„Muži v prostatickom veku močia príliš často (frekventúria), nie vždy vtedy, keď sa im to hodí (urgencia), často v zlom čase (noktúria) a niekedy sa nevedia vymočiť vôbec (retencia). Originálny význam prostatizmus sa v súčasnosti nahradil eufemistickým názvom syndróm dolných močových ciest,“ tvrdí MUDr. Vladimír Baláž, PhD., prednosta II. urologickej kliniky FNsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici.
Počas storočí ľudia dlho zisťovali, čo je to prostata vlastne za orgán a ako ho nazvať. Snažili sa ho liečiť rôznymi tajomnými preparátmi, snažili sa ho prebodnúť, preraziť, prekrájať, páliť a orezávať.
Je prekvapujúce, že v žiadnom medicínskom texte z antiky, Byzancie či islamského obdobia nie je prostata opisovaná ako nepárový orgán a nie je jasne definovaná. Pravdepodobne je to spôsobené tým, že pitvy zvierat, ktoré v tom čase poskytovali vedomosti o anatómii, nemohli dať správnu odpoveď. Psy, mačky, dobytok či kone majú prostatu jasne rozdelenú na dve časti a mäsožravce napríklad nemajú semenné vačky.
Jedným z najznámejších polyhistorov obdobia renesancie v medicíne bol Leonardo da Vinci. Jeho reprodukcie mužskej pohlavnej sústavy sú založené na autopsiách a sú pomerne presné a perfektne umelecky reprodukované. Napriek tomu na žiadnej z nich nie je znázornená prostata.
Prvýkrát prostatu opísal až v roku 1536 Niccolo Massa v diele Anatomiae Libri Introductorius slovami: „Pod hrdlom močového mechúra môžeme pozorovať žľazové teleso, na ktoré sa napájajú semenné cievy.“
V roku 1600 veľký francúzsky anatóm André du Laurens ako prvý nazval orgán veľkosti orecha pod močovým mechúrom termínom PROSTATAE. Dovtedy neexistoval priamy latinský názov tohto orgánu. Pokračoval však v pochybeniach svojich predchodcov a považoval prostatu za párový orgán. Až holandský anatóm Renier De Graaf pochopil, že je to jednoducho jeden špongiovitý útvar.
V roku 1811 publikoval sir Everard Home dielo, v ktorom opísal hypertrofiu (zväčšenie) prostaty tak presne, že po ňom bol nazvaný stredný lalok prostaty – Homov lalok. Prostata a jej možné chorobné komplikácie sa začali exaktne chirurgicky riešiť. Ambroise Paré už v 16. storočí vytvoril špeciálnu dutú sondu na kyretáž prostaty a Hugh H. Young vyvinul v roku 1909 „vyrezávač prostaty“. Lieky sa dostali na rad až neskôr.