Nie je palica ako palica. Za tú, ktorá pomáha nevidiacim a slabozrakým pri orientácii, chráni a zároveň informuje okolie o jednej z charakteristík jej majiteľa, vďačíme pani Guilly d'Herbemontovej. Zomrela v roku 1980. Osobné skúsenosti priviedli túto francúzsku aristokratku k úvahám, ako u nevidiacich znížiť nebezpečenstvo úrazu a tým aj ich závislosť od iných. Inšpiráciou sa jej stali biele palice, ktorými policajti riadili dopravu na parížskych križovatkách. Vyvinula veľké úsilie, aby úrady vo viacerých krajinách uznali bielu palicu ako ochranný znak nevidiacich, za čo získala viacero vyznamenaní. Desaťtisíce nevidiacich po celom svete jej však ďakujú denne. Za samostatnosť a nezávislosť pri pohybe.
Jej dĺžka závisí od používateľa (od rýchlosti jeho pohybu) a váhy použitého materiálu. V našich končinách siaha zväčša po hrudnú kosť, ale napríklad v USA až po bradu či spánky. Okrem temperamentu je pri jej meraní rozhodujúci bezpečnostný aspekt – aby medzi lokalizáciou prekážky a príchodom k nej mal nevidiaci možnosť urobiť ešte jeden-dva kroky, kým stihne spracovať informáciu a vhodne zareagovať. Biela palica nesmie byť ťažká, aby ju človek mohol používať niekoľko hodín denne a nepreťažil si zápästie či ruku, má byť pevná a pružná, aby dobre prenášala hmatové informácie o kvalite povrchu, po ktorom sa pohybuje, a zároveň, aby bez ujmy ustála kolízie s bežnými pouličnými prekážkami, stĺpmi, lavičkami či zastávkami MHD (a najnovšie aj so zle zaparkovanými zelenými kolobežkami značky Bolt – pozn. redakcie). Vývoj ukázal, že väčšine nevidiacich vyhovuje ako spodné zakončenie bielej palice útvar širšieho prierezu než samotná palica. Koncovka však môže mať rôzne tvary, musí byť pevne uchytená, po opotrebovaní ľahko vymeniteľná a vyhotovená z takých materiálov, ktoré umožnia rozoznávať povrchovú štruktúru, a to hmatom, ale aj sluchom. Jej úlohou je zabezpečiť plynulý pohyb. Rúčka si žiada okrem ergonomického tvaru aj príjemný materiál, ktorý sa nešmýka a bude zárukou istého a uvoľneného držania palice pri extrémnych plusových i mínusových teplotách. Väčšina nevidiacich oceňuje, že palica sa dá poskladať, takže sa s ňou pohybujú len tam, kde je to nevyhnutné, naopak, v dôverne známom priestore ju pri chôdzi nepoužijú. Pravdaže, nájdu sa aj takí, ktorí volia bielu palicu, ktorú poskladať nemožno.
Foto: Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska
Prihliadať treba aj na hrúbku bielej palice, polohu jej ťažiska, počítať treba s momentom zotrvačnosti a s estetickou stránkou produktu. A, samozrejme, biela palica musí byť biela. Snehobiela, žiadne odtiene neprichádzajú do úvahy. Je to medzinárodne uznaná vizáž palice pre ľudí so zrakovým postihnutím. Aby bola dobre viditeľná v akýchkoľvek svetelných podmienkach, býva oblepená reflexnými pásmi.
„Chôdza s bielou palicou je výsledkom hodín tréningu na kurzoch priestorovej orientácie a samostatného pohybu, ktorý poskytujú inštruktori Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS). Nevyhnutnou podmienkou efektívnosti týchto kurzov je, aby prebiehali formou jeden na jedného, to znamená jeden inštruktor a jeden klient,“ zdôrazňuje Branislav Mamojka, predseda ÚNSS. „Každý nevidiaci sa musí naučiť vytvárať si predstavu o svojom okolí z informácií, ktorými ho zahŕňajú jeho zmysly. Kreslí si mentálnu mapu kontrolných bodov, smeru a cieľa svojej cesty. Naši inštruktori musia pri výcviku každého jedného klienta zohľadňovať jeho individuálne charakteristiky a schopnosti, napríklad pridružené postihnutie, chronické ochorenia, iné obmedzenia a podobne,“ uzatvára Branislav Mamojka.
Základné techniky pohybu s bielou palicou sa definovali koncom druhej svetovej vojny v jednej z nemocníc pre vojnových veteránov v Amerike a odtiaľ sa postupne rozšírili do celého sveta. Dnes sú, dá sa povedať, akýmsi esperantom. Mexičan či Slovák, každý nevidiaci sa v spleti cestujúcich v železničnej hale učí nájsť správny smer na základe rovnakej techniky práce s bielou palicou, každý k nej pridáva zvuky krokov a tašiek na kolieskach, odrazy zvuku palice od podlahy a zníženého stropu, vôňu pekárne, kaviarne, prievan z podchodu, každý bielou palicou a nášľapom poľahky identifikuje vodiacu líniu a dá sa ňou viesť.
Dopravné bariéry z hľadiska ľudí so zrakovým postihnutím sú doménou dopravnej polície, ktorá na Dni bielej palice participuje od jej samého začiatku, t. j. už jedenásty rok. Vždy v polovici októbra sú jej uniformy súčasťou tímov, ktoré na vybraných priechodoch po celom Slovensku upozorňujú vodičov na biele palice v doprave. Vďaka tejto spolupráci už motoristov neprekvapí, keď človek, ktorý prišiel k priechodu pre chodcov zdanlivo bez ťažkostí, odrazu z kabelky či kabáta vytiahne bielu palicu a rovnako ako nevidiaci signalizuje, že chce prejsť na druhú stranu vozovky. Už vedia, že ide o človeka, ktorý má zachované len zvyšky zraku, ktoré sú v určitých situáciách nespoľahlivé a kvôli vlastnej bezpečnosti používa signalizačnú bielu palicu. Vďaka tejto spolupráci sa široká verejnosť oboznamuje s tým, čo je to vodiaca línia, čo signálny a čo varovný pás a čo spôsobí, ak si na nich niečo odložíte. Aj keď len na chvíľku.
Foto: Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska
„Apelujeme touto cestou na všetkých, aby boli voči ľuďom s bielou palicou nanajvýš ohľaduplní. Zvlášť sa prihovárame tým, ktorí parkujú svoje vozidlá na vodiacich líniách, varovných a signálnych pásoch, prípadne na ne umiestňujú reklamné pútače. Pri kontrolách sa opierame o zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Podľa neho totiž cestný správny orgán alebo obec môže uložiť pokutu až do výšky 33 198 eur tomu, kto bez povolenia cestného správneho orgánu alebo v rozpore s vydaným povolením zamení, pozmení, premiestni, odstráni, umiestni alebo zakryje dopravnú značku alebo iné zariadenie, ktoré je súčasťou pozemnej komunikácie,“ zdôrazňuje PhDr. Peter Pleva, vedúci oddelenia komunikácie a prevencie Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislavy.