Zomieranie je často spojené s bolesťami, halucináciami a dýchavicou. Paliatívna medicína tomu zabraňuje

S akou mylnou predstavou o paliatívnej medicíne sa najčastejšie stretávate?

Že je to „len“ také držanie za ruku, súcitenie alebo sprevádzanie pacienta. Keď hovoríme o jednotke intenzívnej starostlivosti, tak si slovo starostlivosť nespájame s pokojným, pasívnym čakaním, ako v prípade paliatívnej starostlivosti. A pritom využívame rovnaký aktívny prístup, len s tým rozdielom, že paliatívna medicína sa zameriava na zmiernenie ťažkostí pacientov.

Ako sa líši paliatívna medicína od hospicovej starostlivosti?

Hospicová starostlivosť je starostlivosť na konci života, keď je očakávaná dĺžka života pacienta do šiestich mesiacov. Do hospicu sú pacienti referovaní po ukončení kuratívnej liečby, čo môže predstavovať jednak liečbu, ktorá zabezpečuje vyliečenie pacientov, ale aj liečbu, ktorá má dokázaný vplyv na celkové prežívanie pri nevyliečiteľných chronických ochoreniach.

Lôžkový hospic je zdravotnícke zariadenie určené pre paliatívnych pacientov, ktorí sú sociálne krehkí. Mobilný hospic je, naopak, pre paliatívnych pacientov, ktorí majú bezpečné sociálne zázemie napríklad doma.

Hospicovú starostlivosť si môžete predstaviť ako súčasť paliatívnej medicíny, ktorá manažuje príznaky nevyliečiteľných ochorení. Zameriava sa však nielen na pacienta, ale aj na jeho blízkych a vníma nielen fyzické ťažkosti pacientov, ale hodnotí a multidisciplinárne rieši aj psychosociálne, existenciálne a sprituálne utrpenie.

Kedy by mal pacient alebo jeho rodina začať uvažovať o paliatívnej starostlivosti?

Na základe výsledkov štúdií a odporúčaní renomovaných odborných spoločností je vhodné uvažovať o paliatívnej starostlivosti už pri diagnóze nevyliečiteľného nádorového ochorenia. Pri iných ochoreniach, najmä vtedy, ak sú sprevádzané vysokou náložou symptómov – napríklad, keď má pacient bolesti, opakovane vracia alebo býva zmätený. Tiež pri reťazení komplikácií, opakovaných hospitalizáciách na akútnom oddelení, opakovaných návštevách urgentného príjmu s rovnakým problémom, na ktorý sa nenachádza riešenie.

Čítajte viac Tieto potraviny zvyšujú riziko úmrtia a vážne poškodzujú zdravie, potvrdila to veľká nová štúdia. Delia sa do 4 skupín, ktorá je najnebezpečnejšia?

Ako môže paliatívna medicína zlepšiť kvalitu života pacienta?

Napríklad pri onkologickom ochorení je vysoké riziko „zlého zomierania“, ktoré nebýva pokojné ako vidíte vo filmoch, ale často je spojené s bolesťami, halucináciami, dýchavicou. Netrvá ani pár minút, ale môže sa predĺžiť na niekoľko dní až týždňov. V takejto situácii je paliatívny lekár, ktorý vie zvládnuť tieto príznaky, nenahraditeľný.

Okrem fyzických problémov riešite aj tie psychické. S akými pocitmi sa musia pacienti vyrovnať?

Keď má človek nevyliečiteľné ochorenie, aj keby ho nesprevádzali žiadne fyzické problémy, ťažko nesie napríklad pocit ohraničenosti života. Niekedy sa dostaví, aj keď sme zdraví, napríklad keď nám zomrú rovesníci, ako sa to stalo mne pred dvoma týždňami. V pomerne mladom veku, plní síl odišli dvaja spolužiaci, s ktorými som študovala na univerzite. A teraz si predstavte, že ste pacient a ten pocit ohraničenosti zažívate niekoľkokrát do dňa.

Niekedy je v tom úzkosť, inokedy strach alebo len nostalgia, ale aj tá vám dá zabrať. Občas sa dostaví zničujúci pocit nezmyselnosti, bolesť zo straty alebo zrady. Stáva sa, že musíte prehodnotiť svoje priority, napríklad sa presťahovať z hôr, ktoré milujete, na „bezpečnejšie miesto“. Niekedy len samotná predstava, že už nikdy nebudete lyžovať alebo nepôjdete behať, vo vás vyvolá príšernú úzkosť. Sú to hlbšie vrstvy utrpenia, ktoré sa odhalia potom, keď sa lekárom podarí zmierniť fyzickú bolesť. Vždy to príde. Ani lekár si s tým neviem sám poradiť, preto potrebuje tím ľudí, ktorí sa budú venovať pacientom vtedy, keď sa jeho práca na chvíľu skončí.

Ako môžeme lepšie hovoriť o smrti a umieraní so svojimi blízkymi?

Vždy je dobré, keď máte nejaký spoločný zážitok, cez ktorý sa viete „prerozprávať“. Preto je napríklad vhodné sprevádzať blízkeho chorého k lekárovi, pýtať sa v jeho prítomnosti alebo byť prítomný, keď sa pacient a lekár rozprávajú. Dávať otázky typu: A čo myslíš, že mala na mysli keď povedala, že sa končia možnosti liečby? Máš z toho strach?

Vo filmoch lekári povedia pacientovi presne, koľko času mu ostáva. Je to tak aj v skutočnosti?

Prognostikácia je medicínska zručnosť. Nie je síce identifikovaná a hradená ako popisovanie CT vyšetrenia alebo konkrétny chirurgický zákrok, ale na to, aby ste odhadli prognózu a zadefinovali koniec života, potrebujete minimálne také veľké množstvo vedomostí a skúseností.

Druhým veľmi dôležitým medicínskym postupom je komunikácia prognostikácie. Tá má svoje zásady, vždy by ju mal viesť lekár, pretože len on pozná súvislosti a možnosti liečby. Treba pritom vnímať aj kultúrne aspekty spoločnosti, v ktorej žijeme, a tiež autonómiu pacienta a rešpektovať napríklad želanie, koľko toho chce vedieť.

Ako vyzerá váš bežný deň na oddelení paliatívnej medicíny?

Dvakrát týždenne robím vizitu na oddelení, vtedy riešim akútne problémy a komunikujem s pacientmi aspekty ich choroby. Raz týždenne máme štruktúrovaný súhrn, zreferujeme si pacientov z oddelenia, ambulancií a mobilného hospicu, pretože pracujeme ako tím. Raz týždenne robím so sociálnou poradkyňou „rodinné konferencie“. Preberáme plán starostlivosti o pacienta s jeho blízkymi. Raz týždenne preberáme s lekármi z ústavu pacientov do paliatívnej starostlivosti na „multidisciplinárnom seminári“. Popritom robím konzíliá a ambulanciu.

To ma na paliatívnej medicíne baví najviac: nachádzať riešenie tam, kde sú obmedzené možnosti vyriešiť problém. Baví ma robiť diagnostiku, pozrieť sa na medicínsky problém z viacerých strán a hľadať riešenie komplexného problému. Musím sa priznať, že príliš jednoduché prípady ma až tak nelákajú.

Čítajte viac Poznáme recept na zdravie v starobe. Návod je jednoduchší, ako by ste čakali

Prečo ste sa začali venovať paliatívnej starostlivosti?

Mala som česť po univerzite pracovať so zakladateľkou paliatívy na Slovensku, primárkou Križanovou. Bol to zážitok, podarilo sa mi sformulovať niektoré odpovede na neriešiteľné a nezmyselné utrpenie, ktoré som zažila u blízkeho človeka. Ten zážitok trvá už takmer tridsať rokov. Budeme mať 30. výročie vzniku paliatívneho oddelenia, ktoré založila doktorka Kristína Križanová vo februári 1995.

Aké sú najťažšie situácie, s ktorými sa stretávate, a ako sa s nimi vyrovnávate?

Ťažké situácie sú tie, kde nemáte čo povedať ani urobiť. Keď zomierajú maminky detí, keď deti zomierajú maminkám. Viem, že v tej situácii musím urobiť veľa ako lekárka, ale ako človek som veľmi smutná. Ale nechcem stratiť schopnosť byť smutná, keď sa deje niečo zlé. Snažím sa žiť medzi dvoma realitami – udržiavať si profesionálny odstup a zároveň si zachovať ľudskosť. Niekedy je surfovanie po realitách náročné, ale nevymenila by som to za necitlivosť.

Aký je váš osobný pohľad na smrť?

Viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma nenechajú trpieť a budú rešpektovať moje želania, aj keď ich nebudem schopná sformulovať. Verím, že sa mi podarí zomrieť až po deväťdesiatke. A ak nie, tak viem, že mi budú chýbať najbližší a milovaní. Na to sa nedá pripraviť. Miera bolesti súvisí s hĺbkou angažovanosti vo vzťahoch a v tom niekedy nemám mieru.