,,To je neskutočné, čo všetko zažívate,“ hovorievajú im ľudia. "O tom by ste mali napísať knihu.“ A tak ju napísali. Ponúkame vám jeden z jej príbehov. Viac na www.prvapomocvpraxi.sk.
"Ahojte, ja som Vilo,“ predstavuje sa nový doktor, ktorý dnes slúži prvýkrát. "Dúfam, že dnes bude pokoj, taká štandardná služba.“
Všetci by sme boli radi, ale keďže je piatok večer a leto, v kostiach cítim katastrofu. Po pár výjazdoch do polnoci sme mali chvíľku pokoja a medzi nami prebiehala debata, prečo u nás lekár nováčik začína slúžiť. Vraj ho zlákali. Je tak trochu akčný typ, ktorý potrebuje občas adrenalín. Rozprávali sme sa do skorých ranných hodín a vtom zvoní telefón, v ktorom nám hlásili búračku a my okamžite vyrážame.
"Urobíme toto a toto,“ vyratúva doktor. "Doktore, kľud, uvidíme na mieste a zariadime sa podľa situácie,“ vravím pokojným hlasom. "Dúfam, že mi pomôžete,“ hovorí potichu. "Pomohli sme iným, pomôžeme aj tebe,“ vraví kolega, "sme predsa jeden tím“.
Po príchode na miesto vidím prevrátené auto v poli, z ktorého sa ozýva nárek a široko-ďaleko nič, len jeden starý strom, pri ktorom stoja ľudia. Okamžite vystupujeme a utekáme pozrieť situáciu, sanitku máme pár metrov od nás. Je tam tma, len naše majáky sa v nej odrážajú.
"Auuu,“ počujem hlas v aute, ktoré je prevrátené na strechu a vidím, že na zadnom sedadle sedí, vlastne skôr leží dievča.
"Čo ťa bolí?“ pýtam sa. "Nohy!“ odpovedá, a tak sa zameriam na ne. Obe sú zlomené, pod rukami cítim krv. Chytám dievča pod pazuchy.
"Svetlo!“ kričím na kolegu, ktorý mi na ňu svieti. Z kufra vyberám nožnice, strihám rifle, zastavujem krvácanie a mojim očiam neunikajú otvorené rany a zlomeniny. "Dlahy!“ volám na kolegu a ten mi rýchlo pomáha.
"Ako si na tom, doktore?“ pýtam sa doktora, ktorý kontroluje pasažierku vpredu.
"Dievča je mŕtve,“ odpovedá.
Dievča sedí za volantom v bielych šatách, nohy má na pedáloch, hlava na spolujazdcovom sedadle, bezpečnostný pás nemá, v ústach má kopec krvi, zjavne sa ňou udusila. Je zakliesnená, budú ju musieť vystrihnúť hasiči a ostatní z posádky auta stoja vonku. Z auta vyšli po svojich a zavolali záchranku.
"Kto vládze chodiť, poďte ku sanitke,“ hovorím a ľudia sa pohli. Zranené dievča sme naložili na ležadlo a dali do sanitky. Majú pomliaždeniny, drobné rany, narazený hrudník, zlomené zápästie, odreniny, čo je celkom v pohode, ale musíme volať druhú sanitku, pretože štyroch neodvezieme.
"A čo sa stalo?“ snažím sa zistiť. Rozhovoril sa chlapec vedľa mňa v značnej "náladičke“.
"Išli sme z diskotéky, však to sú len dve dediny, všetci sme pili a nie málo. Vedeli sme, že bude veselo, tak sme zavolali aj Karolínu, ktorá nepije. Bola jediná triezva, prišla k babke na prázdniny na dva týždne. Babka ju nechcela pustiť, ale uprosili sme ju. Po ceste domov sme ju podpichovali, aby išla rýchlejšie, nechcela, ale nakoniec povolila a rozbehla sa. Do zákruty, ktorá vynáša, išla príliš rýchlo, nepoznala to tu a vyleteli sme. Bol tam strom, jediný široko-ďaleko a predsa sme ho trafili… Na viac si nepamätám. Prebrali sme sa neskôr. Hneď, ako som vyšiel z auta, zavolal som sanitku. Okrem dievčat sme vyšli von všetci. Mária nemohla, lebo mala zlomené nohy,“ dohovoril a zosmutnel.
"A čo Karolína, na tú ste zabudli?“ pýtam sa.
"Nejako sa každý staral sám o seba a potom ste tu už boli,“ dodal.
Prichádza druhá sanitka, delíme si pacientov. Máme dvoch, to dievča so zlomenými nohami a chlapca, čo rozprával.
Chlapec sa otáča k dievčaťu a vraví: "Vieš, že Kaja by dnes mala dvadsať? Hovorila mi to pred jazdou a som zvedavý, ako to povieme jej babke, ona to bude musieť zavolať jej rodičom.“ Zamyslel som sa.
Bol to mladý život, jediná triezva, zomrela v deň svojich narodenín. Tak zbytočne. Odvtedy na tom strome vídam veniec. Vždy si na ňu spomeniem, keď idem okolo. Mnohí nevedia, prečo je tam, no ja áno. Niektorí mi odprisahali, že od toho dňa tam v noci stojí dievča v bielych šatách.