Kto sú vaši klienti, resp. pacienti?
V kúpeľoch máme dospelých, ale je tu aj detská liečebňa. Náplňou mojej práce je však práca s dospelými ľuďmi. Škála diagnóz v našich kúpeľoch je pomerne pestrá: choroby dýchacích ciest, pohybového aparátu, obehového ústrojenstva, ale aj onkologické a nervové indikácie. K nám ako fyzioterapeutom sa dostávajú najmä postraumatické a pooperačné stavy, máme aj pacientov s vertebrogénnymi problémami. A takisto pacientov s roztrúsenou sklerózou.
A sú to väčšinou pacienti, ktorí prídu do kúpeľov na poisťovňu alebo samoplatcovia, ktorí potrebujú oddych, skôr v štýle wellnessu?
Mávame, samozrejme, pacientov, ktorým procedúry hradí poisťovňa, prídu na tri až štyri týždne a majú komplexnú starostlivosť. Samoplatcovia prichádzajú na týždeň alebo na predĺžený víkend, alebo potom sú tu aj takí kúpeľní hostia, ktorí niekoho sprevádzajú. V poslednej dobe mám čoraz viac skúseností aj so zahraničnými hosťami. Bola tu napríklad pani z Kanady, ktorá prišla na tri týždne. Spomínala mi, že u nich takáto možnosť, ísť do kúpeľov, nie je. Je však pravda, že kúpeľníctvo ako také a minerálne pramene, to je doména skôr strednej Európy – no a tradícia predovšetkým v Čechách a na Slovensku.
V zahraničí nemajú minerálne pramene s liečivými vodami, majú však fyzioterapeutov. Sledujete trendy?
Vďaka sociálnym sieťam sledujem mnohých kolegov zo zahraničia a snažím sa inšpirovať. Často majú ku fyzioterapii otvorenejší prístup, ako je ten tradičný v našich končinách, pretože v Čechách aj na Slovensku v zásade stále vychádzame akoby z jednej školy, sme skôr konzervatívnejší a zo strachu, aby sme pacientovi neublížili, držíme sa predpísaných vecí, ktoré nás učia už 10–20 rokov.
Foto: Dávid Popovič
Dobre, v čom napríklad spočíva ten rozdiel? Do čoho by ste sa pustili, keby ste mohli?
Mňa napríklad ešte ako študenta zaujala alternatívna medicína a metódy ako akupunktúra a akupresúra. Aj som rozmýšľal o ďalšom štúdiu.
U nás môže byť akupunkturista jedine lekár, pretože ihlami sa narušuje integrita kože…
Presne tak. Keď som ešte študoval, mal som učiteľa z Poľska a on mi povedal, že u nich to nemajú povolené, ale ani zakázané. Je tam v tomto akési bezprávie, takže keby chcel, mohol by tam vykonávať akupunktúru alebo akupresúru, aj keď nie je lekár. Veľa pacientov, ktorí ku mne chodia, už má napríklad s akupunktúrou pozitívnu skúsenosť, pretože keď zlyhávala bežná liečba, napríklad pri neurologických deficitoch, obrátili sa napokon na akupunkturistu – lekára.
Keď hovoríme o diagnózach súvisiacich s chrbticou, kde najčastejšie býva problém?
Najčastejšie, čo si všímam, tak medzi štvrtým a piatym lumbálnym stavcom, čo sú dva najnižšie stavce driekovej chrbtice. Alebo potom býva často poškodená medzistavcová platnička medzi L5 a S1 (posledný driekový a prvý stavec tvoriaci krížovú kosť). Mnohí však majú problémy aj v oblasti krčnej chrbtice.
Seknutie v krížoch najmä od určitého veku všetci dobre poznáme. Akú odporúčate úľavovú polohu?
Je to veľmi individuálne. Niekomu vyhovuje ľahnúť si a vyložiť nohy na vyvýšené miesto, niekomu zbaliť sa do klbka. Každý sa riadi vlastnými reakciami organizmu… a úplne prirodzene si hľadá čo najmenej bolestivú polohu. Jedno, čo by som ľuďom vo všeobecnosti odporučil, je nikdy nerobiť prudké švihové pohyby, predovšetkým, ak človek nie je rozcvičený, nemá rozohriate svaly. Presne tak často vznikajú blokády a seknutia.
Vyžadujete od kúpeľných pacientov, aby si priniesli aj zobrazovacie vyšetrenia? Viete rozpoznať, kedy ide „iba“ o dysbalanciu svalov, a kedy už hoci o vyskočenie medzistavcovej platničky?
Záver vyšetrenia od lekára, prípadne popísané zobrazovacie vyšetrenie určite pomôžu. Pacienta si však polohujem, robím si vlastnú diagnostiku a testy, mnohé veci sa dajú zistiť pohmatom, všímam si, ako sa správa na stabilnej ploche, napríklad na zemi, potom na balančnej plošine a podobne.
Dá sa správnym cvičením dosiahnuť, že vyklenutá platnička sa vráti na svoje miesto?
Myslím, že áno, mám s pacientmi takú skúsenosť. Ak ide o včasné štádium, fyzioterapia ako konzervatívny prístup je do veľkej miery účinná. Pacienti však nesmú očakávať, že tu si „trochu zacvičia“ a doma už nemusia nič robiť. Tak to nefunguje. Tu sa človek predovšetkým naučí, ako má správne cvičiť, aby v tom mohol pokračovať doma. Snažíme sa používať aj rôzne pomôcky, spestrí to cvičenie, motivuje to, ale, samozrejme, nemá význam odporučiť niekomu finančne náročnú pomôcku, o ktorej vieme, že s ňou cvičiť aj tak nebude.
V mnohých firmách, napríklad aj u mojej kamarátky v histologickom laboratóriu, kde sa stále hrbia nad mikroskopmi, si dali namontovať závesný systém alebo rebriny. Prečo chrbtici pomáha, často uľaví, zavesiť sa na hrazdu alebo na rebrinu?
Natiahnu sa svaly a uvoľní sa tlak medzi stavcami, ktoré sa od seba odtiahnu. Môže sa odblokovať aj nejaká blokáda, dochádza často k tzv. fenoménu lupnutia, ľudia tomu ľudovo hovoria, že im „popraskalo“ v chrbtici. Ak pri tom necítia bolesť, ale príjemné uvoľnenie, je to v poriadku. Niekomu vyhovuje zavesiť sa na 10 sekúnd, niekomu na 5 minút… Športovec iste zvládne viac ako pacient po operácii.
Učíte pacientov cvičiť. Majú cvičiť skôr ráno alebo večer?
Niekedy som zastával názor, že lepšie je ráno, ale časom som dospel k poznaniu, že je to tiež veľmi individuálne. Niekomu vyhovuje zacvičiť si pred raňajkami, iného to stresuje. Pre niekoho je najlepšie, ak si zacvičí po práci. Pacienti, ktorí sú v kúpeľoch, majú často procedúry už od siedmej, ôsmej ráno a denne ich majú štyri-päť. Často je pre nich lepšie zacvičiť si v prestávke medzi procedúrami alebo až po nich. A doma by sa to cvičenie malo stať normou, čiže nie niečím, na čo sa treba psychicky chystať. Z môjho hľadiska, tu v kúpeľoch je optimálne, ak ku mne pacient príde po absolvovaní nejakej teplej procedúry alebo po masáži, keď má zrelaxované, uvoľnené svaly. Nie vždy sa to však podarí takto naplánovať.
Máte aj klientov na invalidnom vozíku?
Takých, ktorí by neboli samostatní, nemáme. V kúpeľnom dome Palace sa však na vozičkárov špecializujeme, je tu bezbariérový prístup a pacient sa dostane z vlastnej izby na balneoterapiu. Máme aj pacientov so sklerózou multiplex, ale v ľahších štádiách, pričom cieľom je udržať a do istej miery aj zlepšiť ich celkovú svalovú kondíciu a pomocou fyzioterapie tak spomaliť progres ochorenia.
Do Kúpeľov Luhačovice chodia aj pacienti s respiračnými ochoreniami. Čo dychová fyzioterapia? Napokon, bránica je tiež sval a treba ho aktívne posilňovať.
Dychové cvičenia mávame tiež individuálne, ale aj skupinové. Snažím sa pacientov naučiť rôzne štýly dýchania, dýchanie do hrudníka, do brucha, bránicové dýchanie, zlepšiť tak kapacitu pľúc. Chodia sem pacienti s astmou, chronickými obštrukčnými ochoreniami, po zápale pľúc alebo odstránení časti pľúc, napríklad po onkoochoreniach. Alebo pacienti s postcovidovým syndrómom. Niektoré dychové cvičenia sa dokonca učia v bazéne a Luhačovice majú známu budovu Inhalatorium, kde sa inhaluje tunajšia minerálka. A potom je tu historicky známe cvičenie, ktorému sa hovorí vzduchoplavba, keď pacienti chodia cvičiť, dýchať a otužovať sa na čerstvý vzduch. Niečo ako „outdoorový“ telocvik.
Koľko návštev u fyzioterapeuta je optimálnych, ak je tu pacient napríklad na trojtýždňovom pobyte?
Na túto tému neustále diskutujeme s lekármi, ktorí sa nás pýtajú, koľko fyzioterapií by mali predpísať. Pre pacientov, ktorí majú denne štyri-päť iných procedúr, by každodenné cvičenie už bolo priveľa. Ale prísť každý druhý deň je zlatá stredná cesta.
A ak niekto príde do kúpeľov iba od piatka do nedele?
To je naozaj „rekreácia“. Títo klienti si chcú oddýchnuť, idú skôr na masáž či rašelinu, absolvujú nejaký vaňový minerálny kúpeľ. Vyžadujú skôr mäkké techniky, nejakú reflexnú masáž a podobne. Ale – už som sa stretol aj s takými, ktorí si aj počas wellness pobytu chceli vyslovene zacvičiť.
Luhačovická vzduchoplavba
Foto: Muzeum Jihovýchodní Moravy v Zlíně
V Kúpeľoch Luhačovice sa vrátili k staronovej liečebnej procedúre – luhačovickej vzduchoplavbe. Nadviazali tak na odkaz historickej vzduchoplavby a oživili myšlienku vrátenia tradičného liečebného cvičenia v prírode.
Jednotlivé cvičebné prvky čerpajú z moderného poňatia skupinovej liečebnej telesnej výchovy a predpisujú sa ako súčasť rehabilitácie širokého spektra chorôb pohybového aj nervového ústrojenstva, dychovej rehabilitácie a rekondičných programov po onkologickej liečbe. Vzduchoplavba je vhodná aj ako pravidelný pohyb nízkej až strednej intenzity, ktorý je spoločne s ďalšími pohybovými aktivitami súčasťou prevencie vzniku civilizačných chorôb.
Luhačovická vzduchoplavba je pojem, ktorý na začiatku 20. storočia priniesol do týchto moravských kúpeľov profesor gymnázia a učiteľ telesnej výchovy Jan Svozil na priame poverenie zakladateľa akciovej spoločnosti Dr. Veselého. Profesor sa vtedy inšpiroval trendom zdravého životného štýlu populárneho v tom čase v západnej Európe. Súčasťou cvičenia bol nielen humor, zveličenie a spev, ale aj kultúrne a spoločenské prvky, vďaka ktorým sa účastníci mohli stretávať, zapájať sa do kolektívnych športov a besedovať. Cviky boli vybrané tak, aby ich bolo možné vykonávať kdekoľvek, najlepšie však v prírode. Súčasťou terapie boli aj cviky napodobňujúce pohyby pri plávaní (preto vzduchoplavba).
(Zdroj: Lázeňské listy 2024)