Vypúšťajme paru priebežne, aby nám neodletel "dekel"

, 11.11.2020 06:00
psychológ, psychiater, rozprávanie, terapia,...
"Je možno zopár duševných porúch, ktoré vieme vyriešiť, patria sem krátkodobé, stresom podmienené poruchy, reakcie na udalosti, smrť blízkeho, stratu zamestnania. Človeka len prevedieme istým životným obdobím, a keby sa udalosť nestala, nenavštívil by nás," vraví psychiatrička. Autor:

O tom, ako vplýva pandémia nového koronavírusu na náš duševný stav, nárast akých duševných porúch nastal a ktorí pacienti sú, naopak, viac v pohode, sa zhovárame s psychiatričkou z Bratislavy MUDr. Soňou Belanskou. Ako človek zistí, že je duševne zdravý? Prečo si musíme nájsť nový "systém svetlých bodov"? A aj na tému, či psychiatrické lieky menia osobnosť.

Psychiatri sú vďačnou témou vtipov, hoci žijeme v dobe, keď sa vaša špecializácia stáva čoraz dôležitejšou a ľudia začínajú pociťovať, ako vás je málo. V čom ste iní v porovnaní s inými lekárskymi špecialistami?

Psychiatri by mali byť majstri komunikácie. To ich trochu odlišuje od ostatných medicínskych špecializácií, pretože sú extra trénovaní, aby mali dobré komunikačné zručnosti. Upokojujúca krízová komunikácia, napríklad s človekom, ktorý sa hnevá, nie je jednoduchá. Psychiatri si v rámci psychoterapeu­tických výcvikov cibria empatiu a cizelujú určité osobnostné vlastnosti. Každý psychiater či psychoterapeut má ako pracovný nástroj svoju vlastnú osobnosť. Môžeme síce používať rozhovor, dotazník, pozorovanie, ale hlavné diagnostické aj terapeutické náčinie je práve naša osobnosť. Nemáme prístroje. Sme, respektíve mali by sme byť, trénovaní vo frustračnej tolerancii, dokážeme vydržať oveľa viac komunikačnej alebo medziľudskej nepohody. S niekým, kto práve nie je príjemný, je zlostný, vyrába konflikty.

A vydržíte to aj v privátnej sfére?

To by za seba musel povedať každý sám. Ale podľa mňa je to podobné, ako keď sa naučíte bicyklovať. Môžete sa zúčastniť na súťaži, ale zvládnete to aj v nedeľu za domom.

Rýpem do vás preto, lebo poznám pľúciarov, ktorí fajčia a gastroenterológov, ktorí sú obézni. Potom je ťažké presvedčiť o niečom pacienta, keď človek sám nejde príkladom.

Súhlasím s tým. Na druhej strane – aj lekár je iba človek. Aj gastroenterológ si rád dá zabíjačkové špeciality a psychiater môže mať problémy v osobnom živote, ktoré práve nezvláda. Veľa psychiatrov je napríklad rozvedených, čo je zaujímavé.

Prečo?

Nemám zodpovedanú otázku, či je to tým, že nezvládajú svoje vzťahy a bočia príliš rýchlo, alebo si racionálne uvedomujú, že ostať v nefunkčnom vzťahu je bezperspektívne a treba ho radšej ukončiť. Riešia to asi skôr než ľudia, ktorí ostávajú v zaťažujúcich a nefunkčných vzťahoch príliš dlho.

Vo vašom životopise ma zaujalo, že ste vlastníčkou trénerského certifikátu vo fitnes a v kulturistike. Diplomy máte na stene psychiatrickej ambulancie. To je sympatické.

Vo svojich mladých rokoch na základnej a strednej škole som nemala rada telesnú výchovu. Mala som trochu nadváhu, bola som skôr ten intelektuál ležiaci stále v knihách. Vydala som sa, prišli deti a pribrala som ešte viac. Mám však dvoch synov, ktorí sa venovali rýchlostnej kanoistike, a vo veku 40 rokov chytil šport aj mňa. Ako som ich odprevádzala na tréningy, pochopila som, že aj ja by som so sebou mala začať niečo robiť. Začala som cvičiť vo „fitku“ a mala som šťastie na prísneho trénera mladšieho o 20 rokov, ktorý predo mnou nemal rešpekt. Zobral si ako vážny cieľ, že chcem schudnúť, tak som za desať mesiacov zhodila nadváhu 20 kíl, vypracovala som si postavu, úplne som zmenila životný štýl a v tom období som nepochybne omladla. Zapísala som sa na trénerský kurz, najprv prvý, potom druhý stupeň a urobila som si skúšky na trénera vo fitnes a v kulturistike. Ale moje hlavné zamestnanie je medicína, takže dnes už cvičím iba pre seba.

Spomínate fitnescentrá, ktoré nám okrem iných prevádzok všetky zatvorili. Keď som za vami išla, s vodičom taxíka sme mali rozhovor o tom, že najhorší dosah na psychiku má v týchto sychravých dňoch fakt, že sa človek akoby nemal na čo tešiť. Preňho bolo v minulosti svetlým bodom to, že vždy v zime odletel niekam do tepla. Každý máme systém svetlých bodov, ktoré nám umožňujú zvládnuť tie horšie obdobia medzi nimi. Ten systém sa nám zrútil.

Systém svetlých bodov v živote? Pekné spojenie slov, to budem používať. Musíme sa prispôsobiť na spôsob chameleóna. Ten, aby prežil, raz sa sfarbí nazeleno, raz nažlto a vďaka tomu prežíva. Príroda to tak zariadila aj u ľudí, ale my sme túto prirodzenú schopnosť zatlačili do úzadia. Musíme sa prispôsobiť situácii, aby sme ju prežili, a vytvoriť si systém nových svetlých bodov. Nebude to žúrka v Thajsku ani posilňovanie vo fitnescentre, ale stále nám toho veľa zostalo. Len to musíme objaviť. Poviem príklad jedného môjho pacienta, ktorý bol kuchár a veľký gurmán, mal rád mexickú kuchyňu a ostré chute. Ale gastroenterológ mu to zakázal. Bol z toho veľmi nešťastný. Asi nastal čas, keď budete musieť objaviť čaro francúzskej kuchyne, jej jemné delikatesy a nuansy, poradila som mu v rámci psychoterapie. A naučil sa to. Niečo podobné sa udeje v našom živote. Nový systém svetlých bodov nebude taký bombastický, ale…

Niekto chce ísť do prírody, nech si tam...
Niekto chce ísť do prírody, nech si tam nazbiera materiál na výzdobu sám. Autor: SHUTTERSTOCK

Ale?

Vyzdobme si byt jesennými dekoráciami, svietnikmi, čo sa nám páči. Niekto chce ísť do prírody, nech si tam nazbiera materiál na výzdobu sám. Urobme si domácnosť, kde teraz trávime veľa času, peknú a príjemnú. Doma by sme mali mať dostatočne presvetlené priestory a zdôrazňujem prítomnosť živého svetla, ako je podvečer sviečka. Nie každý má doma kozub. Oranžová je do tohto obdobia vynikajúca, vyžaruje teplú emóciu, navodzuje príjemné naladenie, žltá tiež. To sú farby jesene. Nezačnime nosiť čierne a sivé kabáty, zostaňme verní pastelovým farbám, to tiež prispieva k dobrému naladeniu. Tešme sa na to, že pôjdem do prírody, sám či s blízkymi, nebude to pri mori, ale každý vo svojej dedine či obci. Namiesto svetových pamiatok objavujme malé bežné veci okolo nás. Urobme si čaj, aj to môže byť svetlý bod, snažme sa ho vychutnať, pri tom si môžeme čítať, pozrieť film, vypočuť si hudbu. Tieto malé veci, ktoré sme robili doteraz a brali sme ich ako samozrejmosť, povýšme na svetlé body a vytvorme si z nich nový hodnotový systém. Občas si niečo nové kúpme – oblečenie, knihu, niečo do domácnosti. Aj vďaka tomu sa nám podarí prežiť. Opatrením proti jesennej a koronavírusovej melanchólii je udržiavať sociálny kontakt. Samozrejme, za podmienok, ktoré nám pandémia umožňuje. Ozvať sa aspoň telefonicky či on-line rodine, kamarátom – ako sa majú, čo porábajú. To všetko má ochranný vplyv, lebo človek je tvor sociálny.

To je tá zmena v psychickom nastavení ľudí na jar a teraz. Vôbec sa neobjavila solidarita, už tu nie je tá úzkosť, ale objavuje sa frustrácia, hnev, pocit bezmocnosti. Aj sa toho ako psychiatrička o­bávam

Čo sa zmenilo vo vašej ambulancii od marca 2020? Vidíte nejaký rozdiel?

V tomto smere mám viacero pozorovaní, stále ich len zhromažďujem a nechcem robiť predčasné závery. V kartotéke mám približne 500 zdravotných kariet. Vplyvom prvej vlny pandémie sa mi málo pacientov zhoršilo. Bolo pre mňa prekvapujúce, že keď prišli na kontrolu v máji, v júni, tak mi v 80 % referovali, že si počas prvej vlny oddýchli. Mojimi pacientmi sa totiž stali práve preto, že na nich boli kladené príliš vysoké spoločenské nároky a boli vystavení príliš veľkému pracovnému stresu. To sa utlmilo, keď ľudia ostali doma, nemuseli sa stretávať, sebaprezentovať, byť upravení, spoločensky naladení. Bála som sa nárastu obsedanto-kompulzívnych porúch, to sú napríklad tí chronickí umývači rúk.

Tí sú určite v pohode, stali sme sa nimi predsa všetci.

Ak to odľahčíme, tak vlastne áno. A aby sme sa obe trochu uvoľnili, dodám, že v pohode sú aj pacienti s bludovými poruchami, lebo konečne došlo na ich slová!

To je fakt. Už som na sociálnej sieti čítala status určený „povrchovej populácii“ o tom, ako „prebieha vojna medzi galaktickou konfederáciou a drakoniánskou flotilou v sublunárnom priestore“.

Čo je zaujímavé, toto je novinka, počas mesiacov „uvoľnenia“ sa nahlásilo veľa nových pacientov. Veľmi veľa. Ľudia asi mali problémy aj predtým, len ich odsúvali, tlačili ich pred sebou, a pandémia bola posledná kvapka do pohára. Odštartoval boom úzkostí, depresií, vyhorenia. Ešte neviem, čo urobí táto druhá vlna, vnímam totiž veľké odlišnosti v psychologickom nastavení ľudí v porovnaní s prvou vlnou pandémie. Cítim rozdiel v tom, ako sú ľudia naladení, a uvidíme, čo to prinesie z pohľadu možných diagnóz a zhoršenia stavu.

Vtedy sme sa báli…

Na jar bola vedúca emócia úzkosť. Mali sme tu niečo nové, neznáme a museli sme tomu čeliť bez prípravy. Zaujímavé na tom bolo, že to vyburcovalo prirodzenú ľudskú solidaritu – všetci sme šili rúška, neznámi ľudia starším nosili nákupy, tlieskali sme na balkónoch zdravotníkom. Ale to teraz nie je.

Objavuje sa frustrácia, hnev, pocit bezmocnosti.
Objavuje sa frustrácia, hnev, pocit bezmocnosti. Autor: SHUTTERSTOCK

Teraz prevláda zloba a frustrácia, však?

A to je tá zmena v psychickom nastavení ľudí na jar a teraz. Vôbec sa neobjavila solidarita, už tu nie je tá úzkosť, ale objavuje sa frustrácia, hnev, pocit bezmocnosti. Aj sa toho ako psychiatrička obávam, bola by to téma aj pre sociológov, čo môže takéto všeobecné naladenie spôsobiť v spoločnosti. Keby sme chceli načrtnúť katastrofický scenár, ponúka sa paralela s náladou, aká bola v Nemecku v 30. rokoch, masy naštvaných zúfalých ľudí, ktorí prišli o svoju existenciu. Ak sa tieto negatívne emócie skanalizujú do ulíc, vlna pouličných nepokojov by mohla vyniesť na povrch úplne iné politické špičky. A to nemusí byť vždy len dobré. Preto by malo byť hlavnou úlohou médií a terajších elít, čo sa prihovárajú k ľudom, tlmenie vášní. Chápem, že ide o sledovanosť a čítanosť, že ľudia sa lepšie chytajú negatívnych správ a bombastických titulkov. Mali by sa toho dočasne vzdať a prispieť k upokojeniu vášní v spoločnosti, k rysovaniu vízie, ktorá nebude len negatívna. Táto pandémia sa raz skončí, samozrejme, že sa skončí, ale vysvetľovanie a upokojovanie, to je teraz hlavná úloha.

Môžem sa spýtať na váš profesionálny názor na to, ako komunikuje náš pán premiér?

Mali by existovať nariadenia či odporúčania, ako komunikovať témy koronavírusu, aby nedochádzalo k podporovaniu negatívnych emócií a vášní, ale naopak, k ich upokojeniu. Tie rozhodujúce elity – vláda a permanentný krízový štáb – už dávno mali pozvať do svojich radov odborníkov na duševné zdravie. Tam už dávno mali byť psychológovia, sociológovia, odborníci na krízovú komunikáciu a tzv. mediátori, čiže ľudia, ktorí vedia, ako treba oznamovať negatívne správy a obmedzujúce nariadenia. Náš pán premiér komunikuje s ľuďmi ako rodič s malým dieťaťom. On karhá, nadáva, citovo vydiera. Jeho štýl komunikácie je veľmi emotívny a menej racionálny.

Vidíte ako odborníčka u politikov, celebrít, ľudí „na očiach“… aj duševnú poruchu? Raz mi jedna pani endokrinologička hovorila, že diagnostikovala jednej televíznej moderátorke ochorenie štítnej žľazy – strumu. Cez obrazovku.

Budem sa držať etiky. Takúto diagnostiku nikdy nerobím ani vo svojej hlave, snažím sa tomu vyhnúť. U psychológov a psychiatrov sú ešte viac ako v iných medicínskych odboroch dôležité etické princípy. My pracujeme s osobnosťou každého človeka, čo napríklad chirurg nemusí. Bez vyšetrenia pacienta nemám kompetenciu vyjadriť sa k jeho duševnému stavu. Môžem si klasifikovať jeho správanie, ale je to málo na to, aby som sa vyjadrila k prítomnosti duševného ochorenia.

Je normálne klásť si otázku, či ja som normálna? Niekedy mám pocit, že všetci okolo mňa sa zbláznili, alebo ja som sa zbláznila a ostatní sú možno normálni. Je prirodzené o sebe takto zapochybovať v zmysle Baudelairovho citátu: „Ucítil jsem závan křídel šílenství“?

Klásť otázky sám sebe je vymoženosť a právo ľudskej mysle a chvalabohu, že tu máme priestor, ktorý nemá žiadne hranice. Pýtať sa sám seba môžeme čokoľvek, v tomto sme úplne slobodné bytosti. Tí, čo berú život zodpovedne, občas si kladú aj takú otázku… Ale definícia „normálnosti“ je krehká. Aj norma je záležitosť kultúrno-spoločenskej, vedeckej a etickej dohody a je platná pre všetkých, ale má aj rozmer, v ktorom je individuálna. Pre mňa je normálne mať zdravý životný štýl, trénovať fitnes, pre niekoho to môže byť uletené. Pre niekoho je normálne byť vegetarián a nenormálni sú preňho tí, čo jedia mäso. Takže to nie je ľahké uchopiť. Sú ľudia, ktorí objímajú stromy. Je to normálne? Existuje definícia psychologickej normy, ktorá hovorí, že duševne zdravý človek si reálne uvedomuje sám seba a svoje možnosti, plnohodnotne vytvára a udržiava vzťahy, zastane svoje pracovné, spoločenské, vzťahové roly, má na to dostatok síl, dokáže ich regenerovať stravou, spánkom, prežíva v primeraných situáciách primerané emócie, čiže na radostné reaguje radosťou, na negatívne smútkom. Vtedy ho považujeme za psychicky zdravého. Duševné zdravie teda nie je len neprítomnosť duševnej poruchy.

Mnohí ľudia sa boja predovšetkým prvej návštevy psychiatra. Človek má problém sám so sebou a teraz má prísť za kýmsi cudzím, otvoriť sa mu, porozprávať mu veľmi intímne veci a vytvoriť si k nemu vzťah. Čo by ste takýmto ľuďom poradili?

Návšteva u psychiatra znamená najmä rozhovor. Sme asi jediní špecialisti, ktorí nepoužívajú nijaké predmety ako vyšetrovacie nástroje, do nikoho nič nestrkáme, nepicháme, nikam nenakúkame… Iba ak do duše. Sme pripravení počúvať, pochopiť, predostrieť návrhy možných riešení, spolu s pacientom hľadať to optimálne z nich – ktoré sa ďalej môže konkretizovať aj s pomocou liekov, psychoterapie. Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, obyčajne veľmi trpia. Potrebujú vidieť akési svetlo na konci tunela, niekoho, kto ich vypočuje a bude s nimi hľadať riešenie, čo by sa dalo v živote urobiť. Netreba sa toho báť, je to len rozhovor. Ak je to pre nich podpora, je dobré, ak prídu s niekým. S niekým, komu na nich záleží.

Stáva sa, že už počas prvej návštevy predpisujete lieky? Takzvaný „syntetický optimizmus“, ako niekto okomentoval antidepresíva na vašom facebooku?

Obsahom prvého stretnutia je diagnostika. Lekár musí urobiť diagnostiku, aby sa zorientoval v probléme a od nej závisí, či sa lieky použijú, alebo nie. Problém je, že veľakrát ľudia prichádzajú neskoro, dlho si myslia, že to zvládnu s pomocou kamarátov, alebo použijú iné, nesprávne barličky, napríklad v podobe alkoholu či iných závislostí. Ak je už veľmi zle, nedá sa vyhnúť liekom. Depresia je veľmi zničujúce ochorenie, a ak sa rozvíja rok, bez liekov to nejde. Cieľom je vrátiť človeka do života, aj keď každé liečivo má aj nežiaduce účinky. To nie lieky menia osobnosť, mení ju choroba. Platí, že súčasná liečba je veľmi moderná, bezpečná a v rukách špecialistu je to veľká pomoc pre pacientov. Sú depresívne i úzkostné poruchy, dokonca panické ataky, ktoré sú na vzostupe, ktoré by sme bez liekov nezvládli.

Existujú aj nejaké výživové doplnky, ktoré by prípadne tiež mohli pomôcť pri riešení niektorých psychických problémov? Nedávno som písala o koreni ajurvédskej byliny nazývanej ašvaganda, indický ženšen. Veľa sa hovorí aj o mastných kyselinách… Bohužiaľ, sama mám priateľky, ktoré bežne nosia v kabelke upokojujúce tabletky.

Dá sa o tom uvažovať pri množstve stresom podmienených porúch. Tu má veľký význam zamyslieť sa nad psychoterapiou, aby človek zistil, prečo sa bojí niektorých situácií, ako je porada, stretnutie so šéfom, či nemá zlý časový manažment. Mastné kyseliny sa ukazujú doplnkom budúcnosti, pretože majú protizápalový účinok na bunkovej úrovni, znižujú oxidačný stres a prispievajú k zlepšeniu fungovania centrálneho nervového systému. Je ich veľa, majú rôzne dlhé reťazce. Dnes sú na trhu aj doplnky výživy na báze mastných kyselín vyslovene s cieľom zlepšenia duševného stavu. Sú tu aj čaje a ponuka fytofarmák v podobe tabliet, kvapiek, rôzne výťažky a koncentráty bylín – levanduľa, chmeľ, ľubovník, valeriána… Ponuka je obrovská, len v kombinovaných preparátoch môže byť málo účinnej látky a stojí to veľa peňazí. Ja však možnosť užívania potravinových doplnkov nevylučujem a sama ju používam. Často začíname fytofarmakami a ak pacientovi na antidepresívach nechcem zvyšovať dávky, pridávam často mastné kyseliny. Na túto kombináciu sa robili aj štúdie.

Používate výraz pacient alebo klient?

Pacient. Ja som klasik. Slovo pacient z latinčiny, ale aj angličtiny znamená trpezlivý. A v prípade psychiatrického pacienta to platí dvojnásobne. Musí byť trpezlivý, kým mu terapeut s jeho problémom pomôže. Navyše máme zákon o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a jej prijímateľ je pacient. Ja sa držím tohto zákona. To, čo vykonávam, je zdravotná starostlivosť.

Niekedy je lepšie mlčať. Často ma inšpiruje...
Niekedy je lepšie mlčať. Často ma inšpiruje fotografia Sigmunda Freuda. O ňom sa traduje, že pri terapiách rozprával veľmi málo. Iba uprene hľadel, a keď pacienti prestali rozprávať, spýtal sa iba: A? Autor: SHUTTERSTOCK

Je bežné necítiť nič po dramatickej udalosti? Keď mojej príbuznej tragicky a nečakane zomrela mama, dlhé dni necítila vôbec nič. Úplná prázdnota. Nevedela plakať.

Pred časom som tu mala pacientku. Aj mnou, ostrieľanou psychiatričkou, to pohlo, pre tie okolnosti. Pani, cca šesťdesiatnička, prišla pre úzkostné stavy. Našli jej nádor na mozgu. V rozhovore sme zamierili k rodine, pýtam sa na rodinných príslušníkov a videla som, že sa začína zasekávať. Už sme boli preč od témy rakoviny, keď začala plakať. Vraví: Ja neviem, či to povedať, ja som to nikdy nikomu nepovedala. V šesťdesiatke? Ostala som ticho. Nechcela som narušiť atmosféru tej chvíle. Niekedy je lepšie mlčať. Často ma inšpiruje fotografia Sigmunda Freuda. O ňom sa traduje, že pri terapiách rozprával veľmi málo. Iba uprene hľadel, a keď pacienti prestali rozprávať, spýtal sa iba: A? Aj ja som sa oprela o kreslo, prestala som písať, natočila som sa k nej, zaujala som neverbálny, načúvací postoj. A dozvedela som sa, že od 10 do 17 rokov ju zneužíval otec. Celé tie desaťročia to nikomu nepovedala. Keď odchádzala, hovorí mi, že sa jej veľmi uľavilo. Veľmi plakala a triasla sa.

Emócie sa vyplavili až toľko rokov po tých udalostiach…

Áno, je to normálna ochranná reakcia. Z hľadiska fungovania mozgu vyvolá emočný stres, ťažká psychotrauma alebo náhle vážne ohrozenie existencie v mozgu človeka rovnakú reakciu ako telesné zranenie. Keď si v lese zlomíte nohu, v prvom momente necítite bolesť, lebo sa vyplaví adrenalín. Spokojne na tej nohe niekedy doskackáte domov. A to je to spojovacie ohnivko medzi telesnými a duševnými zraneniami – vyplaví sa adrenalín, kortizol a ďalšie pôsobky, čo spôsobia dočasnú anestézu. Človek necíti psychickú ani fyzickú bolesť, je akoby pod anestézou, funguje ako automat. Ľudia v takomto štádiu nevedia plakať, a je to trochu nebezpečné, pretože by v takomto automatickom konaní mohli zabudnúť na svoju vlastnú bezpečnosť. Treba im pomôcť ukončiť túto fázu anestézy a začať pracovať s emóciami. Niekedy sa rozplačú až na pokračujúcich sedeniach. A potom sa začne fáza prirodzeného smútenia. Príroda a naša myseľ je tak nastavená – každú stratu musíme patrične oplakať. To nám pomôže uzavrieť kapitolu. Týka sa to aj straty zamestnania, lásky, všetko si treba odplakať, rozlúčiť sa, odpustiť a uzavrieť. Lebo len tak vieme pokračovať ďalej. Cez tento proces pacientovi pomáha prejsť terapeut. Ak sa človeku nedostane patričnej pomoci, je tam isté riziko, že sa ten nespracovaný smútok opuzdrí a môže viesť k posttraumatickej stresovej poruche. Tá už patrí medzi ťažšie psychické stavy.

Dá sa duševná porucha úplne vyliečiť?

V celej medicíne je väčšina chorôb chronických. Napríklad rad internistických ochorení od diabetu cez vysoký tlak až po mnohé ďalšie. Možno chirurgia je taká, že jeden zákrok v podobe vyoperovania slepého čreva raz a navždy pomôže a pacient sa už možno nevráti. Prípadne infekčné ochorenia vieme úspešne vyliečiť antibiotikami. Je možno zopár duševných porúch, ktoré vieme vyriešiť, patria sem krátkodobé, stresom podmienené poruchy, reakcie na udalosti, smrť blízkeho, stratu zamestnania. Človeka len prevedieme istým životným obdobím, a keby sa udalosť nestala, nenavštívil by nás. Do hry vstupuje aj povaha a osobnosť človeka, to veľakrát vytvára rámec, že si do budúcnosti zakladá na ďalšie problémy. Ak nezmení životný štýl, fungovanie vo vzťahoch, istú časť jeho života zvládneme, ale on sa zas vráti s novými problémami. A to nehovorím o ťažkých ochoreniach ako schizofrénia, je to biologicky podmienené ochorenie, takisto obsedantno-kompulzívna porucha má silnú biologickú zložku. Mám pacienta, manažér na vysokej pozícii, bol už na tom tak dobre, že mohol prestať užívať lieky. Obsedantná porucha sa mu vrátila, keď sa zas dostal do vysokého pracovného stresu.

Duševné choroby a poruchy sa často premietajú do fyzických. Kamarátka žijúca vo vysokom pracovnom strese bola na dovolenke, keď sa v noci zobudila na tlak v hrudi, nemohla dýchať, búšenie srdca, do nemocnice ju oficiálne odviezli so srdcovým záchvatom. Dve EKG mala zlé, sporné, akoby pred infarktom, ale výsledky z krvi tomu nenasvedčovali. Nie je srdciarka. Tretie EKG bolo v poriadku. Nikto nechápal, čo sa vlastne stalo a čakajú ju ďalšie vyšetrenia. Mohla to byť panická porucha?

S najväčšou pravdepodobnosťou. Toho je teraz strašne veľa a prejaví sa práve vtedy, keď človek začne relaxovať. Vtedy to príde. Máme doslova epidémiu takýchto pacientov s panickými atakmi. Človeku sa zmení zdravotný stav sčista-jasna, náhle, z ničoho nič: rozbúši sa mu srdce, nemôže sa nadýchnuť, na hrudníku tlak ako pri infarkte, točenie hlavy, mdloby, stav na odpadnutie, striedanie tepla a zimy. Okamžite štartuje úzkostná reakcia. To telesno a duševno sa nedá oddeliť. Ľudia okamžite vyhľadajú lekársku pomoc, lebo sa zľaknú. Povedia im, dajte si vysoké dávky magnézia a choďte za psychológom či psychiatrom, a všetci nám tu rozprávajú ako cez kopirák ten istý príbeh. Niekomu sa to stane v špecifickej situácii, napríklad pred pokladniscou v obchode, a on sa tej situácii potom začne vyhýbať. Vyhýbanie sa je dvojsečná zbraň, uľaví sa vám, ale z dlhodobého hľadiska to vašu poruchu zafixuje. Spoločne potom pátrame, čo v živote toho človeka nie je v poriadku. Panický atak je ako kontrolka na aute, keď svieti červená, treba zájsť na krajnicu a doliať vodu, olej, nájsť servis. Psychiater potom hľadá. A verte, že vždy nájdeme. Preťaženie, tlak na výkon, alebo niečo vo vzťahoch, nevyriešená trauma z minulosti. Časť pacientov nemá lieky, len vysoké dávky magnézia, kľudový režim, neváhala by som dať ani péenku. Používame aj nízke dávky bežných antidepresív, ktoré majú vynikajúci účinok aj na tieto úzkostné záchvaty. Preto je dôležité venovať sa psychohygiene a priebežne sa zbavovať stresu. Behať, cvičiť, počúvať hudbu, stretávať s ľuďmi, alebo sa im, naopak, vyhýbať. Ako keď varíte v kuchte, ventilom po troške odpúšťať, aby nám neodletel, ľudovo povedané – dekel.

Psychiatrička Soňa Belanská.
Psychiatrička Soňa Belanská. Autor: ARCHÍV SONE BELANSKEJ

MUDr. Soňa Belanská

Vyštudovala na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine. Atestáciu v odbore psychiatria absolvovala v roku 2009. Postupne pracovala vo viacerých psychiatrických zariadeniach: vo Veľkom Záluží, v Pezinku, v Podunajských Biskupiciach, v nemocnici Milosrdní bratia v Bratislave. Ukončila 4-ročné vzdelávanie v kognitívno-behaviorálnej psychoterapii a je zapísaná do Zoznamu psychoterapeutov SR. Momentálne pôsobí v súkromnej psychiatrickej ambulancii v Bratislave. Ako expertka vystupovala vo viacerých TV reláciách (Supermama, Súdna sieň, Dámsky magazín). V RTVS má vlastnú diskusnú reláciu Okná duše dokorán. Viac na www.sonabelanska.sk.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#psychiater #fitness #duševné zdravie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku