„Jojo plakal, keď na súde hovoril, že svoju morálnu vinu za to bude niesť do konca života. Ťažko dýcha, keď dodá, že verí, že sa to už nikomu nestane. Pozerám sa okolo seba a vidím, že všetci si naozaj úprimne myslia, že sa to už nikomu nestane. Pripadám si ako jediný, kto po celý čas dával pozor a vnímal, čo povedali vedci o ľudskej psychike, a preto viem, že takéto nešťastia sa stanú aj v budúcnosti,“ tvrdí Dušan Budzák, ktorý bol priateľom rodiny a prežíval to celé s nimi. S Jozefom, Jojom, ako ho volal, sa poznali z vysokoškolských čias.
Dušan Budzák bol jedným z prvých, kto prišiel večer osudného dňa aj k nim domov. Nebolo to jednoduché – našiel Jozefa, ako stál bosý pri stene a udieral do nej čelom dovtedy, kým tam nebola krvavá škvrna. Manželka Katka rezignovane hľadela na otáčajúci sa bubon práčky. Pred jeho očami sa začalo odvíjať najväčšie utrpenie rodičov, aké si len možno predstaviť. Jozef si dokonca chcel zobrať život pomocou kuchynského noža.
Odvtedy v médiách rezonujú ďalšie podobné prípady, bohužiaľ, nielen zo zahraničia. Napriek osvete (od v júna robí osvetovú kampaň napr. zdravotná poisťovňa UNION) týchto prípadov pribúda, naposledy zomrelo dieťa v rozhorúčenom aute v pondelok 15. júla 2024 v Markušovciach na Spiši, aj keď okolnosti prípadu boli iné. Počas horúcich letných dní to preto treba neustále pripomínať – v rozhorúčenom aute nikdy nesmú ostať deti ani zvieratá. Výrobcovia automobilov do novších modelov inštalujú upozornenie, aby sme si skontrolovali zadné sedadlá. Spustí sa vždy, keď šofér vypne motor. ZP Union rozdáva aspoň malé pripomenutie v podobe výstražnej nálepky: „Nezabudnite svojho miláčika v aute!"
V ten deň 22. júla 2015, bolo veľmi horúco, píše Dušan Budzák vo svojej knihe Môj život s Jojom, ktorá vyšla v roku 2018. V prvej časti knihy opisuje ich bláznivý študentský život na sklonku socialistickej éry. Prvé dotyky s vysokou školou a budovanie študentského rádia. Náhly zvrat v druhej časti knihy s názvom Päť a pol milióna sudcov, je tým najdrsnejším, aký človek, rodič, môže zažiť.
Jozef, otec už dvoch dospelých detí, ktorý mal po päťdesiatke ďalšie dve, v tom čase ešte malé deti so svojou druhou manželkou Katkou, človek, ktorý založil nadáciu na pomoc autistickým deťom a ich rodičom, a ktorý sám zachraňoval z cudzieho auta dve prehriate deti zamknuté vnútri, zabudol na svoju dvojročnú Kristínku. Bol presvedčený, že ju odviezol do jaslí, keď v osudný deň náhlivo vystúpil z auta na parkovisku pred svojou firmou, lebo zbadal svojho kolegu. Dieťa spalo v autosedačke na zadnom sedadle za sedadlom vodiča. Čierny Volkswagen Passat stál hodiny na slnečnom úpeku. Neskôr sa súdnolekárskou pitvou zistilo, že dievčatko zomrelo následkom prehriatia zrejme už po dvadsiatich minútach v hlbokom spánku. Takže názory, že keby si niekto spomenul, že by ho bolo možné ešte zachrániť po polhodine alebo hodine, údajne nie sú pravdivé.
V tom prípade bolo nesmierne veľa tragických náhod, ktoré sa zišli v jednom čase. Nedávno odpojený alarm auta, pretože húkal každú chvíľu a v servise ho nevedeli nastaviť na menšiu citlivosť. Nová autosedačka umiestnená do auta deň predtým, za sedadlo vodiča, pretože z tej starej sa malá Kristínka vedela odopnúť. Pôvodná sedačka zostala na vedľajšom sedadle a bola určená pre staršiu sestričku. Na tú sa otec vždy automaticky pozrel, keď vypol motor. Pracovné stretnutie, na ktoré mal ísť Jozef v ten deň autom, bolo zrušené. Ak by sa tak nestalo, našiel by dievčatko možno včas. Auto parkovalo desať metrov od vchodu do vydavateľstva a päť metrov od terasy, na ktorej sedeli desiatky ľudí. A nikto si nič nevšimol. Celé hodiny si nikto nič nevšimol!
„A vieš, čo je na tom najhoršie?“ opisuje autor knihy ich preťažký spoločný rozhovor, keď sa otec už blížil ku kolapsu, ale potreboval to v ten deň dopovedať jednému zo svojich najlepších kamarátov. „Ja som si po celý čas myslel, že som ju do tej škôlky zaviezol! Volala mi Katka a ja som jej povedal, že malá je v poriadku, v škôlke. Ako som si mohol myslieť, že je v škôlke, keď som tam vôbec nebol? Ako je to možné?“ trýznil sa. To, že dievčatko tam nie je, pochopil, až keď mu žena zavolala zo škôlky popoludní, vraj prišla po malú, ale oni jej povedali, že otec ju tam ráno predsa vôbec nedoviezol. Aj jej volali, ale nedovolali sa jej, alebo mali zlé číslo, tak to nechali tak. Nechali to tak…
Ako je možné, že sa všetky tie veci stali naraz? Že aspoň jedna jediná nebola inak?
„Prežil som noc v spoločnosti najväčšieho utrpenia, aké si človek len dokáže predstaviť,“ píše autor knihy. „Vidím, aké lákavé je pre ľudí vychutnať si cudzí bôľ.“ K veľkému bôľu pribudlo štvanie. Rodinní príslušníci dostávali strašné e-maily, sociálne siete boli zahltené sťahovaním z kože a kastrovaním zaživa. Obom rodičom dievčatka museli priatelia zobrať telefóny, aby to nemohli čítať.
Otec Kristínky Jozef bol odsúdený na dva roky s podmienečným odkladom na dva roky. Zomrel v decembri 2016 počas behu na ceste medzi Pohranicami a Malantou neďaleko Nitry. Behať začal až po dcérkinej smrti a prinášalo mu potrebný pokoj v duši.
„Primárka súdneho lekárstva povedala, že srdce a cievy mal v strašnom stave. Prekonal dva infarkty, ale evidentne o nich nevedel alebo ich zatajil. Lekárka povedala, že ich určite prekonal po tragédii svojej dcérky. Na to, aby na to prišli, museli by mu urobiť echokardiografiu alebo vyšetrenie s kontrastnou látkou. Mal zväčšené srdce,“ píše autor knihy Môj život s Jojom. Cituje lekárku: „Viete, keď som držala jeho srdce v rukách, videla som na ňom jasne tie posledné mesiace. Dva infarkty a poškodenia, ktoré boli dôsledkom enormného stresu, štvania a prenasledovania, akému čelil.“
Ako napísal Dušan Budzák, Jozef K. nežiadal o odpustenie, sám si nevedel odpustiť.
Nezabudni na mňa v aute
Bohužiaľ, podobné prípady sa stávajú aj naďalej – nie vždy, ale v tomto konkrétnom prípade išlo o takzvaný syndróm zabudnutého bábätka. Dôležitá je preto prevencia a neustále pripomínanie, že v týchto horúcich dňoch nenechávať v aute svoje deti ani domácich miláčikov. Ani na pár minút. Každý rok to ľuďom pripomína aj polícia kampaňou „Nezabudni na mňa v aute.“