Foto: SHUTTERSTOCK
O rýchlych motorkároch sa často cynicky hovorí, že sú to darcovia orgánov. Asi to však nebude pravda, lebo pri úrazoch, aké majú v podstate nechránení vo vysokých rýchlostiach, bývajú ich vnútorné orgány veľmi poškodené.
Je to mýtus, že najmä motorkári sú darcovia orgánov. Dnes majú určite bezpečnejšie odevy, ktoré majú dokonca priamo zabudované airbagy, majú kvalitné helmy, obuv, rukavice. Ja sám občas jazdím na enduro motorke, ale len tak pohodovo. Ale aj pred pár týždňami k nám priviezli pacientku, ktorá s partnerom havarovala v Rakúsku na motocykli. On, žiaľ, neprežil, ona ako spolujazdkyňa prežila, ale mala polámanú takmer každú veľkú kosť. Mesiac ležala v rakúskej nemocnici, ešte stále má vonkajší fixátor na panve. Takíto pacienti potrebujú aj psychológa, najmä ak prišli aj o blízkeho človeka. Takáto starostlivosť by sa nemala zanedbať, hoci pripúšťam, že v rámci nášho slovenského zdravotníctva už takmer nič poriadne nefunguje.
Prichádzate s pacientmi do kontaktu skôr jednorazovo alebo sa o nich staráte dlhodobo?
Malo by platiť pravidlo, že kto pacienta operuje, ten si ho aj kontroluje. Operatér vie, aký zákrok urobil, vie si pacienta doliečiť, potrebuje spätnú väzbu, čo sa podarilo, čo celkom nie. To je bez debaty. A pri polytraume je to ešte dôležitejšie. Moji učitelia mi kedysi hovorili, že brušný chirurg, keď vyoperuje žlčník alebo slepé črevo, vyriešil pacientov zdravotný problém a s pacientom skončil. Keď ortopéd implantuje umelý kĺb, celá tá pacientova cesta sa ešte len začína. Pacient chodí na kontroly, rehabilituje, potom mu vypisujeme pomôcky, návrh do kúpeľov, je dlhodobo sledovaný. Kĺbová náhrada sa môže neskôr, bohužiaľ, aj uvoľniť, opotrebovať, zapáliť, môžu vzniknúť iné komplikácie a podobne.
Ako laik si kladiem otázku, prečo sa po autohaváriách často vyberá slezina. Pretože je to orgán, bez ktorého môžeme prežiť a je jednoduchšie vybrať ju?
Pečeň sa logicky zošíva, keď je v nej potrebné zastaviť krvácanie. Bez pečene neprežijeme. Slezina je takpovediac často „na rane“. Nemá až takú ochranu, krytie, často sa jej poranenie spája s úrazmi dolných rebier. Pri zlomenine dolných rebier na ľavej strane, voláme to slezinové rebrá, treba vždy urobiť aj vyšetrenie sleziny – minimálne ultrazvukom. Niekedy sa totiž stáva, že úraz sleziny sa prehliadne. Ak akútne krváca, väčšinou sa vyberá, ale existujú aj záchovné operácie sleziny. Slezina je dosť prekrvený orgán, sú v nej veľké prívodné aj odvodné cievy a často spôsobuje krvácanie do brušnej dutiny.
Nedávno som v jednom odbornom časopise čítala rozhovor s lekárom aj o tom, že vraj mladí medici už dnes nechcú pracovať v odboroch, ktoré sú veľmi ťažké v zmysle, že sa treba obetovať. Chcú robiť tak, aby o určitej hodine mali „padla“, mohli sa venovať rodine, koníčkom, aby nevyhoreli. Je to ľudské a logické. Najmä taká medicína, kde musíte byť v robote „od vidím do nevidím“ je asi nepopulárna.
Keď som v osemdesiatom treťom končil lekársku fakultu, hádam som nemal spolužiaka, ktorý by chcel robiť inú ako operačnú medicínu. Každý chcel operovať a stáť na operačnej sále. Aj dnes ľudia v mnohých profesiách pracujú veľa, to nespochybňujem, ale možno už nie sú ochotní natoľko sa svojej práci odovzdať. V ambulancii je veľa roboty, pacientov, ale keď sa to skončí, idete domov. Nám pred časom priviezli mladučkú, 21-ročnú pacientku po ťažkej autohavárii. Operovali sme ju prakticky celú noc. Samozrejme, na takúto prácu musíte mať obrovskú podporu a toleranciu v rodine, vy obetujete čas pre pacienta, aby ste ho zachránili, manželka ho musí obetovať doma pre domácnosť a deti, pretože pri dvojkariérových manželstvách a malých deťoch je zladiť takéto niečo veľmi ťažké.