Keď medicína už nelieči: dôstojné umieranie je právom každého človeka

Keď lekár pacientovi oznámi, že medicína už nemá riešenie, prichádza moment, ktorý mnohí nevedia prijať. „Stále veria, že existuje nádej na uzdravenie. Ale niekedy už nejde o to liečiť, ale pomôcť človeku zmierniť ťažkosti alebo odísť bez trápenia,“ hovorí praktická lekárka Andrea Štipkalová z Bratislavy.

V minulosti sa paliatívna starostlivosť spájala predovšetkým s onkologickými pacientmi. Dnes sa na ňu obracajú aj ľudia s inými chronickými, degeneratívnymi či nevyliečiteľnými ochoreniami, kde už dostupné liečebné metódy neprinášajú nádej na vyliečenie. „Každý človek má nárok nielen na život, ale aj na kvalitné umieranie a kvalitnú smrť,“ pripomína doktorka Štipkalová.

Paliatívna starostlivosť je však v modernom zdravotníctve stále podceňovaná. „Predstavte si, že vás bolí hlava alebo zub a táto bolesť nikdy neustane. Paliatívna starostlivosť je tu na to, aby pacienti netrpeli,“ vysvetľuje praktická lekárka. Bolesť je ale veľmi subjektívny pocit, preto sa lekári pýtajú pacientov, či ju pociťujú, a používajú škály bolesti na určenie jej intenzity. Asi najčastejší mýtus, ktorým je tento medicínsky odbor opradený, súvisí s predstavou, že ak sa obrátite na paliatívnu starostlivosť, znamená to, že sa blíži váš skorý koniec. „Niektorí ľudia si zasa myslia, že úlohou paliatívnej starostlivosti je urýchliť smrť. V skutočnosti je hlavným cieľom, aby pacient mohol žiť dôstojne až do poslednej chvíle,“ dodáva lekárka.

Lekár, ktorý sa stará o pacienta s pokročilým ochorením, sa skôr či neskôr dostane do bodu, keď už dostupná liečba stráca zmysel. „Najťažší moment nastáva, keď musíme pacientovi oznámiť, že už nemáme ďalšie možnosti,“ vysvetľuje Andrea Štipkalová. Typickým príkladom je onkológia, keď liečba zlyhá, pacient zostáva bez opory. A vtedy prichádza na rad paliatívna medicína.

Čítajte viac Zomieranie je často spojené s bolesťami, halucináciami a dýchavicou. Paliatívna medicína tomu zabraňuje

„Dnes sa veľa ľudí spolieha na to, že medicína je všemocná, aj neliečiteľní pacienti sa stále dožadujú výkonov, vyšetrení, hospitalizácií. Aj my lekári máme niekedy problém priznať si, že tu sa už nič nedá robiť,“ hovorí.

Ako nastáva smrť? „To je u každého in0. Podľa toho, aké má základné ochorenie. Smrť môže byť tichá, ale aj veľmi dramatická. Každý pacient si preto vyžaduje individuálny prístup,“ vysvetľuje lekárka. Mnohí pacienti a ich rodiny si želajú, aby posledné dni života prežili doma. Pre takýchto ľudí existujú mobilné hospice, ktoré zabezpečujú lekársku aj ošetrovateľskú starostlivosť v domácom prostredí. „Mobilné hospice sú pravou rukou paliatívnej medicíny. Pacientov doma navštevuje tím zdravotníkov, ktorí zabezpečujú podávanie liekov, hydratáciu či zmiernenie bolesti,“ vysvetľuje Andrea Štipkalová.

Nie všetky rodiny však majú podmienky na starostlivosť o ťažko chorého pacienta doma. V takých prípadoch sú riešením hospice – špecializované zariadenia poskytujúce 24-hodinovú starostlivosť. „Niektorí pacienti či ich blízki môžu cítiť obavu, že mimo nemocnice nie je možné dosiahnuť dostatočne kvalitnú starostlivosť. Nie sú si istí, či sa v hospici ich blízky dostane k zdravotným výkonom ako v nemocnici. Pravdou však je, že v tejto chvíli sa menia ciele liečby – v terminálnom štádiu ochorenia už organizmus nepotrebuje agresívne liečebné postupy, ale skôr úľavu,“ dodáva lekárka.

Napriek tomu, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, spoločnosť sa o nej rozpráva len zriedka. „Ľudia nie sú pripravení na smrť, ani na tú svoju, ani na smrť svojich blízkych,“ konštatuje doktorka Štipkalová. „Často sa stretávam s tým, že príbuzní nedokážu pochopiť, ako môže 89-ročný človek zomrieť. Ako to, že zomrel, veď mu doteraz nič nebolo? Akoby nechceli vziať na vedomie jeho vek, že v istom momente mal na to jednoducho právo,“ dodáva.

Takmer každý zomierajúci túži po ľudskej blízkosti. Je dôležité, aby trávil čas so svojimi blízkymi alebo s niekým, kto mu rozumie a je ochotný zdieľať s ním jeho smútok, pochybnosti a obavy. Smrť je súčasťou života, tak ako sa narodíme, tak aj umrieme. Dôstojné umieranie je súčasťou zdravotnej starostlivosti.

Čítajte viac Tieto potraviny zvyšujú riziko úmrtia a vážne poškodzujú zdravie, potvrdila to veľká nová štúdia. Delia sa do 4 skupín, ktorá je najnebezpečnejšia?

V mnohých krajinách je paliatívna starostlivosť už pevnou súčasťou zdravotného systému. Na Slovensku je situácia stále neuspokojivá. „Potrebujeme zmenu v myslení spoločnosti aj v zdravotníctve. Smrť nie je zlyhaním medicíny, ale prirodzenou súčasťou života. Každý človek by mal mať právo odísť v pokoji, bezbolestne a dôstojne,“ uzatvára doktorka Štipkalová. Paliatívna medicína nie je o rezignácii. Je o úcte k životu – až do jeho posledného okamihu.

Ako sa telo pripravuje na odchod

• Odpútavanie sa od sveta. Umierajúci sa uzatvára do seba, stráca záujem o dianie, želá si byť iba s najbližšími alebo sám. Tichá prítomnosť blízkych mu môže pomôcť spracovať spomienky.
• Spánok a ticho. Spí viac ako je hore, slová strácajú význam. Niekedy je najcennejšia tichá spoluúčasť, ktorá prináša pokoj.
• Dotyky a vnímanie času. Niektorí potrebujú fyzickú blízkosť, iní ju odmietajú. Čas stráca význam, dni a noci splývajú.
• Nepokoj a mobilizácia síl. Pred smrťou môže nastať posledná vlna energie – pacient zrazu komunikuje, želá si jedlo, hýbe sa. Je to príležitosť na rozlúčku.
• Strava a smäd. Postupne prestáva jesť, no smäd môže pretrvávať. Pomáha zvlhčovanie pier, kocky ľadu alebo jemné navlhčenie úst.
• Dôstojnosť na prvom mieste. V posledných dňoch už nejde o výživu, ale o pohodlie. Najväčším darom je rešpektovanie potrieb umierajúceho – pokoj, láska a úcta až do konca.

Znaky blížiacej sa smrti

• Kóma. Niektorí umierajúci upadnú do hlbokého bezvedomia, no stále môžu počuť. Sluch je posledný zmysel, ktorý sa stráca, preto je dôležité hovoriť s nimi pokojne a bez výčitiek.
• Zmena pohľadu. Oči môžu zostať otvorené alebo polootvorené, ale nefixujú pohľad. Často sa zdá, akoby sa pozerali do diaľky.
• Zmeny v telesnej teplote. Končatiny môžu chladnúť alebo naopak dochádza k horúčke.
• Zmena farby kože. Nohy, kolená a ruky sa môžu sfarbiť do tmava v dôsledku oslabenej cirkulácie.
• Nepravidelný pulz a dych. Pulz sa stáva slabším, dýchanie sa mení v hĺbke a rytme, objavujú sa dlhšie pauzy medzi nádychmi.
• Strata reakcií. Zorničky prestávajú reagovať na svetlo, umierajúci sa stáva nezúčastneným na dianí okolo seba.

Čítajte viac Menej spánku aj riziko vzniku cukrovky či rakoviny. Jedna vec ovplyvní naše zdravie na celý život. Vedci varujú, ktorých chyb sa vyvarovať

Posledné chvíle

• Záverečné nádychy. Posledný výdych môže nasledovať ešte niekoľko slabých vzdychov.
• Okamih pokoja. Mnohí umierajúci nachádzajú pred smrťou vnútorný mier. Tento pokoj môže prísť náhle alebo sa rozvíjať postupne.
• Výraz v tvári. Po smrti sa na tvári umierajúceho môže objaviť pokojný výraz, niekedy dokonca jemný úsmev.
• Odchod v samote. Často sa stáva, že umierajúci odchádza práve vo chvíli, keď je sám. To môže byť jeho spôsob, ako sa rozlúčiť.
• Pocit viny príbuzných. Ak pri zomierajúcom nikto nebol, netreba si to vyčítať. Každý odchádza inak a niekedy je lúčenie prirodzenou súčasťou procesu umierania.

Zármutok a jeho prežívanie

• Individuálna skúsenosť. Každý človek smúti inak a neexistuje správny ani nesprávny spôsob, ako zvládať stratu blízkej osoby. Smútku sa nedá úplne zbaviť, stáva sa súčasťou nášho životného príbehu.
• Emocionálny šok. Bezprostredne po strate môže človek zažiť stav otupenosti, paralyzovaného myslenia či pocit, že prežíva sen. Šok môže trvať hodiny až týždne a zvyčajne nás do reality privedie fyzická rozlúčka so zosnulým.
• Akútny smútok. Nastáva, keď si človek naplno uvedomí stratu. Prejavuje sa emocionálnou bolesťou, fyzickými reakciami ako búšenie srdca, dýchavičnosťou či stratou chuti do jedla. Tieto stavy sa vyskytujú vo vlnách a môžu trvať týždne až mesiace.

Psychické a fyzické dôsledky smútku

• Vplyv na zdravie. Smútok môže oslabiť imunitný systém, podporiť vznik žalúdočných vredov, zhoršiť astmu či iné chronické ochorenia. Prítomná je aj vyčerpanosť, problémy so spánkom a oslabenie koncentrácie.
• Pocity viny. Smútiaci môžu mať pocit, že mohli urobiť viac, aby zabránili smrti, alebo že neprejavili zosnulému dostatočnú lásku. Tieto pocity sú prirodzené, no postupne s časom ustupujú.
• Hnev a frustrácia. Strata môže vyvolať pocit nespravodlivosti a hnevu, ktorý nemusí byť nasmerovaný na konkrétnu osobu. Niektorí sa hnevajú na osud, lekárov alebo dokonca na zosnulého.