Operačná sála Očného centra Nemocnice sv. Michala v Bratislave. Pacient prichádza dovnútra po vlastných a líha si na operačný stôl hlavou pod mikroskop. Personál mu pomáha jemným pridržaním za lakeť, pretože oči má pacient rozkvapkané kvapkami rozširujúcimi zrenicu. To, do ktorého je plánovaná injekcia, je znecitlivené anestetickými kvapkami.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Povedzte svoje meno a do ktorého oka budeme pichať,“ vyzve ho MUDr. Pavol Kusenda kontrolujúc zdravotnú dokumentáciu. Je to dvojitá kontrola, aby bola istota, že majú na stole konkrétneho pacienta a injekciu aplikujú do správneho oka. Niektorí pacienti prehovoria vyrovnaným, iní roztraseným hlasom. Viacerí majú za sebou už mnoho injekcií do jedného, niekedy do oboch očí. Injekcie monoklonálnych protilátok priamo do sklovca im zachraňujú zrak. V minulosti ľudia s diagnózou vlhkej formy degenerácie makuly v krátkom čase oslepli. Dnes im pomerne drahá liečba dokáže zachovať, niekedy dokonca zlepšiť zrakové schopnosti, len sa musí brať do konca života. Z pacientov v seniorskom veku sa však nestanú nevidiaci odkázaní na pomoc iných.
Čítajte rozhovor Ako zachrániť oko? Drahým vpichom do sklovca
Ihla do sklovca, nie však do šošovky
Pani Alena povie svoje meno. „Pravé oko,“ dodá slabým hlasom. Je to jej prvá injekcia, takže sa neubráni obavám. Pred zákrokom jej vyšetrili obe oči, následne sa v šatni prezliekla, pretože injekcie sa pichajú v aseptických podmienkach. Spojovkový vak a okolie oka jej dezinfikujú a následne jej tvár zarúškujú plachtou, v ktorej je otvor na oko. Neskôr hovorí, že všetko sa uskutočnilo tak rýchlo, že si ani neuvedomila prekrytie hlavy. Doktor Kusenda si dezinfikuje ruky, navlieka jednorazové rukavice, kontroluje obsah prípravku v injekčnej striekačke a vytláča z nej posledné bublinky vzduchu. Pritiahne si mikroskop, ktorý mu umožní niekoľkonásobne zväčšiť operačné pole. Áno, v tomto prípade je sklovec oka operačným poľom. Oko drží otvorené tzv. rozvierač mihalníc.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Operatér si vymeria operačné pole, musí to byť 3,5 až 4 mm od okraja rohovky, podľa toho, či konkrétny pacient už má, alebo nemá implantovanú umelú vnútroočnú šošovku. „Ak má pacient ešte vlastnú šošovku, to znamená, že ešte nemal operovaný sivý zákal, ideme 4 mm od rohovky, aby sme sa šošovky určite nedotkli. Ten dotyk by totiž mohol spôsobiť zákal. V prípade umelej šošovky by potenciálny dotyk ihly nebol až taký rizikový,“ vysvetľuje očný špecialista. Na veľkom monitore vidieť, ako si pritlačením mierky na oko vyznačil miesto vpichu. V okamihu vnorenia sa ihly do oka môžu laickému pozorovateľovi naskočiť zimomriavky. Pacient však necíti bolesť, len tlak, a mnohí opisujú, že hrot ihly dokonca vidia a takisto tekutinu, ktorá sa im rozlieva v oku. Po zákroku niektorí vidia pohybujúcu sa malú čiernu bodku v zornom poli. Je to vzduchová bublinka po vpichu, zmizne do dvoch dní. Pani Alena to má dnes za sebou. Ešte si musí posedieť v kresle spoločne s ostatnými pacientmi vo vedľajšej miestnosti. Neskôr sa ešte meria vnútroočný tlak. Potom sa oblečú a môžu ísť domov. Samozrejme, optimálne v sprievode inej osoby.
V strede zorného poľa vzniká machuľa
Suchú, atrofickú formu degenerácie makuly má pani Alena už niekoľko rokov. Celý život ju živili práve oči ako zodpovednú redaktorku v knižnom vydavateľstve, ale to s touto diagnózou nesúvisí. Nemá dokonca ani pridružené ochorenia v zmysle obezity, diabetu, len zvýšený cholesterol. Je však blondína s modrými očami, a to je rizikový faktor. K očnému lekárovi chodievala na pravidelné preventívne vyšetrenia. Koncom minulého roka vyslovil podozrenie, že v jednom oku suchá forma VPDM prešla do vlhkej. Vlhká forma je ťažšia, postupuje rýchlejšie. V prípade vlhkej formy VPDM rastú v makule nové nekvalitné krvné cievy a dochádza z nich k úniku krvi a tekutiny. Z tohto dôvodu bunky sietnice odumierajú. Bez liečby monoklonálnymi protilátkami dochádza k rýchlej strate tzv. centrálneho videnia. Chvalabohu, pani Alena sa veľmi rýchlo dostala do špecializovaného očného centra, kde jej diagnózu potvrdili a indikovali jej liečbu, ktorú schválila zdravotná poisťovňa. Stav sa zachytil včas, teraz už len ostáva dúfať, že liečba zaberie.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Zatiaľ čo pacienti napr. s glaukómom strácajú periférne videnie a v pokročilejšom štádiu ochorenia vidia akoby cez hlaveň pušky, pacienti s diagnózou degenerácie makuly naopak – časom nevidia stred zorného poľa, kde sa im vytvára rozmazaná machuľa. Ak im ostanú nejaké posledné zvyšky zraku, vidia najmä zvyšky obrazu po bokoch. Bez liečby sa dopracujú k tzv. praktickej slepote. Síce neoslepnú tak, že by videli úplnú tmu, ale nedokážu čítať, písať, orientovať sa v priestore, jednoducho, postarať sa o seba. Možno si niekto povie, veď predsa ide o seniorov vo vyššom veku, keď je bežné vidieť horšie. Nie je však normálne oslepnúť. Nevidiaci človek sa stáva nesamostatným, máva častejšie úrazy následkom pádov atď. A pani Alena je „čiperka“, 75 rokov by jej nikto nehádal. Chodí na univerzitu tretieho veku, chce ešte cestovať, tráviť čas s vnúčatami. Prvé tri injekcie monoklonálnej protilátky dostane v mesačných intervaloch v rámci nasycovacej dávky na dosiahnutie čo najlepšieho efektu a neskôr odborník podľa stavu oka rozhodne, aký je vhodný udržiavací interval.
Na trhu tri schválené účinné látky
Hoci spočiatku nie je ľahké vyrovnať sa s faktom, že vaše videnie závisí od pravidelnej dodávky účinnej látky do oka vpichom ihly, v minulosti mohli oční odborníci len bezradne sledovať, ako pacienti postupne prichádzajú o zrak. „Prvé metódy zhoršovanie videnia len spomaľovali, napr. sa novovytvorené menejcenné cievy v oku ošetrovali laserom,“ vysvetľuje MUDr. Kusenda. „Každý takýto zákrok však zanechal v makule jazvu. Neskôr sa skúšala fotodynamická terapia, do žily sa podala fotosenzitizujúca látka, žltá škvrna sa ožiarila laserom istej vlnovej dĺžky, a toto svetlo pomáhalo ničiť novovytvorené cievy. Až s možnosťami liečby pomocou tzv. blokátorov cievneho endotelového rastového faktora sa darí nielen zastaviť zhoršovanie videnia, ale dokonca dosiahnuť aj zlepšenie. Niektorí pacienti dokážu vďaka liečbe získať aj niekoľko riadkov zrakovej ostrosti. Aktuálne máme k dispozícii tri schválené lieky, prvý prišiel na trh už v roku 2007 a najnovší v auguste minulého roka. Lieky sa dávkujú v intervaloch od jedného mesiaca až po odstupy 12–16 týždňov. Výnimočne sa stáva aj to, že stav je taký stabilný, že liečbu je možné na nejaký čas prerušiť. Pacienta je však potrebné intenzívne sledovať, a ak ochorenie znovu aktivizuje, žiadame poisťovňu o pokračovanie liečby.“
Pani Alena po zákroku príde s prelepeným okom domov, manžel jej uvarí čaj a potom si obyčajne ľahne. Ak by ju oko bolelo, môže užiť liek proti bolesti. V deň aplikácie účinnej látky sa odporúča pokojný režim, nijaké predkláňanie ani práca v záhradke. Až na druhý deň si sníme leukoplast a zahľadí sa na svet. Vidí. Ešte stále. Pre niekoho také prirodzené. A pre iného od istého času každodenný zázrak.
Rizikové faktory pre vznik degenerácie makuly
Foto: SHUTTERSTOCK
- vek nad 50 rokov
- fajčenie
- ženské pohlavie
- svetlé dúhovky (modré, zelené oči)
- výskyt ochorenia v rodine
- nadmerné vystavovanie sa silnému UV žiareniu bez ochrany očí
- nezdravé stravovacie návyky (nedostatok karotenoidov v strave)
- civilizačné ochorenia (vysoký krvný tlak, cukrovka, nadváha, vysoká hladina cholesterolu)
- operácie oka (napr. sivého zákalu, názory odborníkov na toto sú nejednotné)