Pod pojmom selfmonitoring (sebakontrola) teda rozumieme v užšom slova zmysle kontrolovanie glykémií. Pacient si pomocou glukomera stanovuje hladiny cukru nalačno a po jedle v priebehu dňa a noci.
Množstvo klinických štúdií dokázalo, že intenzívna a dôsledná kontrola hladiny glykémie prináša úspešnejšiu liečbu cukrovky, zlepšenie kvality života diabetikov a podstatné zníženie výskytu komplikácií cukrovky alebo spomalenie rozvoja ochorenia. Skúsenosti z diabetologických ambulancií ukazujú, že ak diabetik pozná svoju aktuálnu glykémiu, pomáha mu to dodržiavať diétne opatrenia a zásady životosprávy. Pacient môže aktívne ovplyvňovať svoje glykémie v bežnom živote, ale aj počas „zvláštnych“ situácií ako sú ochorenia spojené s teplotami či hnačkami, pri hyperglykémii aj hypoglykémii.
VIDEO: Diabetes je najčastejšou príčinou amputácií vôbec. MUDr. Tibor Balázs, intervenčný rádiológ a primár endovaskulárneho programu kliniky CINRE v Bratislave hovorí pre TV Pravda o tzv. revaskularizačnej liečbe, prostredníctvom ktorej je možné zabrániť zbytočným amputáciám končatín.
Vďaka sebakontrole sa dokáže prispôsobiť aj pri výrazných zmenách denného režimu ako sú cestovanie, dovolenky, sviatky, pri vyššej alebo neobvyklej fyzickej aktivite. Početnosť a načasovanie kontrol glykémií je veľmi individuálne. Nestačí však svoje hodnoty len zaznamenávať a zhromažďovať. Pacient vybavený glukometrom by mal vedieť aj správne tieto dáta vyhodnotiť. Napríklad ak je vysoká alebo nízka glykémia, mal by to vedieť dať do súvisu s tým či jedol veľa alebo málo, či sa hýbal dostatočne, alebo nie, či si má upraviť dávku inzulínu či liekov, prípadne si ku glykémii zapísať poznámku a následne ju prediskutovať so svojím diabetológom.
Aby pacient dokázal úspešne robiť selfmonitoring, musí úzko spolupracovať so svojím lekárom. Nutná je kvalitná edukácia aj technická inštruktáž, ktorá sa bežne robí v diabetologických ambulanciách. Pacient musí vedieť, ako pri selfmonitoringu postupovať a ako s nameranými výsledkami narábať v jeho bežnom dennom fungovaní. Pravidelné kontrolovanie glykémií aj diabetológovi pomáha lepšie rozhodnúť o úpravách liečebného režimu a takzvane „ušiť pacientovi liečbu na mieru“. Dobré výsledky glykémií potom motivujú pacienta pri ďalšej spoluúčasti na liečbe a dodržiavaní zásad správneho životného štýlu. len menšina pacientov však selfmonitoring zvláda predpisovo. Dôvodom nie je len neochota a neznalosť pacientov, ale aj nepohodlie pri odbere vzorky krvi, či manipulácie s glukometrom.
V súčasnosti sa preto výrobcovia snažia nielen o čo najvyššiu presnosť merania, ale aj o čo najvyšší komfort pre pacienta. K dispozícii veľké množstvo kvalitných glukometrov, každý z nich má svoje špecifické testovacie prúžky. Pre úspešnosť selfmonitoringu glykémií je nutná kvalitná medicínska a technická edukácia pacienta (pacient musí vedieť ako, čo a kedy robiť), ktorá sa bežne vykonáva v diabetologických ambulanciách. Aj selfmonitoring má svoje limity. Pacient si napríklad kontroluje glykémiu v rovnakých denných dobách, čím môžu uniknúť problematické časové úseky. Selfmonitoring sa samozrejme nedá robiť v zamestnaní, počas športovania či v spánku. Táto metóda „samokontroly“ nie je vhodná ani pre nespolupracujúcich pacientov , starých ľudí alebo ľudí s duševnými ochoreniami či mentálnym postihnutím.
Vzdelávanie diabetikov si vyžaduje špecifické podmienky
Dostatok času. Pri vzdelávaní sa témy opakujú, lekár opakovane vysvetľuje a vracia sa k problémom pacienta. Edukovať s plnou čakárňou za chrbtom sa nedá. Edukácia by sa preto správne mala sústrediť do špeciálnych ordinačných hodín, čo však v podmienkach našich ambulancií nie je ľahké.
Vzájomný dialóg. Lekár si overuje, čo pacient už vie, vracia sa k témam, ktoré ovláda horšie, pacient kladie doplňujúce otázky, uisťuje sa, či rozumel správne.
Poznanie osobnosti pacienta. Aby lekár mohol úspešne edukovať pacienta, musí vedieť, či svojmu ochoreniu prikladá dostatočný význam a ako je motivovaný. Mal by vedieť odhadnúť, s akou dôslednosťou pacient bude dodržiavať jeho odporúčania a čo by ho povzbudilo k väčšej aktivite.
Spolupráca s rodinou pacienta. Lekár, pacient a jeho rodina tvoria partnerský trojuholník. Ak funguje, aj liečba je úspešná. Ak jedna strana zlyháva, negatívne to ovplyvňuje výsledok snaženia ďalších dvoch strán.
Vhodné pomôcky, edukačné materiály. Dobrá edukácia musí byť názorná, pre ľahšie zapamätanie si potrebných informácií a osvojenie správnych návykov.
Mýty a polopravdy
Mýtus: Cukrovka je bežná a nie je to vážne ochorenie. Dá sa s ňou žiť mnoho rokov aj bez liečby.
Fakt: V skutočnosti má cukrovka na svedomí viac úmrtí ako rakovina prsníka a AIDS dohromady. Nazýva sa aj „tichý zabijak“, lebo výrazne zvyšuje riziko mnohých ďalších závažných ochorení. Asi polovica pacientov má už pri prvom diagnostikovaní cukrovky 2. typu srdcovo-cievne komplikácie. Celková predpokladaná dĺžka života je u diabetikov skrátená o štvrtinu, v skupine 40– až 60-ročných môže dokonca klesnúť až o 30 až 40 %. Je jednou z najčastejších príčin slepoty, rovnako ako nedostatočnosti a zlyhania obličiek. Zároveň je najčastejšou príčinou netraumatických amputácií nôh. Čím skôr sa pacient začne liečiť, tým vyššie sú jeho šance, že dokáže týmto nepríjemným komplikáciám predísť alebo aspoň oddialiť ich vývoj, preto liečbu cukrovky rozhodne netreba odkladať.
Mýtus: Cukrovku dostane iba ten, kto je veľa sladkostí.
Fakt: Cukrovka môže postihnúť kohokoľvek. Zvýšený príjem glukózy a nezdravých potravín však riziko významne zvyšuje. Preťažuje nároky na sekréciu inzulínu, prispieva k poklesu citlivosti na inzulín, vedie k obezite a u predisponovaných osôb vyvoláva, resp. urýchľuje začiatok ochorenia.
Mýtus: Deti môžu z cukrovky vyrásť.
Fakt: Deti a mladistvých postihuje diabetes mellitus 1. typu, ktorého príčinou je poškodenie špecifických B-buniek v pankrease, ktoré produkujú inzulín. Po deštrukcii už nie je možné, aby sa B-bunky obnovili alebo doplnili, a preto je diabetes mellitus 1. typu celoživotné ochorenie.
Mýtus: Cukrovka môže byť v niektorých prípadoch nákazlivá.
Fakt: Cukrovka nie je nákazlivá. Vzniká súhrou genetických predpokladov (genetickej predispozície) a faktorov prostredia, najmä nesprávneho a nezdravého životného štýlu.
Mýtus: Ľudia s cukrovkou nemôžu jesť takmer žiadnu normálnu stravu.
Fakt: Práve naopak. Pre ľudí s cukrovkou je základnou požiadavkou racionálna, energeticky vyvážená strava, kde zdrojom jednotlivých živín sú zdravé potraviny. Pravidlá racionálneho stravovania, ktoré musia dodržiavať pacienti s cukrovkou, sa rovnako odporúčajú aj zdravým ľuďom ako prevencia civilizačných chorôb, medzi ktoré okrem cukrovky patria aj srdcovo-cievne a nádorové ochorenia.
Mýtus: Ovocie obsahuje veľa cukru, a preto by ho diabetici nemali jesť.
Fakt: Ovocie patrí medzi zdravé potraviny. Obsahuje vlákninu, množstvo vitamínov a minerálov. Obsahuje aj cukry – karbohydráty, ktoré sú súčasťou zdravého jedálnička. To, aké ovocie jesť a ako často, poradí pacientovi jeho lekár alebo diétna sestra.
Mýtus: Užívanie inzulínu môže cukrovku skomplikovať a urýchliť.
Fakt: Inzulín je prírodný hormón. Keďže pre diabetikov je charakteristický jeho absolútny alebo relatívny nedostatok, liečbu inzulínom je potrebné považovať za substitučnú liečbu – teda takú, ktorá dopĺňa chýbajúcu. Liečba inzulínom je teda prirodzenou liečbou, okrem glykémie sa podieľa aj na správnom metabolizme tukov, bielkovín, minerálov, správnom fungovaní ciev a pod. Cieľom liečby inzulínom je predchádzať komplikáciám diabetu a spomaliť jeho progresiu.