Aj plastová figurína môže dostať infarkt

"Prepáčte mám ruky od umelej krvi. Nešlo to rýchlo umyť, vyzerám ako masový vrah," povie na úvod doc. RNDr. Pavol Vitovič, PhD., vedúci Ústavu simulačného a virtuálneho medicínskeho vzdelávania na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

23.11.2019 06:00
Pavol Vitovič Foto:
Pavol Vitovič, vedúci Ústavu simulačného a virtuálneho medicínskeho vzdelávania na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
debata

Ústav sa nachádza v budove, kde kedysi sídlilo „súdne lekárstvo“, inými slovami, robili sa tu pitvy. „V miestnosti, kde sedíme, sa kedysi varili kosti,“ dodá s úsmevom. Už názov ústavu napovedá, že medici sem chodia trénovať rôzne lekárske úkony. Možno tu zaviesť infúziu, intubovať, odrodiť rodičku či vyskúšať sono. V rámci simulácie na rôznych trenažéroch.

Ako odpovedáte na otázku, čo je vaša profesia?

Ja som vzdelaním fyzik. A som vedúci ústavu na lekárskej fakulte.

Tak to znie vzhľadom na to, čo tu robíte, naozaj nudne.

Nie som lekár, vyštudoval som fakultu matematiky, fyziky a informatiky. Prednášam síce aj študentom, ale nie medikom. Ako pedagóg pôsobím na čiastočný úväzok na pôde matematicko-fyzikálnej fakulty. Na čele tohto ústavu je mojou úlohou predovšetkým písať projekty, zháňať finančné prostriedky a organizovať chod ústavu. Simulácie na trenažéroch s medikmi robia výlučne ich pedagógovia – lekári. A verím, že príde čas, keď sa sem aj lekári a odborníci budú chodiť učiť, robiť predoperačné plánovanie na počítači a tlačiť na 3D tlačiarni potrebné pomôcky, napríklad časti tela.

Tu sa rôzne lekárske úkony vykonávajú na simulátoroch a trenažéroch. Inými slovami, na plastových figurínach alebo ich torzách. Pôsobí to veľmi reálne. Vy ako pragmatický fyzik ste na tom ako? Znesiete všetko?

Okrem operácie oka znesiem pohľad na hocičo. Ale akýmkoľvek nástrojom do oka, to nie! Ale zdôrazňujem, my sme tu len technická podpora pre výučbu teoretických a klinických predmetov. Pedagógom je vždy lekár.

Video
V Ústave simulačného a virtuálneho medicínskeho vzdelávania na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave možno zaviesť infúziu, odobrať krv, intubovať, odrodiť rodičku či urobiť ultrazvuk.

Koľko máte simulátorov a trenažérov?

Vlastníme šesť veľkých simulátorov, to znamená komplexných programovateľných figurín vo veľkosti ľudského tela, ktoré sa správajú ako človek. To znamená dýchajú, môžu sa hýbať, krvácajú, močia, rozprávajú. Vďaka počítaču si na nich vieme nastaviť a naprogramovať rôzne patológie. Napríklad nastavíme, že tri chlopne na pacientovom srdci pracujú normálne, ale na jednu dáme šelest. Máme tu napríklad pôrodnú figurínu Victoriu, do ktorej sa vloží dieťa a dá sa nastaviť celá škála scenárov, ako pôrod prebehne. Nastavíte dĺžku pôrodu, ako sa dieťa v ktorom momente otočí, kedy vytečie krv, kedy sa porodí placenta. Vieme nastaviť aj situáciu, že žena má preeklampsiu, dieťa uložené koncom panvovým a podobne. Na pacientskom monitore, ktorý je súčasťou simulátora, vidíte reálne vitálne krivky, máme tu reálne prístroje, ktorými je možné defibrilovať, vieme intubovať, naložiť EKG a podobne. Študenti chodia v skupinách a učia sa pod dohľadom svojho pedagóga. Urobíš chybu? Nevadí. Vieme to zopakovať. Máme tu aj rôzne trenažéry, čo sú torzá tiel, na ktorých sa trénuje nejaký konkrétny úkon. Napríklad ruky, ktoré naplníme umelou krvou a študenti sa učia odoberať krv. Práve na jednej moje spolupracovníčky vymieňajú kožu. Už bola veľmi dopichaná od ihiel.

Rodička Viktória… Dávate im aj mená?

To nie, až takýto osobný vzťah ku nim nemáme. Victoria je obchodný názov.

Koľko takéto programovateľné figuríny stoja?

To sú často šesťciferné sumy. Najdrahší ultrazvukový simulátor stál 188-tisíc eur. Spomínaná Victoria stála 70-tisíc, simulátor novorodenca 28-tisíc. Máme ich od troch firiem, jedna je nórska, dve americké. Ale v tomto sú veľmi dobrí aj Japonci. To, čo je drahé, nie je ani technika, ale to know-how. Zoberte si ultrazvukový simulátor. Ten sonograf, na ktorom laik vidí iba päťdesiat odtieňov sivej, dokáže úžasné veci. Ak si chceme pozrieť iba echo srdca, dokážeme na ňom vypnúť pľúca. Aby nás na obraze nerušili, vieme „vypnúť kosti“, ktoré sa na obraze zjavujú ako biela farba, lebo neprepúšťajú fyzikálne vlnenie. Prepneme na doppler, ktorý nám ukáže, ako tečie krv, červená smerom k sonde, modrá od nej. Skontrolujeme jednotlivé chlopne, dokážeme na nich simulovať rôzne chyby. Alebo pečeň. Nastavím, že chcem vidieť steatózu (stukovatenie) pečene. Hemangióm v pečeni. Máme tu viac ako sto rôznych patológií, ktoré sme v rámci počítačového programu kúpili. Medici nemajú hocikedy možnosť vidieť ultrazvuk pacienta napríklad s cirhózou pečene. Ale na tomto simulátore áno. K ultrazvuku máme abdominálnu (brušnú) a echokardiografickú sondu. A tak by sa dalo pokračovať.

Máte niektorý z tých simulátorov najradšej?

Takto to nevnímam. Nevytváram si k nim vzťah. Toto je moja práca a teším sa, že tu máme aj absolútnu technickú špičku vo svete simulácie. Investícia do vzdelania je najdôležitejšia investícia do našej budúcnosti. A toto je najnovší trend výučby. Aj pilot najprv lieta a trénuje na trenažéri, aj armáda využíva simulácie. A ak sa medik pomýli na simulátore, je to vždy lepšie, ako keby to bolo na živom pacientovi.

doc. RNDr. Pavol Vitovič, PhD.

Vyštudoval na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Habilitoval (dosiahol akademickú hodnosť docenta) v roku 2015. Niekoľko rokov pôsobil v oblasti vedy a výskumu v zahraničí, má taktiež skúsenosti z oblasti zdravotníctva v Slovenskej republike. V roku 2013 spoluzakladal Ústav simulačného a virtuálneho medicínskeho vzdelávania na LF UK a odvtedy stojí na jeho čele. Vo voľnom čase sa venuje tancu, knihám, turistike a cestovaniu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #MUDr. Pavol Vitovič