Pred rokom, koncom októbra, som volala do ambulancie gynekológa ohľadom problému s prsníkom. Mala som v prsníkoch dlhé roky kalcifikáty, ktoré boli v pozorovaní. V septembri som spadla a rovno na prsník. Po rozhovore so sestričkou, ktorej som oznámila, že som si našla v prsníku hrčku, som dostala termín 25. januára 2022 – po troch mesiacoch, vraj je prvý voľný. Termín sa mi zdal naozaj neskorý, keďže všade počúvame – navštívte hneď lekára… Obavy pracovali, nevedela som, čo robiť, kam sa obrátiť. Na radu známej som sa 6. 12. 2021 nakontaktovala na Ligu proti rakovine, 8. 12. 2021 mi už vybavili vyšetrenie v Onkologickom ústave sv. Alžbety (OÚSA). Mala som pocit, že snívam, že som v rozprávke. Nasledovali vyšetrenia: CT, mamo, sono, biopsia a MR. Dňa 5. 1. 2022 som dostala oficiálnu správu s diagnózou karcinóm prsníka s odporúčaním pred operáciou absolvovať chemoterapiu.
Keďže žijem mimo Bratislavy, chemoterapiu som si „zháňala“ v Banskej Bystrici. Nastali ďalšie problémy s neskorými termínmi – prijatie u lekára až vo februári, termín začatia chemoterapie v marci… Opäť sme teda hľadali lekára, ktorý by ma prijal skôr. Opäť na odporúčanie sa podarilo a na chemoterapiu som nastúpila už v polovici januára. Nepostaral sa však o to systém, ale pomoc pacientskej organizácie a vlastná iniciatíva. Po ôsmich cykloch chemoterapie som absolvovala operáciu v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Tu všetko prebehlo skvelo: všetky vyšetrenia, PET CT, MR, sono – urobené úžasne rýchlo a dostala som aj vynikajúci termín operácie – päť týždňov po poslednej chemoterapii. Z môjho pohľadu doktori aj sestričky – odborne vynikajúci, ale zároveň veľmi empatickí. Keď ma viezli na operáciu, sestrička ma chytila za ruku a povedala „čakáme na vás“. A to je presne to, čo pacient najviac potrebuje.
Klobúk dole pred zamestnancami OÚSA a onkologickej ambulancie Roosveltovej nemocnice. Robia pod obrovským stresom, riešia veľmi ťažké prípady. Naozaj sa snažia pomáhať a robiť pre pacienta, čo je v ich silách. Ale tie davy ľudí pred ich ordináciami, dokedy to takto vydržia? Obdivujem, ako v tom neustálom strese dokážu byť k ľuďom vľúdni, ľudskí, vysvetľovať a s pokojom a pokorou oznámiť aj veľmi ťažké diagnózy. Ja osobne som mala obrovské šťastie. LPR mi možno zachránila život (minimálne tri mesiace k dobru). Ak by som ich nekontaktovala, bola by som tu ešte? Ale do akej percentuálnej skupiny spadám? Koľkým ľuďom sa toto nepodarí?
Vyjadrujem veľkú vďaku LPR. Sú tam ľudia, ktorí robia pre nás, neznámych, obyčajných ľudí, až nadľudské činy. Pretože ak sa človek nevie orientovať vo svete zdravotníckej mašinérie, je stratený. A tiež poskytujú na svojej internetovej stránke cenné informácie, služby. Predovšetkým z nich som čerpala počas liečby.