Leonid Rogozov bol v roku 1961 jediným lekárom na sovietskej polárnej stanici Novolazarevská v Antarktíde. Neveľká skupina pozostávala z trinástich členov vedeckého tímu a doktor Rogozov prerušil formálny chirurgický tréning a pridal sa k nim ako zdravotník. V apríli 1961 bola stanica pre zlé počasie odrezaná od zvyšku sveta a práve vtedy začal mať mladý lekár príznaky akútneho zápalu slepého čreva. Najskôr bol iba malátny, ale čoskoro dostal horúčku a pociťoval prudké bolesti v boku. Nevyzeralo to s ním dobre.
"Výskumná stanica sa nachádzala v antarktickom regióne s názvom Zem kráľovnej Maud, ktorý bol pomenovaný po vnučke britskej kráľovnej Viktórie. Odľahlosť tejto oblasti a neznesiteľne mrazivá zima zapríčinili, že niekoľko mesiacov do roka bola úplne odtrhnutá od sveta. Väčšinu času by sa tam človek nedostal ani lietadlom, ani loďou. Vedci, ktorí na stanici pracovali, preto museli byť úplne sebestační,“ píše sa v knižnej publikácii, ktorá je určená už pre čitateľov od 10 rokov veku.
Operovať sa v bruchu sám? Takmer nemožné!
Akútny zápal červovitého prívesku slepého čreva nebýva pri včasnom zákroku nebezpečné ochorenie. Podmienkou prežitia je operácia. Bez nej hrozí zápal pobrušnice a smrť. Slepé črevo je malé, má len okolo desať centimetrov. Zákrok sa odborne nazýva apendektómia a skúsený chirurg ho zvládne ľavou zadnou. Problém bol v tom, že Rogozov sa nachádzal na Antarktíde a najbližší chirurg bol na výskumnej stanici vzdialenej 1500 km. Najrýchlejšie by sa k nemu dostal lietadlom, ale v Zemi kráľovnej Maud už viacero dní zúrila snehová metelica. Leonidovi Rogozovovi ostala jediná možnosť – operovať sa sám. Takmer nemožné!
V štandardných podmienkach sa na takejto operácii zúčastňuje chirurg, jeho asistent, inštrumentárka, anestéziológ a zdravotná sestra. Zákrok sa robí v celkovej anestézii, pretože pacienta je potrebné intubovať a napojiť na umelú ventiláciu. Podávajú sa totiž lieky na relaxáciu svalstva (a aj bránica, s pomocou ktorej dýchame, je sval), aby sa mohol uskutočniť chirurgický výkon v brušnej dutine. Lenže Rogozov sa uspať nemohol, veď operatérom aj operovaným bol on sám!
Schvátený bolesťou nemohol zákrok viac odkladať. Museli mu asistovať kolegovia, ktorí o medicíne nevedeli vôbec nič. Inštrumentárom bol meteorológ, druhým asistentom bol šofér. Ďalší kolegovia sterilizovali a chystali nástroje, rúška, plachty a z miestnosti odniesli nepotrebné veci. Samooperatér sa sterilne obliekol, uložil sa do polosedu a zarúškoval miesto zákroku. Technickým problémom bola viditeľnosť operačného poľa, takže jeden pomocník mu musel držať zrkadlo. V ňom však vidíte všetko naopak! Čoskoro zistil, že obrátený obraz ho skôr mýli, takže pracoval najmä popamäti. Operácia trvala hodinu a 45 minút, čo je asi trikrát dlhšie v porovnaní so štandardnými podmienkami. Lokálnym anestetikom mohol maximálne znecitlivieť jednotlivé vrstvy brušnej steny, ale nesmel užiť lieky, ktoré by otupili jeho pozornosť a úsudok.
Podstatné je neprestať rezať
"Nadchádzajúcu hodinu si musel pravidelne robiť krátke prestávky. Dvakrát stratil vedomie. Boli to strašné bolesti. Uvedomoval si, že nech už je akokoľvek slabý a ubolený, podstatné je, aby neprestal rezať. V zrkadle videl, že slepé črevo už začalo praskať a na konci má škaredú dieru, do ktorej by sa mu zmestil palec. Napokon slepé črevo vytiahol a priamo do rany mu okamžite vpichli antibiotiká. Hlboký rez na boku hneď zošil,“ píše sa v knihe. Zotavovať sa začal na štvrtý alebo piaty deň, príznaky zápalu zmizli a teplota postupne klesala. Po týždni sa cítil omnoho lepšie. Dokonca vyhlásil, že je čas vybrať si stehy. Aj to urobil.
V internetovej encyklopédii Wikipédia sa píše, že sovietska propaganda tento prípad využila ako príklad toho, čo všetko zvládne ruský človek. V petrohradskom Múzeu Arktídy a Antarktídy sú vystavené chirurgické nástroje, s pomocou ktorých sa Rogozov operoval. Po návrate z polárnej stanice sa Leonid Rogozov oženil s českou lekárkou Marcelou. Ich synom je ďalší uznávaný lekár Vladislav Rogozov (nar. 1969), ktorý žije v Británii, a dcéra Jelena (nar. 1971) je uznávanou praktickou lekárkou a žije v Ústí nad Labem. "Amputovať si časť priškrtenej končatiny je niečo úplne iné, ako si bez umŕtvenia operovať apendix,“ povedala Jelena neskôr pre české médiá. V knihe Nezničiteľní totiž možno nájsť aj ďalší známy príbeh nadšenca kaňoningu Arona Ralstona, ktorý si musel odrezať vlastnú ruku (film sa volá "127 hodín“.)
"Tento výnimočný príbeh môjho otca ukazuje, že túžba po živote v nás dokáže prebudiť hlboko uloženú silu,“ dodala česká lekárka Jelena.