Alena pochádza z troch detí. Je najmladšia a medzi ňou a staršou sestrou je 15-ročný rozdiel. Poznáme sa dlhé roky a po celý ten čas som ani ja sama nevedela, že Alenka je na veľkej časti tela popálená. Je to štíhla a vždy usmiata žena, obyčajne v bielej blúzke a čiernych nohaviciach. Pracuje ako čašníčka v jednej z tatranských chát a stále je v pohybe. Vo voľnom čase ako typická Tatranka chodí do hôr na turistiku, lyžuje. Jej partner Miro pracuje na Zamkovského chate a okrem toho vyrába obľúbené burizónovo-karamelové TatraMelky.
Jedného dňa sa medzi rečou zmienila o svojom dramatickom príbehu z detstva, ktorý už dnes, s odstupom času, vníma bez emócií. A bola ochotná ho porozprávať, možno ako výstrahu rodičom neposedných detí, ale aj pre iných popálených, ktorí sa možno skrývajú a trápia pre svoj vzhľad. Alena s popáleným bruchom, chrbtom aj stehnami donosila a normálne porodila syna Erika, chodí sa kúpať v plavkách a pohľady iných nerieši. Dokonca aj horský záchranár „Tatko“ Janiga, keď boli spoločne na dovolenke v Bulharsku a videl ju povyzliekanú do plaviek, dal si dole tričko. Aj on je ťažko popálený po havárii záchranárskeho vrtuľníka v roku 1979. Vtedy prežili dvaja, siedmi zahynuli. Vrtuľník na ceste za zranenou nemeckou turistkou sa zrútil a vybuchli mu palivové nádrže.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Ugrilovaný a uvarená
Tatko Janiga bol doslova ugrilovaný. Keď sa to stalo, Alena mala trinásť a práve bola na každoročnej hospitalizácii spojenej s operáciou v nemocnici v Ružomberku. Spomína si na tie dni, keď písali o nešťastí v médiách a všetci o tom hovorili. Veď ona sama zas bola v detstve doslova uvarená.
Písal sa rok 1969, bola vtedy malé dievčatko. Videla, že suseda chce umývať schody a chcela jej pomáhať. Prišla teda za mamou vypýtať si kefu. Rodičia však mali práve v tej chvíli veľa práce. „Tuším práve zabíjali kury alebo kačky,“ vraví. Veľa si z toho dňa nepamätá, iba čo jej neskôr porozprávali. Chcela si vraj zobrať kočík s bábikou. V blízkosti sa varila v hrnci voda tak, že do nej bola namočená elektrická špirála. Hrniec bol položený na stoličke. Zhodou okolností však jej sestra staršia o 15 rokov išla práve vešať záclony a krátko predtým hrniec s vriacou vodou položila na zem, prisunula si uvoľnenú stoličku, postavila sa na ňu a hľadela nahor, na garnižu.
Alenka v nestráženej chvíli pristúpila, pretože práve cúvala s detským kočíkom, aby ho „preparkovala“ na nové miesto. Za chrbtom sa jej varila voda. Pár sekúnd na ňu nikto nehľadel. Počas dramatického okamihu, na ktorý celá rodina nikdy nezabudne, potkla sa o hrniec a chrbtom, až po pupok, si sadla do vriacej vody. Odvtedy ju „vyplo“, v pamäti má okno, akýsi ochranný reset.
Každé ráno vás oblejem kýbľom moču!
„Sestra vraj kričala, tatko rýchlo pribehol a začal zo mňa strihať a strhávať horúce vlnené oblečenie. Vlna ešte držala tú teplotu, v podstate mi to strhával aj s kožou,“ hovorí Alena. Bol koniec 60. rokov, keď sa to stalo, vtedy ešte neexistovala zdravotná osveta, ľudia vo všeobecnosti nevedeli, že popáleninu treba v prvom rade chladiť, chladiť a ešte raz chladiť pod vodou a rozhodne nestrhávať oblečenie z tela.
Popálenie? Aká je prvá pomoc?
„Keď sa dieťa napríklad obarí, rodičom ako prvé napadne vyzliecť ho zo šiat,“ hovorí prednosta Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie LF UK a UNB Nemocnice Ružinov v Bratislave prof. MUDr. Ján Koller, PhD. „Počas sekúnd, ktoré týmto stratia, sa nadmerné teplo dostáva do hlbších vrstiev kože a popáleninu zhoršuje. Treba vždy v prvom rade chladiť! Mokré oblečenie vyzliecť až neskôr a následne zas v chladení pokračovať.“ Po prvotnom ochladení je vhodné popáleného zabaliť do čistých prikrývok, kým príde pomoc. Aby zasa nedošlo k strate telesného tepla.
Doma popálené dieťa, dospelého, resp. popálenú časť jeho tela, teda treba čo najskôr strčiť pod chladnú (nie však ľadovú), neskôr vlažnú sprchu a chladiť. Aj 5–10 minút. Najviac takýchto úrazov sa totiž stáva v domácnosti. Neprekáža však, ak voda, ktorá je k dispozícii, nie je úplne čistá: „S infekciou si dnes s pomocou antibiotík vieme poradiť, ale do hĺbky popálenú kožu zachrániť nevieme,“ vraví odborník na popáleniny.
Na popálené miesto nič nenatierame, podľa rozsahu popáleniny voláme záchrannú službu alebo popáleninu obviažeme obväzom a čo najrýchlejšie sa snažíme dostať na pohotovosť. „Schladiť a prekryť. Žiadne masti ani nič podobné,“ dodáva záchranár Dušan Kraus z Bardejova. A na popáleninu rozhodne neprikladať ani ľad!
Alenu zabalili do plachty, poliali ju vraj olivovým olejom a utekali do nemocnice Tatra v Poprade-Spišskej Sobote (dnes už stojí nemocnica Poprad, a. s.). Tam ju dali do obväzov a nechali ju tak tri dni. Keďže sa to stalo prakticky pred vyše polstoročím, oddelenie pre liečbu popálenín nemocnice Košice-Šaca ešte neexistovalo (ako prvé svojho druhu vzniklo až v roku 1971 – pozn. aut.). Najmä asi nikto zo zdravotníkov veľmi neveril, že prežije. Keď jej mama lekárov prosila, aby jej po čase aspoň obväzy vymenili, lebo ich má pocikané, lekár jej odvrkol, vraj moč lieči.
„Tak vás každé ráno oblejem kýbľom moču!“ skríkla na doktora Alenkina mama, zobrala decko proti vôli lekárov z nemocnice a po protekcii vybavila vojenskú nemocnicu v Ružomberku. „Vraj som už bola popolavá, keď ma priviezli do Ružomberka,“ tvrdí Alena. "Tiež asi neverili, že sa z toho dostanem, ale vyčlenili nám sterilnú izbu a dva razy do týždňa ma preväzovali pod narkózou. Neskôr jej odoberali zdravú kožu zo spodnej časti nôh a dávali kožné štepy na chrbát. V Ružomberku strávila pol roka. Zošediveli jej vlasy a začali vypadávať, na hlave mala celé lysiny. Vraj zo šoku. Neskôr sa nanovo učila chodiť aj rozprávať.
Foto: Pravda, archív Aleny Višňovskej
Nesmie pribrať. Nevmestila by sa do kože
Keďže absolvovala veľmi veľa plastických operácií, viac si spomína na tie neskoršie. Keď už bola v puberte, občas aj vzdorovala, hnevalo ju, že z letných prázdnin vždy musí stráviť dva týždne v nemocnici, kde jej uvoľňovali zrasty a jazvy, ktoré ju ťahali, veď dievčenské telo rástlo. Našťastie, nikdy nemala tendenciu byť tučná. Ani keď čakala syna, nemala problémy, lebo koža na bruchu sa jej natiahla najmä na mieste nad pupkom, kde už nebola hlboká rozsiahla popálenina. Neurobili jej ani cisársky rez, rodila štandardne. Syn pri pôrode vážil 3,20 kg. Dnes je to dospelý muž, odišiel do zahraničia a Alena sa mu doma s miernymi obavami stará o domáceho miláčika – veľkého pytóna v teráriu. Musí to byť pre ňu zvláštny pocit, keď vidí hada raz za čas zvliekať sa z kože. Ona sama sa z tej svojej poškodenej vyzliecť nemohla, musela roky vydržať desiatky zákrokov a množstvo narkóz. „Raz mi potrebovali niečo narezať na boku a dať iba zo dva-tri stehy. A vraj mi zároveň niečo opravia na nohe. Povedali mi, že ma neuspia, bude to chvíľka, pretože som predtým mala veľa narkóz. Mala som pätnásť či šestnásť rokov a dve hodiny ma len pri lokálke mordovali na sále. Pamätám si, aká som potom bola protivná a urazená.“
Chcela ísť na strednú zdravotnícku školu za zdravotnú sestru – a nezobrali ju tam práve pre jej diagnózu, pretože mala rôzne obmedzenia, napríklad vraj nesmie byť v chlade, lebo nemá podkožný tuk, nesmie dvíhať ťažké predmety, čiže ani manipulovať s nevládnymi pacientmi. Paradoxne ona – s jej popáleninami – išla na chemickú učňovku. Tam ju nemali problém zobrať. Tam asi poleptanie a popálenie nehrozilo.
Rodičia si to nevyčítali? „Nikdy sme o tom doma nerozprávali… Sestra sa obviňovala, že to ona je na vine. Veď mala vtedy 17 rokov. Ale nikto nebol na vine, bola to zhoda nešťastných okolností. Ona ani netušila, že ja som v izbe, vešala záclonu. To boli sekundy,“ hovorí Alena.
Odvtedy uplynuli roky a Alena svoje popáleniny nijako nerieši. Lyžuje, bežkuje, pri vode trávi čas v plavkách, neschováva sa a netrpí nijakými komplexmi. „Musím si len dávať pozor, aby som nepribrala, lebo kožu nemám elastickú a hneď cítim, že ma začne akoby štipkať, keď sa napína. Jedávam v malých porciách častejšie, bežnú porciu obeda vlastne ani nezvládnem,“ dodáva. „S mužom sa smejeme, že by som sa potom nevmestila do kože.“
Deti predstavujú jednu tretinu zo všetkých pacientov
Povedal MUDr. Peter Lengyel, PhD., prednosta Kliniky popálenín Nemocnice Košice-Šaca v Zdravotníckych novinách. Z celkovej štatistiky najviac popálenín podľa neho spôsobujú horúce tekutiny. Obarenie je vo všeobecnosti u nás príčinou 63 percent popálenín, pričom u detí obarenie tekutinami predstavuje 79–80 percent všetkých popálenín.
Priemerná dĺžka hospitalizácie a liečby rozsiahlych a hlbokých popálenín býva často 2–4 mesiace. V niektorých závažných prípadoch aj 6 a viac mesiacov.
(Zdravotnícke noviny č. 16/2022)