie viacerých liekov im môže poškodiť pečeň či obličky a prerušením užívania si chcú tieto orgány „vyčistiť“. Prerušenie liečby je však nebezpečné a môže ohroziť život. Už vynechanie jednej dávky môže spôsobiť nekontrolované prudké zvýšenie tlaku krvi a byť „poslednou kvapkou“, po ktorej nasleduje infarkt či mozgová príhoda. Až tretina pacientov s predpísanými viacerými antihypertenzívami lieky neužíva a takmer polovica užíva len jeden z predpísaných liekov na zníženie krvného tlaku.
Riziko prerušenia liečby u tých pacientov, ktorí sú liečení 3 tabletami denne, je 2,5-krát vyššie ako u tých, ktorí sú liečení jednou tabletou. Riziko sa zvyšuje s počtom liekov i so zvyšujúcou sa dennou frekvenciou užívania. Riešením by mohli byť takzvané fixné kombinácie – spojenie dvoch alebo troch liekov do jednej tablety. Majú niekoľko výhod: znižuje sa tým počet tabliet, ktoré musí pacient denne užiť, zvyšuje sa tak ochota pacientov liečiť sa a zároveň sa zlepšuje kontrola tlaku krvi – stúpa efektivita liečby. Zároveň klesá počet nežiaducich vedľajších účinkov, pretože obsiahnuté lieky vo vhodnej fixnej kombinácii navzájom priaznivo ovplyvňujú svoje vedľajšie efekty.
Nezávislá analýza v západoeurópskych krajinách (v Taliansku, Nemecku, vo Francúzsku, v Španielsku a vo Veľkej Británii) v časovom horizonte 10 rokov dokázala, že zvýšenie adherencie – ochoty pacientov liečiť sa na 70 % – by viedlo k úspore 327 miliónov eur a k zníženiu počtu kardiovaskulárnych príhod.
Diabetes
- je ochorenie, ktoré pacient zvládne len s podporou najbližších a s pomocou lekára. Všetky tri strany musia vzájomne spolupracovať, aby bola liečba diabetu úspešná. Skorá diagnostika a včasná, správne zvolená liečba spolu s dodržiavaním zásad životného štýlu, pravidelnou kontrolou hodnôt cukru v krvi a správnou výživou dokáže zabrániť vážnym komplikáciám diabetu alebo ich významne oddialiť. Patria medzi ne srdcovo-cievne ochorenia, ktoré hrozia diabetikom dva- až štyrikrát častejšie ako dospelým bez diabetu. Ďalšími vážnymi komplikáciám cukrovky sú poškodenie zraku, ktoré môže viesť až k oslepnutiu, vážne poškodenie obličiek, ako aj takzvaná diabetická noha. Prejavuje sa infekciami, vznikom vredov alebo narušením tkaniva nohy a často vedie až k amputácii končatiny.
- riziko amputácie končatiny je u diabetikov 15– až 40-krát vyššie ako u zdravých ľudí. Počet diabetikov sa za posledných 20 rokov výrazne zvýšil. K príčinám nárastu tohto ochorenia patria genetické faktory, nesprávny životný štýl, najmä nedostatok pohybu, nevhodná strava, stres a obezita. Až 8 z 10 prípadov diabetu 2. typu by bolo možné zabrániť zmenou životného štýlu. Medzi príznaky cukrovky patria neustály smäd, nadmerné močenie, celková vyčerpanosť, poruchy ostrosti zraku, pocit brnenia či pálenia v končatinách, opakujúce sa kožné alebo pohlavné infekcie, ale aj pomalé hojenie rán či schudnutie bez známej príčiny. Diabetes je však ochorenie, ktoré sa dá udržať pod kontrolou vďaka pomoci diabetológov, podpore rodiny, ale najmä aktívnemu prístupu pacienta k svojmu životu s cukrovkou.
Liečba diabetu 2. typu:
Najdôležitejším cieľom liečby je znížiť hladinu cukru v krvi na normálne hodnoty – normoglykémiu s hodnotami glykémie 4,5 až 7,5 mmol/l. Ak má byť liečba diabetu úspešná, musí sa na nej podieľať sám pacient, jeho rodina i lekár, ktorí tvoria fungujúci partnerský trojuholník. Bez tejto spolupráce nemôže byť liečba diabetu úspešná ani s najmodernejšími liekmi. Základom diétnych opatrení musí byť racionálna, pestrá a vyvážená strava. Odporúčanú stravu je nutné upraviť podľa veku, typu práce, náplne voľného času, pohybových zvyklostí, ostatných chorôb a rodinných stereotypov.
Pohyb by mal byť pre diabetikov samozrejmou súčasťou životosprávy. Treba vyberať aktivity, ktoré sú vhodné vzhľadom na celkový zdravotný stav, zdatnosť, šport by sa mal podieľať na dosiahnutí čo najlepšej glykémie. Vo všeobecnosti sa diabetikom odporúčajú cvičenia, ktoré zaťažujú veľké svalové skupiny a prevláda v nich vytrvalostná (aeróbna) športová aktivita. Jej časové rozmedzie by mohlo trvať 30 až 60 minút + 5 až 10 minút rozcvičenie a vyklusanie. Pohyb zaraďte podľa vašich možností najmenej 3-krát do týždňa, v ideálnom prípade denne. Podľa súčasných odporúčaní odborných spoločností je nevyhnutné začať s liečbou metmorfínom hneď pri zistení cukrovky 2. typu. Dnes existuje mnoho skupín liekov na diabetes 2. typu, ktoré je možné rôzne kombinovať. Nenahraditeľnou možnosťou liečby sú rôzne druhy inzulínu, ktoré sa aplikujú raz, dvakrát či niekoľkokrát denne.
Edukácia diabetikov si vyžaduje špecifické podmienky:
Dostatok času. Pri edukácii sa témy opakujú, lekár opakovane vysvetľuje a vracia sa k problémom pacienta. Edukovať s plnou čakárňou za chrbtom sa nedá. Edukácia by sa preto správne mala sústrediť do špeciálnych ordinačných hodín, čo však v podmienkach našich ambulancií nie je ľahké.
Vzájomný dialóg. Lekár si overuje, čo pacient už vie, vracia sa k témam, ktoré ovláda horšie, pacient kladie doplňujúce otázky, uisťuje sa, či rozumel správne.
Poznanie osobnosti pacienta. Aby lekár mohol úspešne edukovať pacienta, musí vedieť, či svojmu ochoreniu prikladá dostatočný význam a ako je motivovaný. Mal by vedieť odhadnúť, s akou dôslednosťou pacient bude dodržiavať jeho odporúčania a čo by ho povzbudilo k väčšej aktivite.
Spolupráca s rodinou pacienta. Lekár, pacient a jeho rodina tvoria partnerský trojuholník. Ak funguje, aj liečba je úspešná. Ak jedna strana zlyháva, negatívne to ovplyvňuje výsledok snaženia ďalších dvoch strán.
Vysoké hladiny cholesterolu v krvi
- zvýšená koncentrácia cholesterolu nebolí a v mladšom veku sa nijako neprejavuje. Vysoká koncentrácia cholesterolu je príčinou aterosklerózy, čiže kôrnatenia tepien. Výsledkom sú závažné zdravotné komplikácie: srdcový infarkt, mozgová porážka, nedokrvenie dolných končatín, postihnutie obličiek, poruchy erekcie u mužov. Existuje množstvo dôkazov, ktoré hovoria o vzťahu medzi hladinou cholesterolu a rozvojom srdcovo-cievnych či mozgovo-cievnych komplikácií. Preto treba koncentráciu cholesterolu dôsledne kontrolovať, snažiť sa ju znížiť zmenou životného štýlu a pohybovou aktivitou. Ak sa to nedarí, je potrebná farmakologická liečba. Zvýšená hladina cholesterolu sa dá zistiť v rámci preventívnych prehliadok. Rozhodnutie o potrebe liečby vysokého cholesterolu nezávisí len od jeho výšky, ale aj od celkového kardiovaskulárneho rizika. Z dvoch hlavných rizikových faktorov – dedičnosť a životospráva – môžeme v súčasnosti ovplyvniť len jeden. Prevenciou je teda dodržiavanie zásad zdravého životného štýlu.
- ak sa vysokú koncentráciu cholesterolu v krvi nepodarí znížiť zmenou životosprávy a pohybovou aktivitou alebo hladina „zlého“ cholesterolu je vysoká, odborník predpíše liečbu liekmi. Do farmakologickej liečby patria statíny, fibráty, inhibítory vstrebávania cholesterolu (lieky brániace vstrebávaniu cholesterolu) a biologická liečba. Keď pacient dosiahne určitú hladinu zlého LDL – cholesterolu, konkrétne viac než 3 až 4 mmol/l v závislosti od rizikového profilu, mal by sa podľa medzinárodných odporúčaní liečiť. V prípade rizikových pacientov, ako sú hypertonici, diabetici alebo tí, ktorí majú v rodinnej anamnéze prekonanú kardiovaskulárnu príhodu, by sa malo začať s liečbou už pri nižších hodnotách. Rovnako sa odporúča začať s liečbou čím skôr, aby sa dosiahli cieľové hladiny, ktoré sú pre rizikových a nerizikových pacientov rôzne.
Čo znižuje úspech liečby
Absencia znalostí o ochorení
- Nezrozumiteľnosť informácií
- Nedôvera v dôkazy o rizikách ochorenia
- Nedôvera v dôkazy o účinnosti terapie
- Zložitosť odporučení
- Nepohodlie spojené s dôslednou liečbou
Čo spôsobuje, že pacient málo spolupracuje pri liečbe:
- nedorozumenie v súvislosti s účinnosťou liečby
- zabúdanie
- nereálne očakávania od liečby
- ťažko zvládnuteľné, zložité dávkovanie
- depresia, únava, vyčerpanie
- nízka podpora rodiny a okolia
- nedodržiavanie ďalších terapeutických opatrení
Čo je adherencia?
Adherencia odráža postoj pacienta k svojmu zdravotnému stavu a dodržiavaniu odporúčaní zo strany lekárov. Zahŕňa tri zložky: akceptáciu, compliance a perzistenciu. Z hľadiska lekára najdôležitejšia možnosť na zlepšenie adherencie spočíva v snahe o motiváciu chorého s náležitým poučením o dôsledkoch nedodržiavania odporúčaní.
Čo ovplyvňuje adherenciu?
Z hľadiska pacienta: mladý vek, sociálna izolácia, odmietanie ochorenia, psychiatrické ochorenie, mužské pohlavie, nízka úroveň vzdelania, nedostatočná informovanosť o ochorení, vynechávanie plánovaných vyšetrení, nedostatočné zapojenie sa do liečby
Z hľadiska vzájomného kontaktu lekár-pacient: nedostatočná komunikácia lekár – pacient – lekárnik, nedostatok informácií, nedostatok času, dlhá čakacia doba
Z hľadiska užívania liekov: komplexnosť dávkovacej schémy, dlhodobosť liečby, prehliadanie a neriešenie vedľajších účinkov, cena terapie
Ako môže lekár prispieť k zvýšeniu spolupráce pacienta?
- Poučiť pacienta o charaktere ochorenia a význame liečby
- Informovať pacienta o možnostiach liečby a nežiaducich účinkoch
- Vysvetliť reálne ciele liečby
- Zapojiť pacienta do terapeutického procesu
- Zvoliť vhodnú frekvenciu dávkovania zložitosť terapeutického režimu
- Zapojiť rodinných príslušníkov pacienta
- Informovať pacienta o výsledkoch liečby
- Sledovať bezpečnosť a znášanlivosť liečby
- Sledovať vývoj preferencií pacienta a samotnú adherenciu
- Okrem vzťahu lekár – pacient prispieva k zvýšeniu adherencie aj profesionálna skúsenosť a intuícia, ktoré by mali zdravotníci tiež využívať. Z konkrétnych prostriedkov sú to komunikačné pomôcky, ako sú informačné letáky a efektívne komunikačné techniky.
Šumy a prekážky v komunikácii lekár – pacient
Zo strany lekára: používanie prílišného množstva odborných výrazov, „zahltenie“ pacienta informáciami, rýchla reč, málo praktických príkladov, zlá forma podania informácií vzhľadom na vzdelanie, zamestnanie, aktuálny psychický a fyzický stav pacienta, príliš veľa negatívnych informácií, pacient nevie, aký je plán spolupráce a čo od neho lekár očakáva.
Zo strany pacienta: neštandardná situácia, obavy, úzkosť až strach, vplyv prostredia zdravotníckeho zariadenia, neporozumenie, zúžené myslenie, stres, rešpekt pred lekárom, nesmelosť pri dopytovaní, obavy pýtať sa, ak nerozumie, priveľa informácií, neochota meniť svoje návyky.
Haló efekt lekár – pacient – lekár: tendencia posudzovať partnera v komunikácii podľa toho, ako vyzerá, aký robí prvý dojem (až desaťkrát väčšiu dôležitosť pripisujeme prvému dojmu) než čo hovorí lekár alebo pacient a ako sa správa.
Ako môže pacient prispieť k efektívnejšej komunikácii a tým k lepším výsledkom liečby svojho ochorenia:
- mať jasný dôvod návštevy ambulancie lekára
- vedieť jednoducho opísať svoj zdravotný problém
- ak má názor na príčinu ťažkostí, povedať ho lekárovi
- hovoriť o svojich predstavách o zlepšení, pýtať sa na možnosti liečby
- objasniť, ako riešil problém doteraz
Ako opísať zdravotný problém: stručne, odhadnúť intenzitu – silu príznakov, lokalizovať problém – miesto na tele, opísať priebeh počas dňa, týždňa a trvanie príznaku, uviesť súvisiace okolnosti (vyvolávajúce, udržiavacie, zvyšujúce a znižujúce výskyt a intenzitu príznakov), mať so sebou nálezy od iných odborníkov a posledné nálezy viažuce sa k ochoreniu, mať zoznam užívaných liekov, výsledky predchádzajúcej liečby, stravovacie záznamy, záznamy pohybovej aktivity a podobne.