Foto: SHUTTERSTOCK
A keď sa stávate súčasťou takýchto príbehov, dokážete sa odosobniť? Stáva sa, že sa s pacientmi aj spriatelíte? My novinári to tak občas máme.
Mám pacientov, ktorí sa stali mojimi dobrými priateľmi, hoci ma dnes, chvalabohu, už nepotrebujú ako lekára. S niektorými sa nevidíme, ale pravidelne mi posielajú esemesky. Lekár v rámci medicíny, akú robím ja, nemôže všetko prežívať s pacientom. Musí mať svoje hranice, za ktoré nejde. Samozrejme, nikdy sa nedá ani vo voľnom čase úplne vynulovať myseľ, čo sa týka roboty. Človeku stále napadá, toto ma čaká, ako ďalej naložím s týmto prípadom. Táto práca si vyžaduje celého človeka. Nedávno sa mi dostala do rúk pekná knižka Soft skills v medicíne. Napísala ju česká autorka, psychologička. Keby to záviselo odo mňa, zaradil by som ju medzi povinnú študijnú literatúru pre všetkých zdravotníckych pracovníkov. Je o emočnom kvociente, o komunikácii, o empatii. Hard skills je to, čo sa naučíš – vyhodnotiť rtg, sadrovať, zlomenú kosť spojiť dlahou, naložiť vonkajší fixátor, ovládať prístroj. Soft skills je však to, čo oddeľuje tých ďaleko najlepších od takmer najlepších. Pre niekoho je omnoho zložitejšie naučiť sa komunikovať s pacientom, príbuznými, kolegami, prípadne viesť tím, ako sa naučiť mechanické veci.
Ktorý študijný odbor má podľa vás veľkú budúcnosť?
Asi vás prekvapím: geriatria. Na Slovensku predovšetkým. Nemusíme hovoriť prečo. Aj na našom oddelení by sme prijali geriatra. Starý človek je veľmi krehký pacient a rýchlo sa dostane na hranicu toho, čo jeho telo ešte dokáže kompenzovať. Často do nemocnice príde s množstvom liekov, ktoré ani nepoznáme. Mnohí užívajú antikoagulanciá, lieky na riedenie krvi, a každý, kto operuje, vie, aký to môže byť problém. Potrebovali by sme geriatra na každú vizitu.
Keď sme pri téme antitrombotickej liečby, ako sa to rieši, keď máte akútneho pacienta s potrebou operovať okamžite?
Tam čas na prípravu nie je, takže peroperačne, počas zákroku, vieme venózne, priamo cez žilový vstup, podať lieky, ktoré znižujú krvácanie. Máme tiež k dispozícii krvné náhrady, transfúzie, krvnú plazmu, ak pacient „leje“. Ak sa operácia dá aspoň trochu odložiť, vieme si ho predoperačne pripraviť aj z tohto hľadiska, hoci čakať 48 hodín či 5 dní na operáciu tiež nie je optimálne. Pacienta po úraze máme v nemocnici, nehýbe sa, čo má nepriaznivý vplyv na jeho celkový stav, psychiku, dýchanie, krvný obeh, môže sa kolonizovať rezistentnými kmeňmi nemocničných baktérií. Všetko má svoje za aj proti.
Zažili ste ako operatér nejaké hromadné nešťastie, haváriu? Keď som robila rozhovor s riaditeľom operačného strediska, spomínal tragickú hromadnú nehodu v Polomke roku 2009, keď vlak narazil do autobusu plného ľudí na železničnom priecestí. Takéto niečo je nočná mora zdravotníkov.
Každá nemocnica má vypracovaný tzv. traumatologický plán a ten sa stále aktualizuje. Ja si pamätám výbuch v Dusle Šaľa. Tých výbuchov tam bolo už viac, ale pri tomto bolo veľa zranených a mŕtvych. Nosili nám veľa popálených ľudí, pretože Šaľa patrí stále do našej spádovej oblasti. Vtedy sa rýchlo volajú do nemocnice všetci dostupní zdravotníci, aj keby boli na dovolenke, ak sú v dosahu. Ja som bol mnoho rokov ako primár traumatológie a ortopédie členom okresnej rady pre civilnú ochranu. Musím povedať, že kedysi systém civilnej ochrany fungoval omnoho lepšie ako dnes, keď sa mnoho vecí nezaslúžene odsúva nabok. Pravidelne sme mali cvičenia civilnej ochrany a modelové situácie, keď napríklad havarovala cisterna s čpavkom alebo akože vybuchli Jaslovské Bohunice. V Galante som bol v rokoch 2000 – 2005 okresný štátny lekár a zúčastnil som sa na mnohých simulovaných cvičeniach. Neviem, či a ako to dnes celé funguje, už som z obliga. Nemalo by sa to zanedbávať. Všetci poznáme súčasnú geopolitickú situáciu a obrovské riziká, ktoré nám hrozia. Moja obľúbená žartovná veta bola: Sme na všetko pripravení, ak k ničomu nedôjde.
Spomínali ste rodinu a potrebu tolerancie. Máte v rodine lekárskych nasledovníkov?
Lekárskych nasledovníkov nemám, dcéra však skončila v Heidelbergu molekulárnu biológiu a genetiku, má doktorát z Nemecka a pracuje vo Viedni, kde aj býva. Volá sa Lucia Ciglar a má veľmi populárny instagramový účet „Kreslím vedu“. Ja však pochádzam z lekárskej rodiny. Moja mama bola obvodná lekárka pre dospelých, dnes sa to povie všeobecný lekár. Otec bol pediater. Moja sestra je očná lekárka. Rodičia nás naučili princípu pomáhať iným, liečiť. A operačná medicína ma lákala preto, lebo tam vidím v krátkom čase výsledok. Liečba cukrovky či hypertenzie je nadlho, ale zlomeninu môžete často vyriešiť rýchlo a pacient sa môže opäť hýbať, chodiť. A život je o pohybe. Áno, aj šport so sebou občas prináša úrazy, ale ľudia, čo sa málo pohybujú, to sú všetko budúci pacienti s civilizačnými chorobami.