0

Psychiatrička: Demencia pre mnohých znamená stratu dôstojnosti

, 02.11.2020 06:00
dôchodkyňa, invalidný vozík, sestrička,...
Veľakrát sa pacienti pre pocit hanby, pretože si uvedený „hendikep“ často uvedomujú, utiahnu do seba a bránia sa rozprávaniu. Autor:

Aj dnes, keď veda pokročila a dokáže Alzheimerovu chorobu diagnostikovať v ranom štádiu, sa často prezentuje ako strašiak, hanba, koniec života.

„To je často dôvod, prečo sa tohto ochorenia ľudia obávajú, a ak sa objavia problémy s pamäťou, snažia sa o to, aby tieto prejavy nikto nespozoroval. Zdráhajú sa vyhľadať pomoc a čeliť tejto diagnóze, pretože je s ňou spojená stigma. A napriek pokroku v liečbe, v prístupe k chorým a rôznym druhom pomoci postoj verejnosti k tejto chorobe a k ľuďom, ktorí ňou trpia, vedie k izolácii chorých, ale aj ich blízkych. Pritom včasná liečba porúch pamäti, zdravý životný štýl, môže znížiť predčasné riziko rozvinutia demencie. Dnes ešte neexistuje žiadny spôsob, ako vyliečiť demenciu, ale je možné spomaliť jej priebeh, nehanbiť sa za jej prejavy, ale liečiť sa spôsobmi, aké dnes máme k dispozícii,“ hovorí psychiatrička Iliana Királyová z bratislavského Centra Memory.

Alzheimerovou chorobou trpia viac ženy ako muži. Prečo je to tak?

Podľa niektorých literárnych prameňov Alzheimerova choroba (Dementia of the Alzheimer’s Type – DAT) postihuje o niečo častejšie ženy ako mužov. V priemere ženy žijú dlhšie ako muži a vek je rizikový faktor.

Výsledky najnovších výskumov však vytvárajú omnoho komplexnejší obraz. Rozdielne dynamiky ochorenia vyplývajú aj z biologických a genetických odlišností medzi mužmi a ženami. Charakteristickým prejavom ochorenia je produkcia škodlivých foriem tau proteínu a amyloidu beta. Tieto bielkoviny sa hromadia v mozgu, vytvárajú v ňom zhluky, spôsobujú odumieranie neurónov a v konečnom dôsledku vyvolajú demenciu.

Toxické bielkoviny sa však v ženskom mozgu šíria rýchlejšie než u mužov. Príčinou sú zrejme lepšie prepojenia, ktoré majú ostatné časti mozgu s oblasťami tvoriacimi tau bielkovinu. Rýchlejšie šírenie bielkoviny tak môže spôsobiť prudší kognitívny úpadok. Odlišný priebeh choroby môže súvisieť aj s rozdielnym metabolizmom glukózy v mozgu žien a mužov. Počas rozvoja ochorenia je metabolizmus u žien rýchlejší než u mužov.

Odlišnosti však vedci našli aj na genetickej úrovni. Existujú pohlavne špecifické gény, ktoré sa spájajú s rizikom alebo odolnosťou voči DAT. Muži a ženy tak majú odlišné rizikové profily.

Je možné túto najčastejšie sa vyskytujúcu demenciu odhaliť včas?

Áno, edukáciou populácie, a to nielen starších občanov, ale i mladej generácie, aby si všímali svojich najbližších, a tým skôr zaregistrovali prvé náznaky možného ochorenia. Ale i z dôvodu, že choroba postihuje aj generáciu okolo 40. roku veku života, ale aj skôr.

V prvom kroku má predovšetkým veľký význam precíznosť a pravidelnosť preventívnych prehliadok, kontrol vekovo rizikovej populácie, teda ľudí okolo 65 rokov života, ale najmä pacientov s genetickou predispozíciou. Väčšina klientov sa do ambulancie psychiatra dostáva na odporúčania všeobecných lekárov, čím by som chcela vyzdvihnúť ich neodmysliteľnú dôležitosť v diagnostickom procese. Často však príde pacient na vyšetrenie z vlastnej iniciatívy, respektíve na podnet príbuzných.

Dôležité je takisto postavenie lekárov všetkých špecializácií, onkológov, kardiológov, urológov, iných odborností, ktorí dispenzarizujú pacientov pre somatické ochorenia, a napriek množstvu vyšetrení a kontrol pacientov, často v prepočte cez 50 až 70 denne, si všimnú, že sa s ich klientom niečo deje a odporučia už špecializované vyšetrenie.

Typickým príznakom je pozvoľná strata motivácie, vôľovej zložky konania, chybne zamieňaná s lenivosťou.

Ďalšou možnosťou, nie veľmi propagovanou v aktuálnom náročnom období, je osveta na miestach, kde je vyššia koncentrácia populácie nad 50 rokov, ako je napríklad univerzita tretieho veku, rôzne kluby, liečebne, s možnosťou sebaotestovania.

Vhodná by bola frekventovanejšia a ľahko dostupná medializácia problematiky, pretože populácia nad 65 rokov narastá, a tým i výskyt DAT a iných typov demencií má stúpajúci trend. Incidencia sa každých päť rokov zdvojnásobuje, takže v populácii nad 85 rokov trpí demenciou už približne každý druhý človek.

Ako sa ochorenie diagnostikuje?

Diagnostika nie je jednoduchá ani jednoznačná. Takzvaná „čistá“ DAT sa vyskytuje menej, než sa všeobecne eviduje, je síce na prvom mieste všetkých demencií, ale na druhom mieste tvorí takisto vysoké percento zmiešaných foriem demencií, najčastejšie v kombinácii s vaskulárnou demenciou, ďalej s frontotemporálnou demenciou, demenciou s Lewyho telieskami, Parkinsonovou chorobou atď. Je to multiodborové ochorenie, preto je nevyhnutná vzájomná spolupráca pri diagnostike.

Cielené prvovyšetrenie prebehne v ordinácii u klinického psychológa, neurológa, psychiatra, formou štandardizovaných testov, rozhovorom, odberom anamnestických údajov, klinickým somatickým vyšetrením, vyšetrením fyziologických funkcií. Ak si to stav pacienta vyžaduje, vyšetrený je logopédom. Nasledujú laboratórne vyšetrenia, iné neinvazívne či invazívne vyšetrovacie techniky ako napr. EEG, odber likvoru, ale aj CT či MR mozgu.

Výsledky vyšetrení sa sledujú priebežne, opakujú sa, kontroluje sa dynamika možných zmien, progresie, sleduje sa korelácia klinických príznakov a výsledkov z uvedených vyšetrení.

Neodmysliteľnou súčasťou je dopĺňanie objektívnych údajov od zainteresovaných osôb, od príbuzných, ošetrujúceho personálu.

Aké sú prejavy ochorenia? Čo by sme si mali na sebe, respektíve našich príbuzných všímať?

V prvej fáze môžu byť medzi jednotlivými pacientmi i vzhľadom na anamnestické údaje, somatickú komorbiditu, premorbídnu osobnosť, sociálne prostredie, určité odlišnosti. Do ambulancie psychiatra môže prísť klient, ktorý na sebe vníma, že si horšie spomenie na mená hercov, názvy kníh, mená osôb, ktoré vídava menej frekventovane, na mená spolužiakov, dávnych kolegov, respektíve častejšie hľadá predmety bežného používania, najčastejšie mobil, okuliare, kľúče.

Odkladanie prvej návštevy psychológa či psychiatra je aj „strach“. Pacient nevníma žiadne subjektívne symptómy, ale v rodine má alebo mal niekoho s diagnostikovanou demenciou. Práve mnohí z týchto klientov sú práve tí, ktorí na vlastnej koži zažívali alebo sa aktuálne starajú o matku, otca alebo iného príbuzného s demenciou. Zabúdanie všeobecne nemusí hneď znamenať demenciu, v čom týchto pacientov podporujeme.

Ak sú už zaznamenané mierne, veku neprimerané odchýlky, hovoríme o tzv. MCI (Mild Cognitive Impairment) – ľahkom kognitívnom deficite, ktorý môže, ale nemusí byť predstupňom samotnej demencie. Ak už hovoríme o DAT, najčastejšie je sprvu postihnutá pamäť, predovšetkým tá krátkodobá. Ľudia si dlho pamätajú staré spomienky, ale býva narušené ukladanie nových informácií.

Známe sa stáva neznámym, blízky sa stáva nepoznaným.

Dlhodobá pamäť spočiatku funguje pomerne dobre, ale postupne degeneruje i tá, čo platí pre všetky typy demencií. Spoločne s narušením pamäti dochádza i k narušeniu poznávania, pozornosti a reči, keď začínajú vypadávať slová, objavuje sa narušenie tvorby viet, pacienti sa vyjadrujú ťažkopádnejšie, potrebujú od svojich blízkych citlivo pomôcť v doplnení myšlienky, vety, slova, v komunikácii.

Veľakrát sa pacienti pre pocit hanby, pretože si uvedený „hendikep“ často uvedomujú, utiahnu do seba a bránia sa rozprávaniu. Tu je namieste porozumenie, empatický prístup. Pri ďalšom progrese komolia slová, až sa môže stať reč úplne nezrozumiteľnou. Postupne dochádza k strate vnímania zmyslu hovoreného či písaného slova, pokynov, otázok. Zhoršenie až úplná strata schopnosti písať, čítať, počítať. „Známe sa stáva neznámym“, „blízky sa stáva nepoznaným“.

Sú vždy prítomné všetky príznaky?

Nie. Niekedy úplne absentujú, inokedy sú závažnejšie, čo súvisí i so samotným vývojom ochorenia. Okrem toho dochádza takisto k vizuálno-priestorovým poruchám, typické je blúdenie, svojvoľné odchody z domu neznámo kam. Bežné, v minulosti pacienta frekventovane absolvované, vychádzky, obľúbené miesta, sa naraz stávajú „neznámou a stresujúcou krajinou“.

Ako nastupuje významnejšia progresia, ľudia sa stávajú závislými od pomoci iných, spočiatku len v usmerňovaní v denných aktivitách, potom aj pri sebaobslužnosti, pri obliekaní, hygiene, stravovaní… Typickým príznakom je pozvoľná strata motivácie, vôľovej zložky konania, chybne zamieňaná s „lenivosťou“.

Takisto môžu, ale nemusia, byť prítomné sprievodné iné psychiatrické symptómy, psychotické príznaky ako bludy, halucinácie, obsedantno–kompulzívne príznaky, depresia, mánia, úzkosť, poruchy správania s negativizmom, resp. s agitovanosťou až agresivitou. Úloha psychiatra je priebežne podchytiť tieto sekundárne príznaky, včas medikáciou zasiahnuť, s cieľom zlepšiť kvalitu života nielen pacienta, ale aj jeho rodinného príslušníka.

Ako by sme mali komunikovať s človekom postihnutým Alzheimerovou chorobou?

Základ je v používaní jednoduchých krátkych viet, bez rušivých vplyvov. Dôležitá je neverbálna komunikácia, keď náš prejavený záujem úsmevom, gestom či priblížením uľahčí porozumenie. Okrem spomenutých „technických“ záležitostí komunikácie je dôležité empatické aktívne počúvanie, neodsudzovanie, akceptovanie hľadiska reality pacienta. Je potrebné mať na mysli, že komunikujeme s dospelým človekom, ktorý má svoju životnú históriu, svoje skúsenosti a zážitky a je citlivý na prejavy zo strany okolia.

Čo pomáha vyrovnať sa so skutočnosťou, že člen rodiny má toto vážne ochorenie?

Pomáha spoznať, že je to ochorenie, ktoré patrí do skupiny duševných ochorení, ale aj účasť na podporných skupinách príbuzných a rodín pacientov s demenciou, a spoznanie, že aj iní ľudia majú podobný problém, a vzdelávanie sa v problematike demencií a akceptovanie stavu príbuzného.

Vedci objavujú stále nové možnosti liečby. Je nádej, že sa bude v blízkej budúcnosti dať liečiť aj Alzheimerova choroba?

Už aj v dnešnej dobe máme k dispozícii liečivá či psychofarmaká pre pacientov s DAT. Významné postavenie medzi liečivami má extrakt z ginkgo biloba, ochraňuje štruktúru nervu, podporuje pamäťové funkcie, teda účinkuje aj ako nootropikum, má antioxidačné účinky, ovplyvňuje cievne zásobenie mozgu.

Farmakologická liečba demencií je symptomatická, cielenú liečbu ešte nepoznáme, nevieme demenciu vyliečiť, ale môžeme neurodegeneratívny proces spomaliť, niektoré mnestické a kognitívne funkcie dokonca zlepšiť. Budúcnosť v liečbe demencií je stále otvorená, ale nádej sa vkladá do aktívnej a pasívnej vakcinácie. Dôležité postavenie vo vede a výskume všetkých ochorení, ale i psychických porúch má novodobý odbor epigenetika.

Môžeme nejakým spôsobom znížiť riziko ochorenia?

Alzheimerova choroba je ochorenie s nie úplne poznanou etiológiou. Zohráva v nej úlohu jednak vrodená dispozícia k neurodegene­ratívnemu procesu v kombinácii s viacerými rizikovými faktormi. Protektívnymi faktormi je dosiahnuté vyššie vzdelanie, aktívny životný štýl, dostatok pohybu, zdravej výživy, sociálnych interakcií, pocit spokojnosti a nízka miera stresu ako v súkromnom, tak i v pracovnom priestore. Pri vyššom vzdelaní má protektívnu schopnosť dosiahnutie vyššej kognitívnej rezervy, ktorá kompenzačnými mechanizmami môže oddialiť klinicky manifestný syndróm demencie.

Primárnou prevenciou je predchádzanie a včasné odhalenie a liečba vysokého tlaku, cukrovky, hyperlipidémie, vyhýbanie sa nadmernej konzumácii alkoholu, fajčeniu, užívaniu benzodiazepínov, klasických hypnotík v nadmerných množstvách neindikovaných lekárom, iným závažným omamným látkam. Sekundárnou prevenciou je udržiavanie už diagnostikovaných kardiovaskulárnych, metabolických porúch pod kontrolou, v kompezovanom sta­ve.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
0 debata debata
Viac na túto tému: #demencia #Alzheimerova choroba