Lepší bieli snehuliaci ako bieli anjeli. V tomto prípade určite. Nikto nezomrel, nikto nemal príznaky koronavírusu a za celé obdobie otvorenia štátneho karanténneho zariadenia v budove vysokoškolského internátu Družba tam boli štyria pozitívni na COVID-19.
Lenka Slaná prežila ako dobrovoľníčka dva mesiace v karanténnych zariadenich počas „psychomatrixu“ nazývaného „Korona“. „Doma by som nevydržala,“ hovorí. „Chcela som byť užitočná, a tak som sa prihlásila do Dobrovoľnej záchrannej brigády civilnej ochrany. Najprv som pracovala v karanténnom zariadení v bratislavskej Dúbravke, neskôr aj v internáte Družba. Vozili tam repatriantov, ktorých policajti eskortovali z hraníc do štátnej karantény.“
Ako dobrovoľníci, ktorí pracovali len za ubytovanie a stravu, mali na starosti príjem ľudí, starostlivosť o chod zariadenia, upratovanie a dezinfekciu izieb, roznášanie jedál, zber smetí, prepúšťanie negatívnych do domácej karantény. Ak repatrianti zatvorení na izbách niečo potrebovali, volali dobrovoľníkom a tí boli jediným osobným spojením medzi nimi a okolitým svetom.
„V službe bol vždy jeden policajt, jeden vojak, dvaja ľudia z Červeného kríža a my dobrovoľníci,“ hovorí Lenka. „Bol to tréning trpezlivosti i pokory. Vystúpila som zo svojej bubliny, v ktorej sa obyčajne pohybujem v rámci hudobnej brandže, spoznala som ľudí z iných svetov. Zažila som fungovanie v núdzovom stave aj z tej druhej strany.My v muzike tomu hovoríme, že je to niečo ako backstage, pozadie celej korony.“ Hoci ako z iného sveta pôsobili aj oni sami oblečení v ochranných odevoch, s návlekmi na topánky, na rukách dvoje až troje rukavíc, na tvári respirátory a štíty.
Foto: Archív Lenky Slanej
„Niekoľkokrát denne sme sa obliekali, vyzliekali, dezinfikovali a režim sa ešte sprísnil, keď sa na poschodiach ocitli ľudia s pozitívnym testom na COVID-19. V Družbe mali repatrianti vyhradenú budovu od šiesteho poschodia nahor, tretie až piate poschodie bolo voľné a na prvom a druhom bývali zahraniční študenti, ktorých koronakaranténa zastihla na Slovensku,“ vysvetľuje Lenka.
„Mali však vlastný vchod aj výťahy, s nami vôbec neprichádzali do kontaktu. Ubytovanie bolo vysokoškolské, strava však bola fantastická, jedli sme to isté čo repatrianti. Nárazníková zóna hnevu bola štátna hranica, najmä v období, keď sa sľúbila mobilná aplikácia a nebola k dispozícii. Vtedy nám niektorých priviezli vyčerpaných z hranice, kde strávili aj 36 hodín, viacerí boli dokonca takí vystresovaní, že mali zvýšenú teplotu – a nebolo to z koronavírusu. Počas toho víkendu nám postupne v noci priviezli 185 ľudí, prijímali sme ich do piatej, šiestej rána. Spávali sme s vysielačkami. V nedeľu poobede sa konečne sfunkčnila aplikácia v mobiloch, prišlo osem policajtov, ktorí na to boli zaškolení, a postupne sme repatriantov zas prepúšťali do domácej karantény.“
Ešte pred sfunkčnením aplikácie strávili repatrianti v štátnej karanténe obyčajne 6 až 7 dní. „Deň, keď prišli, sa považoval za nultý, na piaty deň im urobili test a jeden-dva dni čakali na jeho výsledok,“ vysvetľuje Lenka Slaná. "Ak boli negatívni, prepúšťali sme ich do domácej karantény. Jeden pán bol pozitívny trikrát za sebou, strávil v štátnej karanténe tri týždne, ten bol u nás najdlhšie. Ťažké to mali aj rodiny s malými deťmi, jedna rodina mala päť malých detí, prišli z Anglicka a pochádzali zo Žehry. V izbách nebola televízia, v budove bola však zadarmo wi-fi. Nikto však nebol aktívne chorý, aj pozitívni na COVID-19 boli bezpríznakoví.
Boli infekční, ale nič ich nebolelo. Samozrejme, ten psychologický moment, keď sa dozviete, že to máte, asi nie je jednoduchý. Na telefóne bol v prípade potreby k dispozícii aj psychológ, ale myslím, že psychológmi sme tam boli najmä my. Mohli sme sa s nimi pozhovárať, keď sme roznášali jedlo, položili sme im ho vždy pred dvere a zaklopali. My navlečení v nepriedušných ochranných oblekoch, v ktorých sa do desiatich minút spotíte ako myš, oni museli mať na ústach rúško. Priniesli sme im aj balíky od príbuzných, alkohol bol však oficiálne zakázaný. No áno, dvakrát robili policajti na izbách poriadky, pretože tam bolo príliš veselo…"
Foto: Archív Lenky Slanej
Stalo sa aj to, že jedného rozboleli zuby, iného seklo v krížoch, „haprovala“ štítna žľaza. Musela prísť špeciálna „coviďácka“ sanitka a dotyčného odviezť na ošetrenie, kde naňho boli pripravení ako na infekčného pacienta.
Snažili sa, aby sa nenakazili. Často boli vyčerpaní. „Mávali sme služby, aj nočné, keď sme prespávali na internáte, mimo toho som sa však pravidelne vracala domov,“ hovorí Lenka. „Čo však musím vyzdvihnúť, boli tam dvaja jezuitskí kňazi Martin Halčák a Peter Buša, ktorí tam strávili kompletne celý mesiac. Aj po tom, čo koncom mája odišli, pretože už sa otvárali kostoly, prišli nás dvakrát navštíviť. Tak sme ich obliekli za bielych snehuliakov a poslali ich za repatriantmi, keďže im to zjavne veľmi chýbalo,“ smeje sa. „Myslím, že práve takýchto dobrovoľníkov treba vyzdvihnúť.“
Smutné je len to, že dobrovoľníkov na záver nikto netestoval, hoci pravdepodobnosť, že by sa niektorý z nich od repatriantov nakazil, bola pri dodržiavaní prísnych hygienických pravidiel minimálna. „Ľudia sa ma pýtali, či sa nebojím. Strach som nikdy nepociťovala, iba rešpekt. Verím, že už nás niečo podobné nečaká,“ dodáva Lenka Slaná.
Povinná štátna karanténa bola zrušená od stredy 10. júna 2020.